14x Tomáš Horváth


naša cena 19,91 € Do košíka
rozsah (počet strán) 392 strán
rozmer 135 x 205 x 43 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2021

Autor je literárny vedec a dokonale ovláda teóriu písania v rôznych štýloch. Vo svojich poviedkach svoj pozorovací talent naplno rozvinul a ak milujete paródie, nielen to, čo je napísané ale hlavne ako, zamilujete si aj túto knihu. Pozor, vychádza v limitovanej sérii a v predaji bude len od Mikuláša do Silvestra.

O KNIHE

Horváthovo písanie, to je koncert nápadov, žartíkov, skečíkov, ktorých je niekedy v jedinej poviedke toľko, koľko u iných v siedmich knihách, konštatujem trpko a znechutene sa mračím pred zrkadlom. Ak Horváth žije, tak žije literatúrou, v literatúre, je to ohurujúce, presvedčivé, ale aj perverzné, deviantné, podozrivé, máme dočinenia so sociopatom?

(Balla)

Tomáš Horváth prepája vo svojom písaní profesionálne literárnovedné školenie s vlastnou čitateľskou záľubou poklesnutých žánrov. Predstavuje typ „neosobného“ písania s akcentom na tézu, že autor ako inštitúcia je mŕtvy a suverenita patrí slovu. Jeho autorská stratégia je založená na intertextuálnej a intelektuálnej hre, v rámci ktorej sa v priestore literárneho diskurzu transformujú a inovujú žánrové a štýlové postupy tzv. nízkej literatúry (klasická detektívka, dobrodružný a kriminálny príbeh, gotický román a i.) a populárnej kultúry (akčný film, počítačové programy), a to v podobe parafrázy, napodobeniny, imitácie (pseudožánre). So zreteľným odstupom (paródia, irónia, perzifláž, mystifikácia) sa preberajú konštrukcie, obraznosť i slovná zásoba týchto žánrov, aby boli vzápätí konfrontované konštrukciami a výrazmi odlišnej sémantickej úrovne (literárna teória, filozofia). Významným tematickým plánom je sebareferencia, tematizácia písania a epických kategórií, opakujúcim sa motívom je vytváranie a generovanie textu, princíp kombinatoriky a cyklickosti. Horváthove prózy simulujú príbehy s tajomstvom, no ostávajú otvorené a významovo neurčité, prevláda v nich absurdita a iracionalita. Zodpovedajúcou pocitovou kulisou sú znepokojivé, napäté, vzrušené a paranoidné stavy postáv.

(Dana Kršáková)

 

Autor otvára priestor pre rozmanitého čitateľa: od naivného, ktorého upúta ustavičným hyperbolizovaním a karnevalizovaním javov a udalostí, až po fajnšmekra, ktorý ocení absenciu tradičného rozprávania a zgustne si na textovaní.

(Braňo Hochel)

 

O AUTOROVI

Tomáš Horváth sa narodil 27. augusta 1971 v Bratislave. Je absolventom Filozofickej fakulty UK a pracuje v Slovenskej akadémii vied. Vydal sedem kníh beletrie, päť literárnovedných štúdií a preložil z poľštiny vyše dvadsať titulov. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka a za svoju tvorbu získal prémiu Literárneho fondu.

Zostavovateľom výberu z poviedkovej tvorby 14x Tomáš Horváth a autorom humorného doslovu je kultový spisovateľ Balla a kniha vychádza v limitovanej ExEdícii k 30. výročiu založenia vydavateľstva KK Bagala v exkluzívnej plátenej väzbe s razbou od dizajnéra Pala Bálika a bude v limitovanom predaji od 6. 12. do 31. 12.2021.

„Som dvojdomá postava, človek opakovania, stereotypu prechodu  medzi dvoma domami, po tej istej trase, už od narodenia. Volám sa Zrurirorizozi, som literárnou postavou uzavretých miestností, intra muros, či už je to miestnosť voňajúca  starými zväzkami kníh, alebo ostrou oceľou činiek. Som  postavou, schopnou nadviazať absolútny vzťah: ale maximálne s dvoma inými postavami.Túžbou a vášňami rozorvaný romantik, ochabnutý dekadent, nihilista, estét nízkeho, v názore na školstvo stirnerovec,  samotár snažiaci sa preskúmať hranice zla, Stavrogin.“ (Tomáš Horváth)

UKÁŽKY Z KNIHY

Medzi ľuďmi som zahliadol úbohú postavičku akéhosi idiotka s údmi vykrivenými od obrny. Čo bolo najhoršie, vyzeralo to (súdiac podľa jeho správania), že ochrnutiu sa nevyhol ani mozog. Veľmi ma teda pobúrilo, keď som zazrel, ako toho chudáka voľajaký šestnásťročný výrastok surovo udrel do debilnej tváre, až mrzák padol na kamennú dlažbu. Planúc rozhorčením som aj zabudol, že sa nachádzam v cudzom meste, a otočil som sa, aby som vyťal tomu výtečníkovi zaslúžený pohlavok. Vtom som pocítil mocný stisk na ramene. Bol to Gaius. Mal zaťaté sánky a z očí mu metali blesky. Domnieval som sa, že nechce, aby som sa namočil (ako cudzinec) do nejakého incidentu, ale že si to s tým čurákom vybaví ako čestný obyvateľ mesta on sám. Poznal som totiž Gaia ako človeka veľmi pevných zásad a humanistických náhľadov; neveril som, že by strpel takú nehoráznosť bez toho, aby zasiahol. Idiot na zemi prenikavo kvílil. Na moje do istej miery značné prekvapenie sa však Gaius otočil chrbtom a ťahal ma preč. Všimol som si, že sa zopár ľudí na ten krik otočilo, keď však zbadali pokrivenú postavičku, bez záujmu sa odvrátili a pokračovali vo fotografovaní. Iní si krik vôbec nevšímali, akoby sem na nádvorie kaštieľa patril, hoci, to vám poviem, bol strašný a ja som mal dosť nespravodlivo chuť tej úbohej hŕbke kostí vlastnoručne zapchať ústa. Keď som však zbadal výrastka, ako si frajersky zapaľuje cigaretu a bonvivánskym krokom sa vzďaľuje, vytrhol som sa Gaiovi, že tomu chuligánovi vytnem nie jeden pohlavok, ale dva. Gaius ma však teraz chytil omnoho dôraznejšie, až som vykríkol, zopár ľudí sa otočilo a podozrievavo sa pozrelo, čo ma prekvapilo, nie na Gaia, ale na mňa. – Je zdravý, – povedal im Gaius rečou mesta, ktorej som už ako-tak rozumel, bola to akoby zmes francúzštiny s istými slovanskými prvkami.

– Zdravý, – povedal Gaius ešte raz, – ako rybička, – a ťahal ma preč.

– Tradícia, – zavrčal mi do ucha, – tradícia... Vonku ti všetko vysvetlím.

(str. 11, poviedka Mesto mrzákov)

 


„Som nesmierne pravdovravný,“ povedal Keith. „A ak sa nemýlim, povedal som vám, inšpektor, že som vypátral vraha.“

V tej chvíli vbehol do jedálne Wilkins, v ruke ešte držal striebornú tácňu. Na tvári sa mu zračila nekonečná hrôza.

„Môj pán... je mŕtvy!“ vykríkol Wilkins.

„To vieme, Wilkins,“ unavene prikývla Nancy, „Clayton bol zavraždený. Sám ste volali na políciu, Wilkins, pamätáte sa?“

„Ale on je...“ jachtal staručký majordómus, „tam hore... vo svojej pracovni!“

„Tam bol, kým sme neodniesli telo,“ povedal pokojne Estrade.

„Je tam... teraz!“ skríkol Wilkins. „Teraz idem odtiaľ! Pán Chesterton... sedí zavraždený vo svojej pracovni na stoličke!“

„Dočerta, Wilkins, nežartujte!“ zvolal Estrade a vychytilo ho zo stoličky. Náhlivo som ho nasledoval.

„Adelaide, ty zostaneš tu,“ povedala jej Kema, keď sa Adelaide mátožne začala zdvíhať zo stoličky. „Tých šokov bolo na teba dnes už dosť.“

Utekali sme hore schodmi popri studenom železnom zábradlí tak ako predtým, keď sme v Claytonovej pracovni učinili ten príšerný nález. Zdalo sa mi, akoby sa vrátil čas. Utekal som druhýkrát po tom istom vŕzgajúcom drevenom schodisku s rovnakým temným tušením, len tentoraz bola moja úzkosť azda ešte zvieravejšia.

Dvere boli tentoraz otvorené. A hneď ako som vbehol do pracovne za inšpektorom, uvidel som mŕtveho Claytona.

Presne tak ako po prvý raz, sedel na stoličke. Telo sa mierne opieralo o stôl, inak by spadlo.

Estrade k nemu priskočil a rozdrapil mu košeľu. Pod košeľou bola na zmodranom krku stiahnutá kravata.

„Čo sú to za makabrické žarty!“ zvolal Estrade. „Predsa som na vlastné oči videl, ako ho chlapci odniesli...“

„A boli sme celý čas dolu v jedálni, takže nikto by okolo nás nemohol preniesť mŕtvolu naspäť. A vchodové dvere sú zamknuté. Ďalšia záhada!“ doplnil som.

(str. 298, poviedka Záhada časových štruktúr)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1