25x Balla

Autor: Balla

naša cena 19,91 € Do košíka
rozsah (počet strán) 264 strán
rozmer 135 x 205 x 31 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2021

Veľa ste už počuli o Ballovi – jednom z najprekladanejších a najkvalitnejších autorov Slovenska? Je teda načase prečítať si 25 poviedok, ktoré spisovateľ vybral do tejto antológie vydanej pri príležitosti 25. výročia od debutu. Kniha vychádza v limitovanej sérii a v predaji bude len od Mikuláša do Silvestra.

O KNIHE

Balla je majster slova, je niekedy kafkovsky absurdný, hrá sa s jazykom aj čitateľom, v niektorých zdanlivo nevypointovaných príbehoch ponúka ako na podnose pocit tragikomickosti a tuposti všedného života, aby vzápätí na inom mieste prišiel s vetou, ktorú si budete pamätať ešte týždeň. Nemusíte s ním zdieľať pohľad na svet, ale musíte uznať, že jazyk ovláda brilantne.

(Tomáš Fedorko)

 

Balla je stále rovnako autenticky a naplno naštvaný na seba i na svet a tomuto veľmi ľudskému naštvaniu sa dá napriek i vďaka sofistikovanému literátskemu prekrytiu veľmi dobre veriť.  Práve v tom je Ballova autentickosť, v tom je skutočná hodnota jeho písania.

(Peter Darovec)

 

Jazda Ballovým vlakom stojí za to, krajinou za oknami je síce nevábne Slovensko súčasnosti, spolucestujúcimi sú obskúrne postavičky slovenského mikrosveta – stretnúť tu možno kohokoľvek, mafiána, kanibala, sestričku pracujúcu v cudzine, sprievodcu i priateľa z detstva – ale autorove sarkastické až hyperbolické komentáre robia aj z ubíjajúcej reality zaujímavé predstavenie, ktorému nechýba humor a spád. Absurdita, irónia a grotesknosť nie sú únikom od skutočnosti, ale jej skoncentrovaním cez zväčšovacie sklo autorovho skúmavého pohľadu zameraného na detaily každodennosti.

(Dalfar)

 

Jen jakoby mimochodem komentuje Balla jevy, postoje a mentalitu posttotalitního Slovenska, což se dle mého soudu v české literatuře zatím bohužel nikomu s takovou grácií nedaří. Balla nepíše normálně. Každý z jeho hrdinů je sice materiálem pro psychoterapeuta, ale čtení je to mimořádné.

(Bianca Bellová)

 

O AUTOROVI

Balla sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch, kde žije a pracuje doteraz. Zvíťazil s literárnej súťaži Poviedka 1997 a je autorom jedenástich prozaických kníh (napr. Leptokaria, De la Cruz, Cudzí, V mene otca, Oko, Veľká láska, Je mŕtvy, Medzi ruinami), viaceré z nich boli vydané v Poľsku, Česku, Maďarsku, Holandsku, na Ukrajine, vo Veľkej Británii, Francúzsku, v Rakúsku, Indii a Bulharsku. Je laureátom Ceny Ivana Kraska a ceny Anasoft litera.

Autorský výber poviedok 25x Balla vychádza pri príležitosti 25. výročia od debutu autora v exkluzívnej plátenej väzbe s razbou (dizajn Palo Bálik) s doslovom prof. Marty Součkovej v limitovanej ExEdícii vydavateľstva KK Bagala, ktoré bolo založené v roku 1991. Kniha bude v predaji len od 6. 12. do 31. 12.2021.

„Nikdy som nepísal s úmyslom predvádzať teatrálne bolestínstvo, podával som správu o tom, ako sa veci majú. K tomu patrí aj psychologizovanie, nechcel som, aby postavy v mojich knihách boli len panáky alebo strašiaky do maku, bez duše, len nástroje na posúvanie príbehu. Písal som príbehy vnútorného prežívania, povedzme aj, prežívania ničoty, zúfalstva, to mi je blízke – tak asi vznikol dojem bolestínstva.“ (Balla)

 

UKÁŽKY Z KNIHY

Volá sa Balla. Jeho vzorom je Vladimír Balla spred siedmich rokov, keď práve dokončieval svoju prvú knihu a pracoval na jej záverečnej korektúre celé dni i noci.

Tento chlapík s mierne preriedenými vlasmi na temene, štíhly, svižný, plný energie a istoty, vedel, aký je jeho cieľ a ako ho dosiahnuť. Preto pracoval takmer nepretržite. Odchádzal od písacieho stroja iba vo chvíľach, keď sa potreboval najesť alebo keď náhle netušil, ako ďalej s rozpracovaným textom. Vtedy prebehol krížom cez terasu popri odpočívajúcich mačkách, zišiel dolu schodmi a vybral sa do krčmy. Tam si napätým hlasom objednal praženicu z troch vajec a pivo a sotva si sadol na robustnú starosvetskú stoličku, hneď vybral z vrecka zápisník a pero, aby mohol zachytávať dojmy a predstavy, ktoré sa na neho valili zo začmudených stien, z tvárí podnapitých kunčaftov a ich hlasov, ktorými s ohromujúcou bezprostrednosťou a otvorenosťou artikulovali fragmenty svojich zdanlivo priemerných robotníckych životov. Zakaždým zažiarila iskra prirodzenej zemitej inšpirácie. Neboli to mŕtvoly, ale živí ľudia. A keď jeden z prítomných povedal, tá žena nemala ruku, a zatým zopakoval, tá žena nemala ruku, Balla z tamtých čias dostal okamžite nápad: napíše poviedku o jasnozrivom chlapíkovi. Jasnozrivý chlapík objavil svoju jasnozrivosť v krčme, keď sa mu zazdalo, že niektorí návštevníci vyslovujú svoje repliky dvakrát, hoci v skutočnosti to robili iba raz: druhý raz, lebo ten prvýkrát, to prvé počutie, bol prejav jasnozrivosti nášho chlapíka, hrdinu poviedky – počul vetu formulovanú v rozprávačovej mysli skôr, než ju rozprávač vyslovil. Toto napadlo Ballovi vďaka dvakrát zopakovanej vete opitého kunčafta, rýchlo si to načmáral do zápisníka, v letku dopil pivo a zmizol domov. Schody bral po troch, terasu prekonal skokmi a už sedel pri písacom stroji a umiestňoval presné vety na papier, cibril dialógy, preveroval si v slovníkoch gramatickú správnosť, skrátka, myslel si, že vytvára dielo a je čoraz bližšie k cieľu.

(str. 63, poviedka Vzor)

 

„Máte to ťažké,“ obrátil sa Herceg k jednej z prítomných žien, zatiaľ čo som driemal. „Zaujíma vás výlučne iba láska, vzťahy, zamilované pohľady, telá, pohyby, styk, tehotenstvá, pôrody, a potom už veľa neostáva. Vlastne len čakanie. Na lásku a vzťahy tých, čo ste porodili v dôsledku vašej lásky a vzťahov, na ich tehotenstvá a rodenie a tak ďalej. Hm, vlastne je toho vcelku dosť.“

„Nezabúdaj, že to celé súvisí s citovým prežívaním. A to je pre nás dôležité,“ zamrmlala oslovená, ktorej nebolo rozumieť, lebo jej po tvári liezla vydra a to tlmilo zvuk jej hlasu.

„Prosím?“

„Že nie každý je bezcitný.“

„Presne tak,“ zasiahol do rozhovoru čašník. „Ja o tom neraz premýšľam. Čo iné mi ostáva? Mám obsluhovať bez tovaru? Mimochodom, sú známe prípady, že muž, ktorý chcel vlastne ostať slobodný, vášnivo túžil po nejakej žene, a keď ju nevedel získať inak, oženil sa s ňou.“

„To ste povedali pekne,“ pochválil ho Herceg a čosi si poznačil do laptopu.

„To som nepovedal ja, ale Thomas Mann. Ešte v roku 1925. Raz vraj nocoval v našom hostinci, spolu s Arschenbachom. To boli hviezdne chvíle tohto zariadenia. Spali spolu hore, v jednej z izbičiek pre hostí. Nechcete sa pozrieť?“

„Ešte sú tam?“

„Izbičky áno. Tak idete?“

Prebral som sa z driemot.

Po nebezpečných schodoch sme všetci šťastlivo vystúpili a natisli sa do izby, ktorá sa so mnou rozkrútila. V tlačenici sa mi nedostávalo vzduchu. Predieral som sa k obloku, dlážka bola pre mňa šikmá, ale pre ostatných akýmsi trikom vodorovná. Niektorí v tlačenici dokázali balansovať so šálkami čaju v rukách, jedna žena vybrala z ruksaku termosku a nalievala z nej okolostojacim, udržiavajúc rovnováhu na šikmej ploche vďaka tradovanej predstave o vodorovnosti každej dlážky.

Vykríkol som:

„Nakláňa sa!“

Najprv ma nepočuli, potom niektorí pochopili a kričali jeden druhému do uší:

„Nakláňa sa! Nakláňa sa!“

(str. 215, poviedka Našepkávač)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1