Profesor Valér Mikula označil Kopcsayov debut ako jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. Začítajte sa do reedície prvých troch autorových zbierok poviedok, neočakávajte však veľa optimizmu – protagonistami sú predsa len Trtkovia, Bojkovia, Muchovia – a pripravte si bránice na škodoradostný smiech. Kniha vychádza v limitovanej sérii.

O KNIHE

Smiech je Kopcsayova najsilnejšia stránka, ten robí z jeho debutu možno jednu z najlepších slovenských knižiek prelomu storočí. A nejde pritom len o čierny, „cynický“ humor, autor sa nebojí „neprieberčivo“ využívať celú jeho škálu – od intelektuálneho až po ten lacný. Veď aká tam prieberčivosť v dobe, ktorá si tiež v ničom nevyberá? Kopcsay si „učenlivo“ osvojil jazyk i ducha doby – len ako to robí, že po všetkom tom „osvojení“ nám svet, ktorý zobrazuje a v ktorom žijeme, pripadá ešte cudzejší a čudnejší? A prečo oveľa viac chápeme jeho neúspešného hrdinu ako tých úspešných?

(Valér Mikula)

Nech už autor nazve svojho protagonistu Spáč, Pisár, Paľo Kriak-Tŕnistý, Štefan Lístok-Cviknutý alebo len jednoducho Muž, naďalej pokračuje v biografii outsidera našej doby. Opätovne ho vybaví tučnotou, nepochybne závažnými zdravotnými problémami s nábehom na hypochondriu, neznesiteľným rodinným zázemím – „globálne nespokojnou“ manželkou, dvoma svokrami (svojou a manželkinou), neutešenou finančnou situáciou slabomyseľnými nadriadenými a hlúpym a zaťažujúcim zamestnaním. Oproti predchádzajúcim prózam ho nechá splodiť ďalšieho syna a odsťahovať sa na vidiek. Naďalej mu dopraje žiť „ilúziu blbého života“ a túžiť po živote „skutočnom“, napĺňa ho frustráciou zo zbytočnosti a prázdnoty vlastnej existencie, z faktu, že „vyvrcholenie“ životného príbehu nie a nie prísť. Ponecháva mu iba život ako „údel“, „bremeno“ a zúfalú túžbu prekonať vlastnú situáciu, pálčivé želanie, aby veci boli inak.

(Ivana Taranenková)

O AUTOROVI

Márius Kopcsay sa narodil 21. apríla 1968 v Bratislave, vyrastal v Modre. Trikrát bol ocenený v literárnej súťaži Poviedka (1996, 1997 a 2000). Cenu Ivana Kraska za najlepší debut v roku 1998 získal za svoju prvú zbierku krátkych próz Kritický deň. Vydal tiež zbierky poviedok Stratené roky (2004), Zbytočný život (2006), Veselé príhody z prázdnin (2011), novely Medvedia skala (2009), Jednouholník (2014) a romány Domov (2005 ), Mystifikátor (2008), Asvabaždénie (2015) a Stena (2018). S románom Domov bol finalistom Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru (Großen Preises für Osteuropäische Literatur), za zbierku Zbytočný život dostal výročnú cenu Asociácie obcí spisovateľov Slovenska v roku 2007 a päťkrát bol za svoje knihy nominovaný na cenu Anasoft litera (2005, 2006, 2008, 2009 a 2014).

V knihe 33x Márius Kopcsay sú publikované všetky poviedky z prvých troch kníh autora: Kritický deň (vyd. KK Bagala 1998), Stratené roky (KK Bagala 2004) a Zbytočný život (KK Bagala 2006). Ako bonus je zaradená poviedka z tohto obdobia autorovej tvorby Víkend Martina Pecha, ktorá bola publikovaná v roku 1998 v časopise Revue aktuálnej kultúry. Fundovaný doslov napísal profesor Valér Mikula, Kniha vychádza v limitovanej ExEdícii k 30. výročiu vydavateľstva KK Bagala založeného v roku 1991 v exkluzívnej plátenej väzbe s razbou (dizajn Palo Bálik), pozor, kniha bude v predaji iba od 6. 12. do 31. 12.2021.

„Neviem, či som dostatočne zaujímavý na to, aby som bol literárnou postavou. Stávam sa však aktérom či svedkom situácií, ktoré sa dajú považovať za literárne. Zväčša ide o situácie, keď nemám dostatočný vplyv na vývoj udalostí okolo seba, keď sa veci vyvíjajú celkom odlišne oproti mojim predstavám a plánom. Teda vnímam sám seba ako literárnu postavu bezmocnú.“ (Márius Kopcsay)

UKÁŽKY Z KNIHY

Trtko sa vrátil domov, veselo štrngajúc kľúčmi. V gatiach sa mu vzpínal kokot. Ako vždy pri spomienke na všetky neuskutočnené súlože. Miloval mnoho žien, ale zatiaľ ani jednu nepretiahol, iba Ivanu pobozkal. Prvú lásku mal šťastne za sebou, posledná mala ešte len prísť. Ale o tom nemohol mame ani muknúť. Mama ho čakala, nič netušiac, veselo, aj keď šepkajúc, v predsieni natretej fľakatou oranžovou maľovkou.

„Pst, pst,“ hovorila mama. „Nataša už spí. Musí sa pred cestou vyspať.“

V predsieni boli pripravené kufre a tašky naplnené maminými a Natašinými časťami vrchného odevu aj spodnej bielizne. O pár hodín, uprostred letnej noci, mali spolu odísť na dovolenku.

„Dúfam, že budeme mať dobré počasie,“ hovorila s tichou starosťou v hlase mama a dívala sa cez okno na oblohu lemovanú ostrými hranami šedivých panelákov, ktoré ešte aj v príjemný júlový večer mlčky svišťali v poryvoch februárovej víchrice a navodzovali nehostinnú atmosféru pľuští. Trtko sa radšej nedíval von oknom, už od detstva, odkedy sa do týchto domov nasťahovali, sa vyhýbal obloku. Iba ak si chcel pokaziť náladu, dobre sa pozrel na komín teplárne zbytočne trčiaci do oblohy, na výpadovku plnú áut a kamiónov, na ostatné vežiaky, v ktorých boli neútulné kuchyne osvetlené neónovými svetlami a na rohových tapacírovaných laviciach sedeli priškrtení ľudkovia. Bolo ich aspoň tisíc. Trtko veľmi nepočúval mamu ani sa nedíval von oknom, pretože sa ponáhľal sadnúť si na rohovú lavicu, prilepiť svoj zadok na jej slizký povrch a vrhnúť sa na pripravenú hubovú polievku.

„So zemiačikmi,“ hovorila mama.

Trtko počas vzrušujúceho dňa vyhladol. Deň bol dlhý ako všetky dni v júli. Trtko bol v práci, pretože brigádoval v samoobsluhe.

„Vedúca hovorí, že počasie sa mení vždy o jedenástej,“ povedal Trtko, prehĺtajúc polievku. „Keď je ráno daždivo, okolo jedenástej sa môže vyjasniť. A keď je ráno pekne, môže sa to o jedenástej pokaziť.“

„Ale teraz nie je jedenásť,“ namietla mama. Nepozerala ani televízor, aby sa Nataša nezobudila. Aby boli čerstvé a pripravené na nočnú cestu vlakom.

„Aspoň nebudete mať veľa ľudí,“ povedal ešte Trtko.

„Iste si sa dnes poriadne nenajedol,“ povedala mu mama.

Trtko mame nemohol povedať o tom, čo všetko zažil, ale že sa nenajedol, to bola pravda. Cez deň musel voziť na rudle debničky s pivom, vínom a so šampanským. Naučil sa s rudlou jazdiť ako pretekár, ale s vozíkom na palety ešte potreboval pocvičiť svoju zručnosť, aby aj táto ťažká mechanika poslúchala jeho mľandravé študentské ruky.

(str. 169, poviedka Voľnosť)

Zaškrípu brzdy, čierny golf prefrčí cez križovatku, vletí na chodník medzi hlúčik chodcov a zabrzdí pred videopožičovňou. Vystúpi z neho mládenec so šiltovkou, pod ktorou sa črtá holá hlava.

Buchne dvermi, mohutne si odchrchle a mocným ramenom oblapí cukríkovú blondínku vo vysokých bielych čižmách s ostrými opätkami a s ceckami natlačenými v tesnej blúzke.

„Poď, lebo oné... zmeškáme,“ povie jej a vojdú to tmavej brány.

„A-a-a,“ začuje zrazu mládenec čudný zvuk. „I-i-i.“

Pozrie do tmy a zbadá malého zeleného mužíka v skafandri.

„Neboj sa,“ povie mužík spisovnou slovenčinou, melodickým, hlboko modulovaným hlasom. „Prichádzame v mieri na vašu planétu. Sme priateľská návšteva, chceli by sme sa skontaktovať s vaším veliteľom a s vedcami, ktorí skúmajú vesmír. Viem, že nás očakávajú.“

Slečna vypliešťa okále namachlené modrými tieňmi, mládenec po chvíli váhania podstúpi k mimozemšťanovi. Natiahne k nemu ruku, udrie ho po skafandri, mimozemšťan sa zloží na špinavý chodník a rozsype sa ako hračka z kindervajca.

„Ty kokso, je po ňom,“ povie mladík a odpľuje si.

„Rasťo, ty si blázon,“ zhíkne dievča a pritisne sa k chlapcovej nafúknutej bunde. „Mohol mať také to laserové delo alebo tú pušku, jak mali minule v tom filme.“

„Ále čo,“ povie chlapec, mávne rukou a idú so slečnou ďalej, do videopožičovne a potom na žúr. Medzitým zelená bytosť v lietajúcom tanieri vysoko nad zemskou atmosférou vraví kolegovi:

„Tak túto planétu zatiaľ škrtáme. Upozornite hliadku číslo dva, aby zmenila smer letu.“

„A kam má ísť dvojka?“ vraví druhý mimozemšťan.

„Ešte sa rozhodneme... Najprv doriešime odplatu za nášho kamaráta,“ povie prvý.

„Zničíme ich?“ pýta sa druhý.

„Ale nie...“ premýšľa prvý a rozhodne: „Stačí povedzme... päťdesiatročná tma!“

Ráno po žúre kráča mladík so šiltovkou k svojmu golfu, ešte sa mu trochu motá hlava, odpľúva si, blondínka sa usádza na prednom sedadle, slnečné lúče ju trochu oslepujú. Odrazu sa všade zotmie.

„Ty kokso, niekto zhasol,“ povie mládenec a naštartuje.

(str. 371, poviedka Spasiteľ)