Bratislavská trilógia – zábavná alternatívna história, prítomnosť i blízka budúcnosť hlavného mesta v troch humoristických románoch rešpektovaného kráľa slovenskej divadelnej postmoderny teraz vychádza pokope v limitovanej ExEdícii. 

O KNIHE

Čítať Klimáčka znamená nenudiť sa. Atraktivitu jeho textom dodáva osobitý štýl, nasiaknutý až rozprávkovou magickosťou, hravým poskakovaním ponad hranicu reálnosti a fantázie a v neposlednom rade groteskná optika, cez ktorú pozoruje a opisuje svet svojich postáv.

(Martin Boszorád)

Panic v podzemí je fiktívny životopis hlavného hrdinu, ktorému telo začne obrastať perím a ktorého posadnutosť ženami vyženie do zatopeného pressburgského metra, odkiaľ podniká svoje výpravy na pomedzí sna a možného. Príbeh začína v roku 1956 v dome na kopci, uprostred višňového sadu, vzducholodí a juvenílnej erotiky. Presúva sa do Pressburgu, sužovaného vlnami prisťahovalcov, bojmi gangov Panterov a Romantikov, aby sa zakončil v blízkej budúcnosti pred Katedrálou, kde tisíchlavý dav očakáva nový zázrak odpustenia

Váňa Krutov je síce aj o problémoch hercov, kultúre záchodov, vykrádaní autorov, ale je to najmä taký slovenský orwellovský román, veľmi čierna groteska z mečiarovských rokov. Mám jednu vlastnosť, že nezabúdam. Vtedajšia vláda nás takmer izolovala od Európy a nie je zlé byť na pozore pri každej ďalšej vláde.

Naďa má čas – v tejto ezoterickej detektívke z dnešnej Bratislavy pátra dvojica kriminalistov po Jazykárovi, ktorý svoje obete najprv skúša z vetného rozboru a keď urobia chybu, vytrhne im jazyk. Vatikánska rozviedka otvorí v Bratislave tajnú pobočku – sleduje tunel pod hradom, v ktorom miznú ľudia aj električky.

(Viliam Klimáček)

O AUTOROVI

Viliam Klimáček sa narodil 14. septembra 1958 v Trenčíne, žije v Bratislave. Vyštudoval síce lekársku fakultu ale profesionálne sa venuje divadlu a literatúre. Je spoluzakladateľom, režisérom, scenáristom a hercom bratislavského divadla GUnaGU.

Napísal vyše 60 divadelných hier a iných dramatických útvarov. Za svoju tvorbu bol sedemkrát ocenený Cenou Alfréda Radoka, dvakrát získal cenu Dráma, zvíťazil aj v literárnom súbehu Román 2006 a získal Cenu čitateľov v Anasoft litera. Po 4 knihách poézie a zbierke poviedok sa od roku 1997 venuje románovej tvorbe.

V knihe 3x Viliam Klimáček sú publikované jeho tri romány: Panic v podzemí, Váňa Krutov a Naďa má čas, ktoré autor nazval Bratislavská trilógia. Doslov napísala Ľubica Hroncová, dizajn urobil Palo Bálik, kniha vychádza v limitovanej ExEdícii vydavateľstva KK Bagala založeného v roku 1991 v exkluzívnej plátenej väzbe s razbou a bude v predaji len od 6. 12. do 31. 12.2021.

UKÁŽKY Z KNIHY

Rusi sem prišli iba počas môjho života dvakrát. V roku šesťdesiatosem na tankoch, o čom podávam pravdivé svedectvo. Frekvencia nočných polúcií dosiahla číslo tri a priemer som si udržiaval i v prvých dňoch okupácie.

Druhýkrát prišli začiatkom tretieho tisícročia – a na koňoch. Nebolo nafty. Desaťtisíce mladých kozákov vedených fúzatými atamanmi. Ale k tomu sa vrátim neskôr. Teraz prepáčte, mám prácu.

Friško musím loziť po cisternových vagónoch a za pomoci malých klieštikov plombovať uzávery. Opojná vôňa mi spôsobuje závrate. Otec v poslednom roku neuveriteľne stučnel a už nemôže na vagóny. Stojí pod dlhokánskou súpravou a zamilovane hladká cisterny. Každá má na boku hrdé:

* * * KARPATSKÁ LIKÉRKA * * *

Úspech višňového likéru bol nečakaný. Prišli tisíce objednávok z celého sveta. Podnik fantasticky prosperoval.

Dedo by mal radosť, – hovorieval otec po každej večeri, keď nasýtený odchádzal do pracovne, kde ho za zatvorenými dverami matka skúšala postup výroby nápoja.

Recept bol odvekým rodinným tajomstvom a otec strašne zabúdal. Návod bol neuveriteľne zložitý. Starý pergamen sa mi nikdy nepodarilo zahliadnuť, ale Ivana tvrdila, že je posiaty čudesným písmom, pripomínajúcim stopy vtákov v mokrom piesku.

Nepodarilo sa mi zistiť, či kvalita liehoviny vzrástla preto, že sa miešanie ingrediencií prísne dodržiavalo, alebo preto, že zabúdajúci otec pomýlil nejaký krok a náhodne objavil novú cestu. Už som vravel: ľudskú dušu a procesy fermentácie nepochopím.

(str. 50, román Panic v podzemí)

Slnko vyšlo načas, ako sľubovali noviny. Prvé lúče už olizli vrcholce stromov a hvezdárske chronometre začali odratúvať minúty nového dňa, zaisťujúc tak meteorológom živnosť.

Liam B. v predpremiérovom strese nemohol tušiť, že čas stretnutia s nadskutočnom, ktoré zmení jeho život, už odtikáva.

Ale prah tzv. reality nebol prekročený v hlavnom meste.

Slovensko-ukrajinská hranica nepripomínala čiaru, deliacu dva nepriateľské štáty. Nebola patrične ozubená a nebezpečná, naopak – susediace krajiny sa začínali na seba podobať ako partneri po dlhoročnom manželstve.

Odlišovala ich síce mena, úradný jazyk i zopár detailov, no podstatnejšie ich spájalo: akási pred ničím sa nezastavujúca zvlčilosť, ktorá vykypela vo všetkých mladých štátoch tohto kusa Európy, kde sa mohlo všetko, voľným štýlom a bez pravidiel.

Hora okolo žila zvyčajným nočným ruchom, šuchot sovích krídel rozháňal ostrú vôňu húb, lampášiky mušiek márnotratne tkali svetelné pavučinky, lesné zvieratká odušu súložili, požierajúc pritom slabšie, a príroda opäť raz odpovedala na činnosť vetra šumením lístia.

Turgenevovskú idylu narušilo nečakané ticho.

Akoby niekto stiahol zvuk a krajina ponúkala iba obraz.

V diaľke nad stromami sa objavil oblak. Pohyboval sa v malej výške, tesne nad korunami stromov. Z oblaku neurčitej farby, ako už farby nadránom bývajú, trčalo dvojo chlpatých nôh a celok pôsobil hrôzostrašným dojmom obesenca, unášaného vetrom.

Nohy sa pohli, nad stromami plával nebeský bicyklista. Bolo vidno muža, letiaceho vzduchom, s rozpaženými rukami, obklopeného trasľavo sa pohybujúcimi guľami, ktorými bol obložený ako steblo vodnej trávy vajíčkami žaburiny.

(str. 171, román Váňa Krutov)

Balíček bolo už zďaleka vidno na riedkom, čerstvom snehu. Sneh bol jemný ako práškový cukor a ulica pod ním hnedasto presvitala. Oneskorené autá už nechodili a tie priskoré ešte nestihli poškvrniť jej krehkú bielobu.

Tá vec bola zabalená v krikľavožltom papieri. Žiarila na obrubníku ako kvapka moču na toaletnej doske.

Naďa už nadránom nedokázala spať. Vždy o štvrtej musela aspoň na chvíľu opustiť byt, nevyvetrateľne páchnuci zajacmi a holubmi jej bývalého manžela, a napochytre si natiahnuť na pyžamo aspoň kožuch z chemickej líšky.

Nebo bolo neuveriteľne holé a Nadi sa okamžite uľavilo. Ukolísaná tichom spiacej ulice takmer prišliapla balíček, ktorý jej nečakane zašuchotal pod nohami. Stúpala z neho jemná para.

Naďa sa zohla. Balíček sa zachvel. Na žltom papieri mal hrubou fixkou kostrbaté písmená.

Hranice... môjho jazyka... – zľahka štuchla do mrviaceho sa papiera, – ...sú hranicami... – slabikovala Naďa, – ...hranicami... môjho... sveta.

Špičkou čižmy roztvorila papier. Na sneh sa vysypali – no jej to pripadalo, akoby samy vyšli ako vyslobodené pĺže – dva zakrvavené, hýbuce sa ľudské jazyky.

Naďa s výkrikom spadla na šmykľavý chodník. Jazyky mala priamo pred očami. Boli zbrázdené ryhami a bradavice chuťových papíl na koreni boli oblepené dosiaľ čerstvou krvou, ktorá na mrazivom vzduchu rýchlo zasychala. Červeň sa stávala tmavšou, hustejšou.

Naďa znovu vykríkla.

(str. 293, román Naďa má čas)