Román Asvabaždénie nie je napriek svojmu názvu politickým trilerom. Je príbehom hlavného hrdinu, ktorý zisťuje, že vývoj nemusí byť len lineárny a pozitívny, že oslobodenie môže byť aj okupáciou a človek je sám sebe najlepším okupantom. Že s taškou sa dá porozprávať a s fénom chodiť na prechádzky. Že hviezdy nám vysielajú znamenia a že celý vesmír je utkaný z prázdnoty. Dej knihy rámcujú udalosti od Krymu 2014 až po Sýriu 2015 a fejsbúkové diskusie o nich.

Marek Pokorný: človek milión verzia 2.0

Oľga Gyárfášová (Denník N, 13. októbra 2016)

Kopcsayove Asvabaždenie je vynikajúca knižka o našich reáliách tu a teraz, plná presných sociologických pozorovaní.

Slovenská literatúra je plná charakterov mužov, ktorí sa cítia byť odcudzení a v konkrétnom spoločenskom kontexte sa vidia ako lúzeri. Marek Pokorný – (anti)hrdina rozprávania knihy Máriusa Kopcsaya Asvabaždénie. Geopolitická groteska (KK Bagala) – je aktuálnym stelesnením „človeka milión“: nenápadný, nedôležitý, neprispôsobený, trpiaci.

Jeho životný pocit metaforicky vyjadruje už samotná obálka Kopcsayovej knihy – neatraktívny muž v stredných rokoch, v demodé plavkách a lacných gumených šľapkách stojí na petržalskom brehu Dunaja a (asi túžobne) pozerá na Euroveu. Od svätostánku dnešného konzumu ho však oddeľuje rieka a cez ňu aktuálne nevedie most – ostali iba piliere po tom starom – spojenie chýba. Smola.

Verný obraz prieskumov verejnej mienky

Marek Pokorný vyznáva všetky hodnoty ponovembrovej demokracie „západného strihu“. Idealista. Na realkapitalizmus typu „Sakses Biznis Turbulens“ sa však nedokázal adaptovať. Ostáva sídliskovým človekom s mizernou prácou, bez auta, s ruksačikom plným igelitových vrecúšok a jedlom nabaleným od mamičky.

Frustrácia reflektujúceho intelektuála (starnúceho slniečkára) sa valí z každej epizódy.

Knihou sa však tiahne iný dôležitý motív: pohľad postáv ponad vlastný pitvor (panelákové sídlisko) na vojnu v Sýrii, na Donbase, na Brusel, ruskú politiku atď. Toto predstavuje pomerne neobvyklý rozmer slovenskej literárnej spisby.

Marek Pokorný ako presvedčený prozápadný vzdelanec bojuje na fejsbúku („kniheksicht“) s provinčnosťou, proruskou propagandou, adoráciou prezidenta Putina, antiamerickým a antizápadným resentimentom svojich „friendov“. Ich názory sú verným obrazom prieskumov mienky slovenskej verejnosti napríklad na civilizačnú ukotvenosť našej krajiny či zahraničnopolitické dianie. Mnohé ich „múdrosti“ pochádzajú – ako inak – z časopisu Hnev a škrek (alias Zem a vek). Kopcsayova geopolitická groteska je smutnosmiešnym príbehom o geopolitickej zmätenosti mnohých fejsbúkových mudrlantov. No žiaľ, nielen ich.

Výsmešno-zúfalý pokus prebudiť rozum

Zúfalstvo Mareka Pokorného zo stavu slovenskej duše, ktorá objavila svet, sa končí surreálnou scénkou, lebo iba taká mu môže priniesť túžené „asvabaždénie“.

Kopcsayove Asvabaždenie je vynikajúca knižka o našich reáliách tu a teraz, plná presných sociologických pozorovaní. Poučné, ale aj smutné čítanie pre každého, kto si nemyslí, že napríklad „Krym bol vždy ruský“ alebo „tento priestor na Západ nikdy nepatril“.

Groteska nie je tragédia. Je to výsmešno-zúfalý pokus prebudiť rozum. Rozosmiať ho pár centimetrov od blbej nálady.

Ukážka z knihy:

Problémom bol akurát písací stroj u starých rodičov, na ktorom sa pokazilo písmeno O. Dedko, ezermešter, domáci majster, urobsisám, zobral pilníček a zbrúsil bodky na písmene ö, ktoré sa predsa len používalo menej často. Takmer vôbec. V maďarských a nemeckých slovách či v menách švédskych hokejistov. Ale nič také Marek v knižke nespomínal. Bodky boli zbrúsené nie celkom dokonale, takže na takto vyrobenom novom „o“ stále prerážali. „O“ skrátka bolo stále tak trochu „ö“.

Dedkö išiel dö záhrady už ö pöl deviatej ránö. Bölö jasnö, krásne svietilö slnkö.

Písal Marek. A tak ďalej.

Niektoré stránky prepisoval u mamy v práci na stroji, ale v kancelárskom prostredí to skrátka nebolo ono. Akoby pri písaní potreboval znovu prežívať to, o čom písal, akoby sa už vytváranie knižky pretavovalo priamo do jej obsahu. A to sa v bratislavskej kancelárii nedalo.

Knižku aj trošku ťarbavo, ak nie rovno dementne, ilustroval výjavmi svojej rodiny. Dedko strnulo kľačiaci pri preši. Babka pečúca koláče. Mamička chystajúca darčeky pod vianočný strömček. Totiž stromček.

„Ale nepíš tam tak často, koľko je stupňov,“ okomentovala mamička synčekovu knižku, ktorú jej slávnostne venoval. „A už vôbec nie, že niekto išiel na záchod, to sa nepatrí a nikoho to nezaujíma.“

„Dedkö spal, ležali sme s babköu na pösteli a rözprávali sme sa. ‘Tak, ale ja musím ísť cikať,’ pövedala babka a začala sa teperiť z pöstele. Vstal som tiež a pözrel sa na teplömer v kuchyni. Ukazöval mínus dva stupne, tö znamená že mrzlö, a pritöm sa na öblohe öbjavili biele mraky. Möžnö začne könečne snežiť.“

Ale čo je na tom zlé? Čudoval sa v duchu malý spisovateľ...

Nuž čo, spisovateľ z neho nebude, myslela si asi mamička, ale veď chvalabohu, bude z neho predsa inžinier alebo lekár. Vynálezca. Architekt. (Ale böl z neho len kököt.)

Kniha je ilustrovaná fotografiami Petra Procházku, knihu dizajnoval Emil Drličiak.