Zbierka poviedok Až pod čiernu zem z prostredia vojenského zariadenia Československej ľudovej armády zvaného Pomocné technické prápory (PTP) opisuje smutné a občas aj smutno-veselé príbehy. Kniha získala Cenu Nadácie Tatrabanky za umenie 2015 (in memoriam).

Kornel Földvári kvôli publikačnému zákazu vydal zbierku poviedok Netypické príbehy (1963), malú monografi u Dušan Polakovič (1987) a množstvo doslovov pod rôznymi pseudonymami. Až od roku 1989 publikuje pod vlastným menom - vydal knihy: O stručnosti (1999), Príbehy z naftalínu (2003), Svet pre dvoch. O Lasicovi a Satinskom (2004), Päťadvadsať. Kniha o slovenskej karikatúre (2005), O karikatúre (2006) a O detektívke (2009). V roku 2007 získal najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie – Cenu Dominika Tatarku.

Doslov knihy:

Človek v dejinách, dejiny v človeku

MILAN ZEMKO

S Kornelom Földvárim sa poznám ešte ako študent z čias Echa a Kultúrneho života a takmer dve desaťročia Husákovho normalizovaného Československa sme strávili spolu v istej kultúrnej inštitúcii prevažne v pozícii subalterných úradníkov. Bol to dosť dlhý čas na to, aby som si od rodeného rozprávača Kornela vypočul nepreberné množstvo životných príhod, na neposlednom mieste smutné a občas aj smutno-veselé príbehy z osobitného aj osobitého vojenského zariadenia Československej ľudovej armády zvaného Pomocné technické prápory (PTP).

V prvých rokoch vlády víťazného proletariátu, údajne dobrovoľne reprezentovaného komunistickou stranou, sústreďovali tieto oddiely odvedencov nesprávneho triedneho pôvodu, alebo inak pochybených a podozrivých mladých mužov. Proletárska moc si im netrúfala zveriť zbrane, ale boli jej dosť dobrí na to, aby im vložila do rúk lopaty a krompáče a nechala ich pracovať pod starostlivým dohľadom spoľahlivých dôstojníkov a poddôstojníkov. Takto mali mladí a občas aj postarší muži prispieť k budovaniu a obrane ľudovodemokratickej vlasti.Ale o tom najlepšie hovoria príbehy z Kornelovej pamäti, ja by som mal vyznačiť historické kontúry doby, v ktorej označení potenciálni nepriatelia režimu ho bránili a budovali pod sprísneným vojenským dozorom pracovnými nástrojmi. A keďže Kornelovo svedectvo o rokoch strávených v PTP nemôže byť iné než bytostne osobné, pokúsim sa aj ja pristúpiť k téme aspoň sčasti osobne, pravda s tým, že medzi nami je rozdiel viac ako pol generácie. Prvýkrát som zaznamenal a zapamätal si spoločenskú udalosť ako štvorročné dieťa, keď som spozoroval, že sa Trenčianske Teplice, v ktorých trávila naša rodina dovolenku, zahalili do čiernych zástav. Na detskú otázku – prečo? mi rodičia odpovedali, že zomrel pán prezident. Až po niekoľkých rokoch som si doplnil túto spomienku zo septembra 1948 presnejšími údajmi. Mŕtvym „pánom prezidentom“ bol už bývalý prezident Edvard Beneš, ktorý svojou fakticky vynútenou rezignáciou uvoľnil miesto „prvému robotníckemu prezidentovi“ Klementovi Gottwaldovi, inak predsedovi komunistickej strany, tej čo nastolila po krátkej polodemokratickej medzihre novú diktatúru v sýto červenej farbe. Ešte vo februári 1948 chorľavejúci prezident Beneš podporil rozhodnutie demokratických politikov v československej vláde vzoprieť sa neférovým ťahom komunistickej strany. Keď však došlo k otvorenému mocenskému stretu, prezident nechal svojich nepripravených spojencov napospas pripraveným a razantným komunistom a schválil novú Gottwaldovu vládu. To bol začiatok cesty k všetkým neprávostiam aj zločinom v dlhých štyroch desaťročiach, medzi nimi aj k zriadeniu PTP. Vládnuci súdruhovia boli dostatočne prešibaní na to, aby nebohému exprezidentovi usporiadali štátny pohreb a aj takto predviedli svetu „normálne pomery“ po vlastnom štátnom prevrate a nastolení diktatúry.

Druhá, ešte predškolská spomienka sa spája s mojou rodnou obcou Čiernym Balogom, inak obcou povstaleckou so sympatiami ku komunistom ešte v medzivojnových časoch. A predsa keď sa súdruhovia rozhodli zasiahnuť proti katolíckym kňazom, dedina sa hlasno ozvala („Berú nám pána farára!“) a obľúbený farár ostal na svojom mieste. Neviem, či a akú cenu musel za to pán farár zaplatiť. Tretia predškolská spomienka mi pripomína už materskú školu v Banskej Bystrici z prvej polovice roku 1950. V škôlke ešte a na dlhý čas naposledy pôsobili rehoľné sestry, pokým ich neizolovali, podobne ako už predtým rehoľných bratov.

V tom čase však už naplno bežali represie voči triednym nepriateľom, špiónom a diverzantom, často s okázalými súdnymi procesmi, čo som ako žiačik ľudovej školy skôr mimochodom registroval z rozhlasu alebo z fi lmových žurnálov. Jednou z obetí tohto triedneho ťaženia sa stal najprv Kornelov otec a následne aj on sám. Na tri udalosti ma však cieľavedome upozornila sama škola, osobitne moja agilná súdružka učiteľka v tretej ľudovej.

Prvou bola vojna v Kórei, kde hrdinský kórejský ľud s bratskou pomocou čínskej oslobodzovacej armády a všetkých mierumilovných síl sveta viedol udatný boj s americkými imperialistami a ich kórejskými zapredancami. Súdružka učiteľka nacvičovala s nami aj divadelnú scénku o tomto víťaznom boji, no skôr ako sme ju stihli predviesť, uzavreli obidve bojujúce strany prímerie. To sa nedalo vydávať za zdrvujúce víťazstvo kórejského pracujúceho ľudu, a tak sa na pripravovanú divadelnú scénku potichu zabudlo. A opäť až neskôr som sa dozvedel, že nemilosrdnú vojnu rozpútal „mierumilovný“ ľudovodemokratický režim zriadený Sovietmi na severe Kórey a Američania spolu so svojimi spojencami na tento útok len reagovali. Súčasťou upevňovania komunistického režimu v rozbehnutej studenej vojne sa stalo popri prenasledovaní triednych nepriateľov odhaľovanie a likvidovanie nepriateľov a záškodníkov vo vlastných radoch. Zapamätal som si, ako sme sa tretiačikovia výborne zabávali v oných novembrových dňoch roku 1952 na odporných zradcoch súdených v procese Slánský a spoločníci, aj na tom, ako akási svedkyňa a pravdaže aj zradkyňa Švermová tam nahlas rumádzgala. Zase museli prejsť roky, aby sám režim priznal, že všetky tieto procesy boli obyčajným podvodom, ktorý nemal so súdnou spravodlivosťou nič spoločné. Ale v tejto súvislosti nemôžem neuviesť názor francúzskej historičky Annie Kriegelovej o ko munistoch súdených v inscenovaných procesoch: Nikto z nich nebol vinný v zmysle obžaloby, a predsa boli všetci vinní. Ich (morálna a politická) vina spočívala v ich dobrovoľnej, aktívnej účasti na inštalovaní a budovaní totalitného režimu, vrátane jeho represívnych mechanizmov, kým ich vlastní súdruhovia nepozatvárali. V týchto prípadoch sotva možno považovať vernosť a naivné presvedčenie o „dobrej veci“ až po tú šibenicu za vysokú morálnu hodnotu a vzor hodný nasledovania.

A treťou udalosťou, ktorú som svojím osemročným rozumom a rovnakou životnou skúsenosťou vnímal ako hotovú katastrofu a vari aj koniec sveta, boli dve marcové úmrtia roku 1953 – najprv skon veľkého učiteľa národov, hospodára a koryfeja J. V. Stalina a krátko po jeho pohrebe aj smrť koryfejovho oddaného žiaka a súdruha K. Gottwalda.

Prvý a posledný krát som videl svoju učiteľku, ako plače nad obrovskou stratou, ktorá nás tak náhle postihla. Neprešlo však veľa rokov a ľudia sa najprv z neverejných správ a následne aj ofi ciálne mohli dozvedieť, že svet prišiel v oných marcových dňoch najprv o paranoického supergaunera s rukami skrvavenými miliónovými obeťami a následne o jeho poskoka, syfi litického alkoholika, ktorý vykonával len to, čo mu supergauner prikázal, a neváhal obetovať ani najbližších súdruhov. Odchodom dvoch zločincov sa však nemilosrdné fungovanie režimu zďaleka neskončilo, o čom hovorí aj táto kniha. V tom čase jej autor musel zažiť zatknutie svojho otca, následne vylúčenie z vysokej školy, odchod do výroby a narukovanie do PTP. A sám režim po tom ako zvládol v júni 1953 menovú reformu, ktorá neznamenala nič iné ako štátny bankrot s ozbíjaním občanov o celoživotné úspory pokračoval ďalej na čele s vedením len málo pozmeneným po Stalinovej a Gottwaldovej ére. Kornelovo trápenie v PTP sa skončilo koncom roku 1955, keď sovietski (post)stalinovskí mocnári rozohrávali svoje hry s vnútropolitickým odmäkom a uvoľňovaním medzinárodného napätia.

Svoju osobnú panorámu konca 40. a prvej polovice 50. rokov uplynulého storočia uzavriem spomienkou šiestaka a siedmaka na rok, ktorý mal byť čosi ako nový začiatok, no vonkoncom nenaplnil nádeje, ktoré sa doň pôvodne a opäť aj naivne vkladali – na rok päťdesiaty šiesty. Na jar toho roku som zhodou okolností na chvíľku zazrel študentský sprievod mestom v rámci bratislavského majálesu, po rokoch prvý nádych istej voľnosti mladých ľudí, nadlho však aj posledný. Už v jeseni, začiatkom novembra sme totiž celá škola napochodovali do telocvične, kde nám súdruh riaditeľ vysvetlil, ako máme chápať maďarské udalosti, ktoré sa zradne zmenili na kontrarevolúciu. Našťastie pre maďarský pracujúci ľud ochránila ho pred ňou bratská pomoc Sovietskeho zväzu. Rok 1956 nielen svojím spôsobom uzatváral predchádzajúce obdobie, ale aj otváral nové, do veľkej miery podobné predchádzajúcemu, akurát „v bledomodrom“. Vlna neodogmatizmu spojená aj s rôznou formou represálií, dokonca so zatýkaním a politickými procesmi, aj keď už bez hrdelných trestov, doznela až začiatkom 60. rokov.

Aj Kornela Földváriho čakali po prepustení z – vo jenskej alebo trestnej? – služby v PTP ďalšie životné, chvíľami až dramatické peripetie, o ktorých, dúfam, budeme čítať v čoskoro vydaných spomienkach.