Je mŕtvy (vychádza 1.12.2018)

Autor: Balla

naša cena 5,00 € Do košíka
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2018

BALLA uvedie 1. decembra na 2. ročníku literárneho festivalu AUTORIÁDA 2018 svoju novú zbierku poviedok s názvom JE MŔTVY.

Prečítajte si úryvky z rukopisu a objednajte si pripravovanú knihu už teraz a získate 50% zľavu.

VTEDY U NÁS NA DVORE

Michalíková zomrela, mala by som jej ísť na pohreb, ale nepôjdem. Bola to životaschopná žena, bývala v našom vchode, ale životaschopná by bola aj inde. Pochádzala z učiteľskej rodiny, pred dvoma mesiacmi jej zistili rakovinu, ožltla, operovali ju v Bystrici.

A Demovič?

Pýtaš sa na mladého Demoviča?

Ten si tuším kladie novú dlažbu, starý Demovič.

Ten, čo má dielňu.

Mne robil zábradlie.

Áno, áno, presne, poznáš ho, mladého Demoviča, no to je presne on, ibaže mladý Demovič je už starý. Tej zmene hovorím čas a čas mi pripomína smrť a vysvetlím ti to, počúvaj ma, takto: sliepky nemajú pojem o čase. Kedysi chodili  sliepky po našom dedinskom dvore, spávali v kurníku a každú nedeľu skoro ráno videli, ako moja mama ide s nožom, chvíľu stojí, obzerá si ich, neviem, aké mala kritériá, čo sledovala, keď si ich obzerala, veľkosť? Ktorá koľko pribrala? Možno lesk peria, podľa toho sa posudzuje slepačie zdravie. Potom sa jej zakaždým niektorá zapáčila, skočila po nej, mama bola vtedy ešte svižná, mladá, to je zasa to slovo, mladá, hoci ja ako dieťa som nevedela, že je mladá, to je ako s Demovičom, raz mladý, raz starý, mama skočila po sliepke ako gymnastka. Hneď vedľa kurníka stál klátik. Dedo, ktorý bojoval na Piave v prvej svetovej, doň kedysi zatínal sekeru. A tá istá dedova sekera teraz šup a hlava letí, krv strieka, krídla sa trepocú. Keby mama nedávala pozor, bezhlavé telo by jej na chvíľu ušlo, to sa stáva, to nie sú fámy, telo bez hlavy beží a krv strieka, beh je tragikomický a kým telo beží, ostatné sliepky spokojne, pomaličky chodia hore-dolu a nemajú pojem o čase či smrti.

Lebo o tom hovorím.

Ale čo to znamená?

Znamená to, že vždy nastane nedeľa a s ňou príde mama a sekera. Hotovo. To je pochopiteľné. Ale vieš, aká malá je slepačia hlava? Čo by si od nej čakala? Zobne sem, zobne tam, zázrak, že rozozná zrno od kamienkov. Vlastne zobali aj do štrku. A tie oči! Tie ich oči pritom! Štrk a zrno a stále rovnaký pohľad, občas žmurknutie, viečka mali odporné a hlavy s tými očami a viečkami netušili, že to, čo sa stalo minule, stane sa znovu.

No my vieme, že gazdiná so sekerou existuje. A ľudia si predsa robia svoje, ráno idú do práce, hoci sa im nechce, popoludní z práce, hoci sa im chcelo už oveľa skôr. Niekto robí sochy, ďalší podniká, a gazdiná so sekerou je stále za ním. Pozerá sa, pozerá, vyberá si, podľa čoho, podľa veku? Niekde v nás je ten regulátor, myslím si. 

Každý ho má, ty aj ja.

Ešte raz poviem: každý.

V živote nejde o peniaze, ale o to, že ti horí plameň.

Na plné pecky, počuješ normálne, ako syčí.

Celé dni a noci syčí.

A knôt sa kráti, ale ja už nebudem čakať, lebo je to nedôstojné úplne ako vtedy u nás na dvore s tými sliepkami. Nemôžeš prísť a odpojiť ma? Prístroje nevidno, bude sa ti zdať, že žiadne nie sú, ale som si istá, že tu niečo je. Volám ti, aby si prišla, tak príď, najhrubšie hadice už mám dole, nič nezbadáš, ale už sú dole, lenže cítim, že niečo by ich chcelo napojiť späť, spoločnosť, kolektív, sebaklamy?

Neviem, ale už nechcem a nedovolím, nedovolím!

Dokedy sa mám brániť?

Hoci, objektívne povedané, s úľavou vnímam, že sa už stmieva, či prídeš alebo nie. 

PROFESOR

Robotník dvanásť hodín hrdlačí pri páse a potom ide domov. Cestou si dá vodku s pivom a večer si sadne k internetu. Aby sa vyhecoval, prečíta si, že  profesor Bátora rozoznáva radikálnych a umiernených moslimov, a naťuká pod článok komentár:

„Neviem za co tento dostal titul profesora!!!“

Spokojný so svojím výkonom ide spať, lebo na jeho status nik nereaguje odporúčaním: „ty kokot, zisti si to“, naopak, web buráca nadšením, že on skrátka iba tak, slobodne a spokojne nevie a na svoju nevedomosť je ešte aj hrdý.

Potom do úsvitu sladko spí, ale ráno sa v kuchyni pri káve a cigarete poškrabe v rozčuchaných vlasoch a znovu sa začuduje, prečo musí ísť takto skoro v montérkach k pásu, a nie až oveľa neskôr v pohodlnom drahom obleku za katedru do auly.  

ROZPAROVAČ

Som trpezlivý, čakám už roky, ale nič sa nezmenilo.

Ona sa nemá prečo meniť a ja sa nechcem.

Stále som tam, vo svete úzkosti, nemožnosti kamkoľvek sa dostať, pretože nikam netreba chodiť, mám sa najlepšie, ako sa môžem mať, a práve to je najhoršie, všetko je presne a dokonale tak, ako som v živote vždy chcel, a to, čo som dosiahol, je moje maximum, lenže bezprostredná ľudská blízkosť ma ničí rovnako ako kedysi, pretože ona je síce tu, ale naše objatie je neprekonateľná vzdialenosť.

Hoci viem, že koža je problém, ktorý by vyriešil nôž. 

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1