Zbierka krátkych poviedok laureáta Ceny Anasoft litera. Čierny humor, absurdita, koncíznosť a hutnosť vyjadrovania, ktorá ústi do epickej skratky.

„Som človek príjemný. Na každého sa usmievam, klaniam sa. Kopnú ma do zadku, ale mne to neprekáža, okamžite sa vystriem a znovu sa ukláňam tým, čo ma kopli. No hneď ma kopú zozadu ďalší. Iba keď dostávam kopance zboku, je to bolestivé a ponižujúce. Na takých vrhám zlý pohľad. Pamätám si tváre. Potom striehnem. Nie na nich. Na mužov som slabý. Podám si ich ženy, matky. Vykrúcam im ruky, chytám ich za zadky, stískam im prsníky, utekám za nimi, kričím, pľujem a močím. (Človek príjemný, str. 5)“

"​Spoločným menovateľom tematickej rozmanitosti niekoľkoriadkových mikropríbehov a dvoch rozsiahlejších próz je konfrontácia očakávania obsahu alebo vysvetlenia na základe názvu a jeho nenaplnenia, resp. naplnenia a vypointovania neočakávaného. Napríklad slovné spojenie človek príjemný možno vnímať v pozitívnom aj ironickom význame. Rovnomenný úvodný text síce hneď od začiatku očividne smeruje k ironickému výkladu, avšak ani zďaleka nekončí v intenciách protikladu mysleného a vysloveného a zachádza oveľa ďalej. Vo všeobecnosti možno povedať, že tituly jednotlivých textov sú na prvý pohľad jednoduché, priamočiare a miestami až polopatistické, ale čím viac sú takými, tým väčší moment prekvapenia v sebe ukrýva ich vyústenie. Najjednoduchšie sa javia názvy podľa mien postáv. Napríklad Mária. Z názvu dedukujeme, že by mohlo ísť o nejakú známu Máriu, alebo sa s ňou zoznámime v texte. Ten však končí replikou, v ktorej sa stále rovnako neznáma žena predstavuje ako Mária. Podobne a ešte komplikovanejšie je to s prózou Lederer. Očakávame odpoveď na otázku, kto je Lederer, ale namiesto toho čítame o neznámom niekom, kto za žiadnych okolností nechce byť ako Lederer, nevieme prečo, a dokonca ten niekto je možno celý čas len výplodom Ledererovej fantázie... V priebehu takéhoto čítania, konfrontujúc očakávanie a vyústenie, zisťujeme, že je možno lepšie neočakávať žiadne vysvetlenie, ale sústrediť sa len na doslovný príbeh. A z tejto perspektívy sa nám bude javiť ako samozrejmé, že próza Dívať sa úkosom je jednoducho o dívaní sa úkosom a próza Trest rozoberá len trest samotný. Nič viac, nič menej, žiadna príčina, žiadny sudca. Nemožno to však aplikovať v plnom rozsahu a na všetky texty. Napríklad obraznosť zakomponovanú v názve Muž s ranou v srdci spracoval autor síce tiež doslovne, ale aj s využitím hyperboly, pričom rovnako postupoval aj v próze Malé dievča, kde stvárňuje dievča ľahkých mravov veľké ako prst muža, na ktorom sa ukája. Dôkazom variability je aj text Úvod k príbehu Antonína K., v ktorom „borgesovské“ písanie o tom, čo a akým spôsobom chcem písať, autor obracia a zaoberá sa tým, o čom písať nechce, pričom nasledujúci „text“ s názvom Príbeh Antonína K. vzhľadom na kontext predošlých próz sa začína a končí typicky staviarskovsky, a teda nečakane v podobe prázdnej strany." (Milan Sabo, Knižná revue 2015)

Chyť pavúka, daj si ho do úst. Kto to dokáže? Ja áno.  Bičovský nie. Je ako slečna, tento Bičovský. Zarastá husto, no tvár má bledú. Oči veľké. Kravské. Chudý je ako trieska. Vezmem pavúka a šup s ním do úst. Keby ste videli Bičovského, čo vtedy stvára. Sliny mu tečú po brade. Ja, pravda, pavúky nejem. Bičovský si myslí, že áno. On na mne úplne visí. Keď sa mu oto-čím chrbtom, stále sa po mne opičí. Keď sme na pre-chádzke, stačí že nahuckám psa. Bičovský hneď doň a skáču do seba. „To nemyslíš vážne?!“ vravím Bičov-skému. „Preskakuje ti?“ Bičovský sa smeje. Nie, on to vôbec vážne nemyslí! Ale je prefíkaný! Na pohľad stud. A keď je sám? Rýchlo za pavúkmi. A už ich chy-tá a strká si ich do úst. A je tie pavúky i s nožičkami! Prisahám! (Bičovský, str. 23)