Dandy


naša cena 5,50 € Do košíka
rozsah (počet strán) 112 strán
rozmer 105 x 142 x 9 mm
váha 74 g
spracovanie Mäkká väzba
vydanie prvé
rok vydania 2011
"Štylisticky obratne napísaná novela Michaely Rosovej nás veľmi rýchlo vtiahne do deja a prečítame ju jedným dychom. Podnetné je všímať si jej rôzne, viacvýznamové interpretačné roviny, ako i dynamické opisy. Spomenúť treba aj jej kultivovaný prístup k tabuizovaným témam, to, ako distingvovane pracovala napríklad s naturalistickými motívmi." (Knižná revue)

Michaela Rosová (1984) pochádza zo Senice nad Myjavou. Vyštudovala divadelnú dramaturgiu v Brne a Bristole. V súčasnosti žije v Prahe, pracuje ako koordinátorka projektov v prekladateľskej firme. Za poéziu aj prózu bola ocenená na Jašíkových Kysuciach, Literárnom Kežmarku, Literárnej Senici Laca Novomeského, v Zlatých Moravciach Janka Kráľa, Braneckého Trenčíne, Gorazdovom Prešove a mnohých ďalších súťažiach. Je dvojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2005 a 2006) a prémiu získala aj v literárnom súbehu Román 2006. Debutovala v roku 2009 románom Hlava nehlava a v roku 2011 vydala novelu Dandy, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2012.

"Ak v Berlíne zablúdiš v tej správnej štvrti, môžeš natrafiť na drzého mladého elegána. Je nízky, drobný, ale neprehliadneš ho — na hlave nosí červený cylinder. Ak bude v dobrej nálade, možno ti ukáže tajné miesta, kúpi ti lepšie šampanské a porozpráva čosi o živote — o živote dandyho...“ (ukážka)

Rozhovor s Michaelou Rosovou

Do literatúry ste vstupovali veľmi mladučká a hneď úspešná na viacerých súťažiach. Kto vás utvrdzoval, usmerňoval v tom, že idete správnym smerom? Ako hodnotíte podmienky na tvorbu mladých prozaikov?

Začiatky v literatúre pre mňa vlastne boli ľahké. Bola som malá, naozaj ešte dieťa – a dieťa pri prvých rýmovačkách nemá ambície, netrápi sa myšlienkami na slávu, na úspech alebo na zlyhanie. Prišla som do prímy na senické osemročné gymnázium a pani Hološková, profesorka slovenčiny a literatúry, si sama vypýtala, nech jej ukážeme, ak dačo  doma tvoríme. Tak som jej občas niečo priniesla, jej sa to páčilo  začala niektoré kúsky posielať do súťaží. A darilo sa. Samozrejme, aj porota mávala kritické pripomienky a rady do ďalšej tvorby, ale po mnohéroky pre mňa bolo prvoradé, čo mi povedala ona, pani Hološková, a dodnes som jej vďačná – bola to skvelá škola. Vtedy bolo na Slovensku naozaj mnoho literárnych súťaží. A určite to bolo dobre. Neviem, ako sa veci majú dnes, možno je podpora kultúry slabšia. Netuším. V každom prípade ani opakované úspechy v takýchto súťažiach nemusia byť smerodajné. Niektoré chyby či nedostatky sa dajú objektívne zhodnotiť, ale ináč závisí mnohé aj od vkusu poroty. Treba skúšať, nevzdávať sa. A hlavne – veľa čítať. 

Aké sú vaše cesty literatúrou a životom, ako sa prelínajú?

Deliaca čiara medzi skutočnosťou a fikciou – ak vôbec existuje – musí byť tenká a nejasná. Stáva sa, že sa mi spomienka v hlave prepletieso svojou „literárnou“ verziou, po tom, čo som ju napríklad použila v poviedke, už nie som schopná rozpamätať sa, čo sa naozaj stalo. Ale netrápi ma to. Podobne keď niečo pozorujem, a to sa deje denne, okamžiteto spracúvam do viet a mikropríbehov, v hlave si to ukladám do viet. Tomi sprvu trochu prekážalo – trebárs práve prežívate niečo krásne a čosivo vás sa oddelí a začne situáciu z nadhľadu opisovať, prerábať, dokresľovať. Ani nad tým už si dnes hlavu nelámem. V istom zmysle sú premňa moje vymyslené svety reálnejšie než skutočnosť. A jednoznačne krajšie. Nemajú hranice.  

Predchádzajúci román Hlava nehlava situujete viac do ,,domáceho prostredia“, protagonisti a rozprávači sú súrodenci Samo a Dana, román Dandy sa odohráva len v Berlíne, rozprávačka zostáva bezmenná, hoci niektoré reálie prezrádzajú isté autobiografické motívy. Bezmennosť protagonistky(občas princeznej) a zároveň rozprávačky si možno vysvetliť anonymitou v cudzom prostredí, odcudzenosťou v náhodných vzťahoch… alebo aj stotožnením s autorkou?

V románe Dandy rozprávačka nemá meno. Asi to nemohlo byť inak. Svoje meno žiadnej postave nikdy nedám. Stojím za celým príbehom, ja som text a zároveň ostávam v podstate mimo neho. Všetky slová sú moje, aj priama reč, aj nepriama, myšlienky aj opisy. Ale aj keby som písala v prvej osobe, nie je to denník a nemusím sa nutne vnútorne stotožňovať s jednou z postáv. Dalo sa čakať, že dohady o tom, nakoľko je moja tvorba autobiografická, skôr či neskôr vyvstanú – v prípade Dandyhosa to priam ponúka. Najprv ma to trochu znervózňovalo, dnes už je mi tojedno. Chápem tú zvedavosť, ako čitateľ sa tiež občas neudržím a sliedim, ale styčné body so životom autora nič nevypovedajú o kvalite diela, a tak to neberiem príliš vážne.

Vášromán hovorí najmä o pocitoch cudzincoch vo svete nie  v geograficko-spoločenskom zmysle, ale o odcudzení v intímnych vzťahoch. Do akej miery to zodpovedá vášmu prežívaniu, skúsenostiam?

Hoci sa v súvislosti so súčasnou tvorbou v ostatnom čase celkom  dosť hovorí o takzvanom novodobom nomádstve, neustálom sťahovaní z miesta na miesto, či o hľadaní domova, nie je to téma, ktorá by ma zaujímala. Vzdialenosť medzi ľuďmi áno – ale nie geografická, k tomu nemám čo povedať. Odcudzenie a pocity osamelosti vo svete… Neviem. Nezačínam témou, začínam príbehom. Interpretácia ostáva vždy na čitateľovi. Pri Dandym je to tiež dosť dobre vidno. Recenzenti siknihu vyložili po svojom. Ani trochu ma to nehnevá, ale mnohé z toho,  čo v nej oni našli, som tam rozhodne nevkladala vedome, nešlo o autorskýzámer. Tak to má byť. Ja som dopísala. Text už mi nepatrí a bude žiť vlastným životom.

Uverejnilo litcentrum.sk

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1