Dvanásť / Vlastný hororskop / Rapsódie a miniatúry / Hlavolamy


naša cena 15,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 440 strán
rozmer 115 x 180 x 47 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2018

Druhý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty štyroch kníh z konca 80. a 90. rokov. Sú osobité, neopakovateľné a naliehavo originálne, výrazne nadčasové, intímne, dôverné a nútia premýšľať. Autor bol počas socializmu disidentom a publikoval v československom samizdate a v zahraničí. Postupne prešiel od literárnej kritiky k písaniu fejtónov, esejí a autobiografickej próze.

V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som neskôr zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar. (Ivan Kadlečík)

O knihe

„Kadlečík v knihe Rapsódie a miniatúry denníkovou formou trpko komentuje normalizačnú atmosféru 70. a 80. rokov. Píše akoby o sebe, o tom, čo sa ho bezprostredne dotýka, no zároveň nepriamo kreslí portrét nevľúdnej doby. Rapsódie a miniatúry sú ako špecifický zákusok ku čaju, či káve. „Na psaní Ivana Kadlečíka je názorně vidět, jaký vývoj prodělalo Slovensko, národ, slovenština. ... Kadlečík dostal jazyk na stupeň dokonalé svobody,“ dodal ešte k záležitosti Ludvík Vaculík“

Pavel Malovič, Denník N

Hlavolamy sú knihou o všeličom, no hlavne o autorovi. V úvahovitom pásme sprostredkúva čitateľovi svoje zážitky z čítania, z hudby, zo stretnutí, pridáva epizódy z Pukanca, Nemecka, Švajčiarska, podľa starých rodinných záznamov evokuje svojich predkov, filologizuje, sníva, vizionárči, bŕľa sa v starých autoroch, komentuje nových, nahlas rozmýšľa o smrteľnosti a smrti, vracia sa k náboženstvu, k luteránstvu. Dikcia a stavba jeho vety pripomenie Tatarku (časté inverzie, ale aj regulovanie toku myšlienok). Výsledkom Kadlečíkových samôt je okrem iného schopnosť vciťovať sa do duše vecí. A tak sa to mihá, mení, vlní v Kadlečíkovej knihe všetkými smermi až po najmenšiu jednotku spisovateľovho materiálu, po slovo.

Milan Hamada pri odovzdávaní Tatarkovej ceny Ivanovi Kadlečíkovi

Autor o sebe

Chcete autoportrét? Lenže ja nijaký nemám, čo je takmer to isté, ako keď si môj priateľ, nemecko český spisovateľ Ota Filip v Bavorsku napísal už niekoľko románov o vlastnom živote: má teda niekoľko životopisov. Tú istú vec možno nazerať a interpretovať z rôznych uhlov a osvetlení. Množstvo môže znamenať aj prázdnotu, nepravdu, neurčitosť, neistotu rovnako ako bohatstvo a plnosť. Azda ide o hľadanie identity, zmyslu, súvislostí, teda proces poznávania, pričom zaujímavé je nie to, čo poznáme a vieme, ale to, čo nevieme, tušíme, objavujeme. Stredovekí mystici a náboženskí myslitelia tomu hovorili podľa dobovej terminológie hľadanie spásy vlastnej duše. Alebo maliari ako Albrecht Dürer, Rembrandt a iní mnohonásobným kreslením autoportrétov. Pred dvoma rokmi mi vyšla kniha – mohla by sa nazvať aj biografickým románom – Žiť sa dá len autobiograficky. V produkcii slovenskej literatúry, ako skoro všetko, zapadla ako kameň hodený do Kolpašského jazera: zopár pokrčených kruhov na vodnej hladine, čľup a ticho. Jej text sa končí slovami: „Čo mi zostalo, je ako tieň ďaleký – a budúcnosť to, čo mi vzali veky, hovorím si s milým Andrejom Sládkovičom.“ A veru: keď si prezerám osobné kalendárium od vyjdenia knižky, niet čo dodať, iba ak zopár pobytov v nemocniciach a jednu ťažkú operáciu srdca. A niekoľko haiku z nemocničných postelí z milosti Božej, ak má písanie vôbec nejaký zmysel  najmä v tomto čase „víťazného pádu“, teda víťaznej a víťaziacej krutej hlúposti. Potom sa zdá, že nič iné len miera praktického, činného milosrdenstva a súcitu so všetkým živým môže byť poslaním a ospravedlnením ľudského bytia, teda jeho portrétovým identikitom: tá jedinečnosť, unikát prírody a kozmu podľa Schweitzerovho presného konštatovania, že najmä my, ľudia západnej civilizácie tohto a minulého storočia sme sa narodili do doby mimoriadneho duchovného úpadku ľudstva.

Myslíme si, že vieme, no iba občas a náhodou sa niečo dozvedáme.

Presne viem, kedy a kde a ako mi zomrela matka pred mnohými desaťročiami. Ale len pred niekoľkými dňami mi sestra rozprávala fakty a udalosti, ktoré som počul po prvý raz a vôbec si na ne nespomínam, akoby som tam nikdy nebol. Vraj niekoľko hodín som v kostole pri maminej truhle hral a hral a hral na organe. Netuším, čo som hral, z akých not a partitúr, či som improvizoval, čo som si pritom myslel, čo som cítil. Nič, prázdno, hlucho a temno podobné „oknu“ pri väčšom alkoholickom opojení. A takých veľkých okien tmavých, zastretých, zamurovaných, vôbec neotvorených a zatemnených je pravdepodobne plno a veľa. Boli by zaujímavejšie ako všetko, čo zdanlivo vieme, pamätáme si, zapisujeme. Márne hľadanie a neustále prekvapenia z tajomnosti a zabúdania. Ak by som si teda mal čestne a spravodlivo autenticky nakresliť autoportrét, bola by to nejaká čierna škvrna, diera alebo biela plocha, v najlepšom prípade niekoľko nesúvislých, prerušovaných čiar, čo si malé decko prstom  čarbe do zvíreného prachu cesty či kriedou po stene. Z každého okna vidno iný svet, ten istý strom, ulica a človek sú celkom iné, nie tie isté. Jeden strom je možno tisíc stromov a tisíc stromov je možno len jeden a ten istý.

Ukážka z knihy

KEBY SOM BOL BÁSNIK, poviem, že organ je bohatý les čo do stavby, alebo je vánok, víchor, vietor v tom živom lese. Ale predovšetkým poriadok a zákon, prísne logický a matematický; podobne ktosi povedal o Bachovej hudbe: matematika plus dojatie, alebo komputer násobený extázou, preto je nanajvýš moderná a perspektívna.

Už len stavba, už len prospekt aj vnútorná konštrukcia toho nástroja fascinuje. Každá píšťala je samostatná a nezávislá od iných, ale len vtedy ladia spolu, ak ani jedna jediná z píšťal nie je chybná, chorá, poškodená, čo opäť zneje ako metafora - napokon: čo nie je metafora?

Ako všetko duchovné, ani organ sa v mojom okolí celkom nedoceňuje, pretože asi na jeho drevených kmeňoch nerastú hrušky na pálenku.

Kdesi som už napísal, že pred silou a významovou veľkosťou organa sa cítim úbohý a maličký, čo občas nikomu nezaškodí, a keď sa pred ním krčím a skláňam, dávalo mi to akúsi pokoru neskloniť sa a nekrčiť pred všelijakými tajomníkmi či majormi a kapitánmi tajomnej polície.

A učil som sa na ňom písať - totiž harmóniu, poriadok a vetnú skladbu, kompozíciu, štýl som odkukával od organa, aj od Bachových fúg: kruhová uzatvorenosť ich tvaru od začiatku po koniec, opakovanie, integrovanie a variovanie motívov, kde všetko má svoje miesto, funkciu a zmysel.

Inak väčšinu Bachových diel vôbec technicky nezvládnem, lebo som samouk, obyčajný amatér a diletant (vlastne aj spisovateľ je samouk poctivý), a keby sa mi nejaká pani učiteľka hudby a tanca pozerala na prsty pri hre, neviem, čo by sa jej stalo. Učil som sa ako chlapec hrať tak, že – ak som nebol pri mechoch, vtedy sa ešte ťahávali nohou – prizeral som sa hráčom, ako to robia, ako to – tajomstvo – uskutočňujú. Potajomky, ukradomky, ba potichu som sa učil, hanbiac sa spýtať, hanbil som sa nevedieť. A bol som hrdý, že sa cez všetko slobodne a ničím nezaťažene prehrýzam sám, bez cudzej pomoci so všetkými hlúpymi a zbytočnými chybami, nedostatkami, nesprávnosťami, akoby to bolo čosi ľudskejšie.

Organ, ktorý mám náhodou k dispozícii, je približne môj vrstovník vekom, takže si tykáme, a keď sa navzájom niekedy nezhodneme, potľapkám ho po hracej skrini, reku prepáč, starký – a možno tým myslím aj svojho starého otca a strýka, možno tým myslím všetkých veľkých i menších majstrov – prepáčte mi!

HRAŤ JE CELKOM INÉ NEŽ POČÚVAŤ. Keď sa mi ako organistovi občas podarilo niečo zahrať, nejakú pasáž z Bacha, až vtedy, v tej chvíli som zacítil a akoby pochopil viac, než keď som to sto ráz počul hoci aj v lepšej interpretácii. Človek akoby vošiel dovnútra tej hudby, toho súzvuku či disonancie. Stotožní sa s ňou v identite. To vlnenie a chvenie rezonuje s časticami tela.

Až po krk v rieke, ktorá tečie – nestačí pozerať sa na ňu z brehu.

Azda analogické je vstúpiť do svetla a teda sa ním stať. Vojsť do zvuku a spolu rezonovať, vojsť do slova, reči, textu – ktovie či nie aj do ducha a duše.

Ak sa to nepodarí, sú len písači a literáti. Kiežby sa mi nepodarilo byť literátom! Dokonca ani čitateľom sa nikto nestane, ak do knihy neskočí hlavičku.

Rovnako je to s človekovým bytím, s individuálnou existenciou.

Protirečiť zlu.

Protirečiť – a tu už etymológia a morfológia slova čosi naznačuje. Reč, jazyk môže byť proti, lebo je svojou podstatou kreatívny a má imunitu živého organizmu. Tým by sa dalo čiastočne vysvetliť, prečo mocnárski vládcovia reč nielen netvorivo prznia, ale usilujú sa tajomnú dynamiku a úskočnú vrtkosť znehybniť do železobetónových fráz, definitívnych slov a ich opancierovaných spojení.

Žijeme za mrežami nanútených sloganov a ujsť sa nedá.

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1