Hľadanie strateného autora


naša cena 12,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 312 strán
rozmer 115 x 180 x 36 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie druhé
rok vydania 2017

Sugestívny román o postupnej strate citu rozpoznať hranice medzi realitou a fikciou – autorom a postavami – dôsledkami a príčinou... Pred štvrťstoročím sa Hľadanie strateného autora stalo v čitateľskej ankete Knihou roka a pre súčasných mladých čitateľov vychádza v novom vydaní.

„Celé moje písanie je hľadaním strateného autora... Hľadám základné hodnoty.“ (Dušan Mitana)

„Miznutie rozprávača, respektíve jeho rozpustenie sa vo viacerých rozprávačských perspektívach a ohniskových vzdialenostiach je príznačné pre trojicu Mitanových románov „Hľadanie strateného autora“, „Návrat Krista“ a „Zjavenie“, ktoré tvoria akýsi voľný triptych a mohli by sme ich nazvať románmi hľadania, blúdenia a premeny.“ (Peter Zajac)

"Kniha Hľadanie strateného autora vyšla v roku 1991 a zdá sa, že práve ona začína tvoriť nový, reflexívno-náboženský trend v tvorbe Dušana Mitanu. Doterajší Mitana si čitateľov získal najmä svojimi krátkymi prózami, ktoré začali vychádzať v 70. rokoch. V týchto poviedkach sa autor často dotýka tém, ktoré boli v socialistickej realite tabuizované, je kontroverzný a tým pádom aj čitateľsky zaujímavejší. Samotný autor v jednom z rozhovorov konštatoval: „tradičná beletria, tradičný príbeh, ma už dávno neoslovuje” a asi preto sa rozhodol napísať antiromán Hľadanie strateného autora. Štruktúra tejto knihy pripomína koláž, skladajúcu sa z viacerých textov, ktoré nie sú len žánrovo, ale aj štýlovo diferencované. Autor skladá jednotlivé fragmenty mozaiky svojho diela pomocou literárnej postavy autora Tomáša Eliáša, ktorý sa za pseudonymom Dušan Mitana asi neskrýva náhodou. Jeho tajuplné zmiznutie a následné hľadanie tvorí jednu z príbehových línii knihy. Mitana komplikuje situáciu hlavného hrdinu (aj čitateľa, ktorý sa podobne ako knižná postava začína strácať v spletitej štruktúre diela) a píše o druhom Dušanovi Mitanovi, čiže o sebe. „Na zámene týchto dvoch mien sa tu buduje veľkolepá tragifraška“ – tvrdí Marta Součková. Avšak peripetie dvoch autorov sú ešte len začiatkom toho, čo Mitana pripravil pre nič netušiaceho čitateľa...“ (Izabela Zając)

„V roku 1991vydal román Hľadanie strateného autora, jeden z prvých domácich pokusov o uplatnenie postmodernistických princípov v literárnom diele. Kniha je vystavaná na princípe textovej koláže, v ktorej sa prostredníctvom protagonistu Tomáša Eliáša zjednocujú a miešajú žánrovo a štýlovo rôznorodé prvky (korešpondencia, administratívny štýl, chorobopis, privátne žánre ako denník, ale aj texty z verejných zdrojov, napr. časopisecký rozhovor so spisovateľom) a uplatňuje sa intertextualita (už v názve, odkazujúcom na monumentálny románový projekt francúzskeho spisovateľa Marcela Prousta Hľadanie strateného času). Otázkou, ktorú román nastoľuje (a necháva otvorenú), je identita (totožnosť) protagonistu a jeho vzťah k autorovi (autor Mitana je prostredníctvom mena i verejne prístupných biografických údajov vtiahnutý do deja ako alter ego/druhé ja protagonistu). V knihe je uplatnený princíp hry, založený na preskupovaní a kombinácii všetkých personálnych rolí spätých s epickým dielo (autor – rozprávač – postava).“ Vladimír Barborík

Ukážka z románu

S Dušanom Mitanom som sa zoznámil v blázinci. Raz predpoludním, po veľkej vizite, zjavil sa z ničoho nič akýsi maniak, ktorý sa chcel silou-mocou zoznámiť s každou posteľou. Bola to izba pre štyri osoby, ani jedna z postelí netúžila po zblížení. Dve sa obrátili chrbtom, tretia zašomrala: „Idiot. Nie sme na rekreácii eróhá.“ Maniaka to načisto odrovnalo. Rozpačito, bezradne sa poobzeral okolo seba, potom sa celý zošúveril, akoby si až teraz uvedomil, kde sa ocitol: medzi ľudmi obrátenými tvárami k stene. V očiach mu zakmital strach. Ten náhly prechod od počiatočnej bodrosti k beznádeji ma zasiahol ako úder päsťou rovno na solar, normálne mi to vyrazilo dych. Tuším som až vtedy pochopil – pozerajúc jeho očami na tie apatické, odmietavé chrbty – zúfalú bezútešnosť našej situácie (napriek tomu, že ja ako simulant som medzi nich vlastne nepatril). Podal som mu ruku – bol to vzdor, ľútosť, či prejav solidarity? Neviem. A neviem ani, prečo som sa mu predstavil svojím pseudonymom: „Dušan Mitana“. (Zrejme som predsa len nebol celkom zdravý, keď som aj toho nešťastníka považoval za tajného.) Vlastne až teraz sa naozaj zľakol. Nie, to nebol strach, to bola hrôza, zdesenie. „Dušan Mitana?“ zašeptal. „Ten spisovateľ?“ Prekvapene som prikývol; priznávam, že mi to zalichotilo. Zdesenie vystriedala úľava – ako keď sa niekto dotkne mátohy. Alebo – vyzeral ako človek, ktorý siahne na prízrak, človek, ktorý siahne na svoj strach. Placho, bezbranne sa usmial a náhlivo odvrátil zrak; zrejme sa hanbil za slzy, ktoré sa mu tisli spod viečok. „Prečo plačeš?“ spýtal som sa. „Je mi ťa ľúto,“ povedal. Dotklo sa ma to. „Prečo?“ výhražne som mu položil ruku na plece. „Lebo si ma zabil,“ povedal. Tak som sa stretol s mužom, ktorému som čírou náhodou ukradol vlastné meno. Vtedy som ešte nevedel, že je to recidivista; toto bol už jeho štvrtý pobyt v našej zotavovni. Mojou vinou. (str. 29-30)

Druhý rozhovor s Demiurgom „Dnes ti prezradím tajomstvo, ktoré poznajú iba vyvolení. Sám neviem, prečo som k tebe taký úprimný, ale začínaš sa mi páčiť. Máš všetky predpoklady stať sa mojím učeníkom. Tak teda – pravý Boh som ja. Ja som stvoril človeka podľa svojej podoby.“ „Nemal by si toľko piť, tá slivovica ti začína mútiť rozum. Tvrdíš, že ty si pravý Boh, ale minule si pripustil, že On je mocnejší.“ „Teraz. Teraz je mocnejší. Od istého času. Niekoľko tisícročí pred vaším letopočtom – r. 25 8271 – sa odohral v nebi palácový prevrat. Vždy som si rád vypil božského nektáru, ale v rámci normy, nebol som nijaký alkoholik. Až ma raz jeden z archontov, mimochodom, vy ho poznáte pod menom Hospodin, skrátka, obvinil ma, že to s tým pitím preháňam, a nemôžeme vraj pripustiť, aby taký zložitý mechanizmus ako Vesmír riadil opilec, lebo by mohlo dôjsť ku katastrofe, slovom, komplot. Podarilo sa mu získať na svoju stranu väčšinu členov politbyra, a tak ma zbavili funkcie. Pripustil som priveľa demokracie, mea culpa, mea maxima culpa. Okrem toho tvrdili, že stvorenie človeka ako hermafrodita bolo ťažkou chybou, lebo sa na nás príliš podobá, ba vlastne sa od nás odlišuje iba telom utkaným z trocha hrubšej látky a v budúcnosti by to mohlo pre nás znamenať obrovské nebezpečenstvo, skrátka, urobili zo mňa guvernéra na Marse a načisto ma zbavili vlády nad Zemou. A raz, bolo to nejakých 12 000 rokov pred vaším letopočtom, sa rozhodli, že mojich ľudí jednoducho zničia. Zatriasli zemou, a môj pôvodný raj na ostrove, ktorý poznáte pod menom Atlantída, sa cakumprask potopil.“ „Povedzme, že ti verím, ale keď ste už raz ľudí zničili, prečo ste sa opäť rozhodli stvoriť ich?“ „To on, ja s tým nemám nič spoločné. Veď je aj napísané v tej druhej správe – druhá kapitola, verš sedem: „A Hospodin Boh vytvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života a človek sa stal živou dušou.“ Pravdaže, aj to tak vyzeralo. V porovnaní s mojimi dokonalými ľudskými bytosťami to bol úpadok. Ale všimni si ten detail – ja som nepoužíval osobné meno, podpisovali sme sa kolektívne: Elohim – bohovia, ale on sa potreboval vyťahovať vlastným menom Hospodin – aj to svedčí o jeho charaktere, uznáš? Kult osobnosti, jasná vec. Pravdaže, po pár tisícročiach začali niektorí kverulanti reptať. Ani mne sa to nepáčilo, najmä tú záhubu mojich ľudí som mu nemohol odpustiť, a tak som sa stal jeho odporcom, Satanom. Prešiel som do opozície, založil som opozičnú stranu...“ (str. 55-56)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1