Hlava nehlava (2009)


naša cena 7,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 240 strán
rozmer 120 x 185 x 27 mm
váha 320 g
spracovanie Tvrdá väzba s prebalom
vydanie prvé
rok vydania 2009

Jedna fotografia, niekoľko jabĺk, dom na kopaniciach, dom na sídlisku.

Brat a sestra, dvojičky. Vzťahy. Jemné meandre v dušiach. Hlava nehlava.

Z dvoch prúdov sa skladá rozprávanie o myjavských kopcoch, izraelských plážach, vode, ohni, celkom veselo o smrti sršňa, takmer vážne o vine, a kdesi pod tým pulzuje životná realita malého mesta i zážitky z detstva na dedine u starej mamy.

Rozhovor s Michaelou Rosovou

Do literatúry ste vstupovali veľmi mladučká a hneď úspešná na viacerých súťažiach. Kto vás utvrdzoval, usmerňoval v tom, že idete správnym smerom? Ako hodnotíte podmienky na tvorbu mladých prozaikov?

Začiatky v literatúre pre mňa vlastne boli ľahké. Bola som malá,

naozaj ešte dieťa – a dieťa pri prvých rýmovačkách nemá ambície, netrápi 

sa myšlienkami na slávu, na úspech alebo na zlyhanie. Prišla som do 

prímy na senické osemročné gymnázium a pani Hološková, profesorka

slovenčiny a literatúry, si sama vypýtala, nech jej ukážeme, ak dačo 

doma tvoríme. Tak som jej občas niečo priniesla, jej sa to páčilo

a začala niektoré kúsky posielať do súťaží. A darilo sa. Samozrejme, aj

porota mávala kritické pripomienky a rady do ďalšej tvorby, ale po mnohé

roky pre mňa bolo prvoradé, čo mi povedala ona, pani Hološková,

a dodnes som jej vďačná – bola to skvelá škola.

Vtedy bolo na Slovensku naozaj mnoho literárnych súťaží. A určite

to bolo dobre. Neviem, ako sa veci majú dnes, možno je podpora kultúry

slabšia. Netuším. V každom prípade ani opakované úspechy v takýchto

súťažiach nemusia byť smerodajné. Niektoré chyby či nedostatky sa dajú

objektívne zhodnotiť, ale ináč závisí mnohé aj od vkusu poroty. Treba

skúšať, nevzdávať sa. A hlavne – veľa čítať.

 Aké sú vaše cesty literatúrou a životom, ako sa prelínajú?

Deliaca čiara medzi skutočnosťou a fikciou – ak vôbec existuje –

musí byť tenká a nejasná. Stáva sa, že sa mi spomienka v hlave prepletie

so svojou „literárnou“ verziou, po tom, čo som ju napríklad použila

v poviedke, už nie som schopná rozpamätať sa, čo sa naozaj stalo. Ale

netrápi ma to. Podobne keď niečo pozorujem, a to sa deje denne, okamžite

to spracúvam do viet a mikropríbehov, v hlave si to ukladám do viet. To

mi sprvu trochu prekážalo – trebárs práve prežívate niečo krásne a čosi

vo vás sa oddelí a začne situáciu z nadhľadu opisovať, prerábať,

dokresľovať. Ani nad tým už si dnes hlavu nelámem. V istom zmysle sú pre

mňa moje vymyslené svety reálnejšie než skutočnosť. A jednoznačne

krajšie. Nemajú hranice.

 Predchádzajúci román Hlava nehlava situujete viac do ,,domáceho prostredia“, protagonisti a rozprávači sú súrodenci Samo a Dana, román Dandy

sa odohráva len v Berlíne, rozprávačka zostáva bezmenná, hoci niektoré

reálie prezrádzajú isté autobiografické motívy. Bezmennosť protagonistky

(občas princeznej) a zároveň rozprávačky si možno vysvetliť anonymitou

v cudzom prostredí, odcudzenosťou v náhodných vzťahoch... alebo aj

stotožnením s autorkou?

V románe Dandy rozprávačka nemá meno. Asi to nemohlo byť

inak. Svoje meno žiadnej postave nikdy nedám. Stojím za celým príbehom,

ja som text a zároveň ostávam v podstate mimo neho. Všetky slová sú

moje, aj priama reč, aj nepriama, myšlienky aj opisy. Ale aj keby som

písala v prvej osobe, nie je to denník a nemusím sa nutne vnútorne

stotožňovať s jednou z postáv. Dalo sa čakať, že dohady o tom, nakoľko

je moja tvorba autobiografická, skôr či neskôr vyvstanú – v prípade Dandyho

sa to priam ponúka. Najprv ma to trochu znervózňovalo, dnes už je mi to

jedno. Chápem tú zvedavosť, ako čitateľ sa tiež občas neudržím

a sliedim, ale styčné body so životom autora nič nevypovedajú o kvalite

diela, a tak to neberiem príliš vážne.

Váš

román hovorí najmä o pocitoch cudzincoch vo svete nie 

v geograficko-spoločenskom zmysle, ale o odcudzení v intímnych vzťahoch. 

Do akej miery to zodpovedá vášmu prežívaniu, skúsenostiam?

Hoci sa v súvislosti so súčasnou tvorbou v ostatnom čase celkom 

dosť hovorí o takzvanom novodobom nomádstve, neustálom sťahovaní

z miesta na miesto, či o hľadaní domova, nie je to téma, ktorá by ma

zaujímala. Vzdialenosť medzi ľuďmi áno – ale nie geografická, k tomu

nemám čo povedať. Odcudzenie a pocity osamelosti vo svete... Neviem.

Nezačínam témou, začínam príbehom. Interpretácia ostáva vždy na

čitateľovi. Pri Dandym je to tiež dosť dobre vidno. Recenzenti si

knihu vyložili po svojom. Ani trochu ma to nehnevá, ale mnohé z toho, 

čo v nej oni našli, som tam rozhodne nevkladala vedome, nešlo o autorský

zámer. Tak to má byť. Ja som dopísala. Text už mi nepatrí a bude žiť

vlastným životom.

Uverejnilo litcentrum.sk

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1