Insektárium (2006)


naša cena 5,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 80 strán
rozmer 120 x 180 x 7 mm
váha 82 g
spracovanie Mäkká väzba
vydanie prvé
rok vydania 2006

Zbierka poviedok vtipne opisuje svet mužov a žien v najrôznejších polohách. Poviedky zachytávajú osudy generácie, ktorá detstvo strávila v ovzduší socializmu, ale roky aktívneho života prežíva v rannom kapitalizme. Z tejto rozdvojenosti postáv a postavičiek poviedok vzniká veselý kokteil s nepredvídateľnými následkami.

"Mať pohlavný styk v pätnástich rokoch je nezdravé, tvrdia psychológovia. Mať pohlavný styk v pätnástich rokoch je nesmierne vzrušujúce, myslel som si vtedy dávno. Postupoval som presne podľa pokynov príručky Chlapci na slovíčko a darilo sa mi. Nechytil som ani pohlavnú chorobu, ani som svoju o rok staršiu partnerku nepriviedol do iného stavu. Ako rýchlo som začal, tak prudko som skončil. Stačila poznámka, a celý môj nádejne napredujúci sexuálny život sa scvrkol na nepatrné tri centimetre. " (str.43)

Nech žije ženská literatúra

Dáša Čejková vstúpila do literatúry novelou Manželka. V kontraste s jej mierumilovným výzorom vyniknú krutosti života na materskej dovolenke, ktoré opísala brilantne pravdivo, ale zato s vtipom a ľahkosťou. Píše s hrdosťou ženy v domácnosti - v spoločnosti vane, práčky a záchodovej misy. Žiadna veľká beletria? Dáša Čejková to nerieši. Pokojne by si obliekla aj tričko s nápisom: Nech žije ženská literatúra! Keď sme si dohadovali stretnutie, vaša prvá reakcia bola, že vám nemá kto postrážiť dieťa.

Ste často v takejto situácii?

"Bohužiaľ, áno. Babky u nás nefungujú, striedame sa s manželom. Máme pätnásťročnú dcéru a syn má už šesť, zdalo by sa teda, že ich môžem nechať spolu samých. Dcéra však nie je veľmi materinsky zameraná. Snáď sa jej materinské pudy niekedy rozvinú."

Vnímate materstvo ako obmedzenie?

"Nie. Keď sa to dá, beriem malého všade so sebou, aj keď je dosť zvedavý a neposedný."

Jedna moja známa by už nechcela mať ďalšie dieťa, lebo je to 

vraj, akoby mal človek zviazané obidve ruky aj nohy. Je dieťa bremeno?

"Áno, aj ja som to takto vnímala pri prvom dieťati. Keď na to človek nie je pripravený, dieťa ho prekvapí. Vtedy môže vzniknúť problém. Občas som sa cítila ako vo väzení - zrazu nastal "stop" voľným večerom. V žene je však aj zodpovednosť. Hoci by mala dať dieťa komu strážiť, myslí si, že len ona sa dokáže oň najlepšie postarať. Bojí sa oň. Úplne však chápem ženy, ktoré si po prvom dieťati povedia, že dosť a chcú sa venovať samy sebe."

Do literatúry ste vstúpili novelou Manželka. Hrdinka knihy 

jedného dňa na materskej dovolenke opráši starý zošit a začne si písať 

denník. Takto vznikala vaša kniha?

"Je to sčasti môj príbeh, ale inšpirovala som sa aj kamarátkami. Písať som začala preto, lebo na materskej som hľadala nejakú zmysluplnú činnosť. Dieťa a domácnosť ma zrazu hodili do iného sveta, potrebovala som si vytvoriť niečo svoje. Keďže som po večeroch sedela doma, využívala som čas písaním. Kniha vznikala v priebehu desiatich rokov."

Tak dlho?

"Áno. Teda, napísala som ju asi za rok, ale ďalších deväť rokov som na nej intenzívne pracovala. Až potom som ju dala prečítať nezávislému človeku."

Komu?

"Náhodou som sa zoznámila so Soňou Borušovičovou, teraz Karvayovou, sestrou režisérky Evy Borušovičovej. Neodvážila som sa ísť rovno za vydavateľom, lebo som vedela, že keď ma skritizujú, totálne sa zahrabem, v živote by som si už asi nesadla za počítač. Potrebovala som povzbudenie. Soňa bola žena, hoci mladšia odo mňa. Zdalo sa mi, že je dosť citlivá, ale aj rázna na to, aby mi vedela povedať, toto tam nedávaj, toto vyhoď. Ona bola môj prvý profesionálny kritik."

Na nedávnom verejnom čítaní sa vaše ďalšie dve kolegyne snažili 

vymaniť z označenia "ženské písanie". Vy ste sa k nemu bez okolkov 

prihlásili. Nemáte s tým problém?

"Nie, vôbec. Keby som bola trošku priebojnejšia, pokojne by som nosila tričko s nápisom ,ženská literatúra je in'. Hnevá ma, že pojem ženská literatúra si človek spojí len s červenou knižnicou a s úpadkovou literatúrou. Poznám veľa, hlavne českých spisovateliek, ktoré sa snažia povzbudzovať iné ženy humorným poňatím príbehov. Byť ženou nie je nič strašné a hlavne byť matkou nie je strašné. Ani byť manželkami nie je nič strašné."

Aj keď podľa vašej knihy to tak veľmi nevyzerá.

"Áno, táto kniha je dosť depresívna."

Dá sa však na nej aj dobre zabaviť. Odcitujem nadpis jednej 

kapitoly: "Pondelok 21.00 SEČ. Žena v spoločnosti vane, práčky a 

záchodovej misy." V tom sa asi muselo nájsť veľa žien, ktoré prežili

materskú dovolenku.

"Prvú verziu knihy som písala v kúpeľni. Môj písací stroj, starý Consul, vydával strašný rachot, musela som doňho trieskať. Bola to zároveň aj moja posilňovňa. Čas na písanie som mala len po večeroch a nechcela som hlukom rušiť dcéru, ani svojho vtedajšieho muža."

To bol iný muž, ako je ten, s ktorým žijete teraz?

"Áno, bol to iný muž. Bývali sme v starom dome, v byte s kúpeľňou, kde bola vaňa, záchod a neodmysliteľná súčasť slovenských kúpeľní - práčka, stará Tatramatka. Na ňu som si položila písací stroj. Vytvorila som si tam oázu - niečo na pitie, na jedenie - a mlátila som do stroja. To ma inšpirovalo k tomu, že hlavná hrdinka Alica Richterová sa po večeroch zatvárala do kúpeľne, do jedinej miestnosti, kde mohla mať pokoj a v spoločnosti týchto troch elementov rekapitulovala svoj život."

Čo vám hovorí pojem popôrodná depresia? Ľahkým perom ste niečo podobné opísali v poviedke Reality show zo zbierky Insektárium.

"V tej poviedke sú ešte relikty z prvej knihy, doplnené o skúsenosti z druhej materskej. Nemala som nejakú ťažkú popôrodnú depresiu, hoci priznávam, že ťažšie to bolo pri prvom dieťati, rodila som v roku 1991, keď v pôrodniciach ešte neboli také podmienky ako dnes. Mala som nešťastie na lekára, ktorý bol veľmi surový a nevrlý, takže moje spomienky na tento pôrod nie sú najlepšie. Inak to bolo pri druhom dieťati."

Vaša hrdinka-manželka sa hystericky bála kontaktov s inými

matkami. Každé stretnutie s "podobne postihnutými" jej vraj pripomínalo,

že z tohto zajatia sa už nikdy neprehryzie na slobodu. Pre niekoho sú

to možno tvrdé slová.

"Niežeby som pohŕdala spolumatkami. Už v pôrodnici ma však deptalo, keď si matky vymieňali skúsenosti o tom, ako ktorá trpela. Neskôr som chodievala s dcérou na ihrisko. Radšej pozorujem, ako sa zapájam do rozhovorov, a matky sa stále rozprávali o tom, ako dieťatko kaká, papá.Viem, aj to treba, ale sú aj iné témy. Preto si moja hrdinka radšej na lavičke čítala knihu alebo z diaľky pozorovala dianie. Aj si chcela nájsť k matkám cestu, ale niečo jej bránilo."

Možno bola intelektuálka.

"Možno."

Každá vydatá žena sa vraj po čase stane feministkou. Ste feministka?

"Sympatizujem s feminizmom. Niečo z tejto filozofie mi vyhovuje, niečo nie."

Je pre ženu dôležitá najlepšia priateľka? Priateľka vašej

knižnej manželky sa nezachovala práve najlepšie - zviedla jej najväčšiu

lásku z mladosti.

"Tak toto sa naozaj netýka mojej skutočnej priateľky. Ale medzi ženami sa to deje. Mám dve najlepšie priateľky, jedna z nich je moja sestra. Sú pre mňa dôležité, je to taký ten pocit ženskej spolupatričnosti. Raz za týždeň ideme na pivo alebo do čajovne, pokecáme si. Aj o deťoch a domácnosti. Muži majú predsa len trošku iný svet. Sú veci, v ktorých ma žena pochopí lepšie."

Živíte sa len písaním na voľnej nohe. Dá sa tým uživiť?

"Nedá, ale skúšam to. Dohodli sme sa s manželom, že teraz to chvíľu potiahne on. Vie, že ma písanie baví, že je to môj svet."

To máte takého tolerantného a veľkorysého manžela?

"Mám. Pritom je to vedec, nezarába veľké peniaze. Aj ja sa však snažím prispieť do rodinného rozpočtu. Roznášam napríklad noviny. Keď to niekomu poviem, zhrozí sa, že žena v mojom veku robí niečo také. Mne to však neprekáža."

Je to obeť pre literatúru?

"Áno, zostaňme pri tom. Znie to tak vznešene. A pomáha to proti celulitíde a nadváhe."

Je to síce len literatúra, ale ako sa vášmu prvému partnerovi 

čítalo napríklad toto: "Eugen ženu ako človeka nepotrebuje. Stačí

upratať, navariť, oprať, ukojiť občasné sexuálne chute."

"Keď píšem v prvej osobe, ľudia si to spájajú so mnou a s mojím mužom. Nielen s tým predošlým, ale prenáša sa to aj na terajšieho. A čo sa týka môjho prvého partnera, toho veľmi nezaujímalo, čo robím. Pochybujem, že to vôbec čítal."

Baví vás písanie zo všetkého najviac?

"Mám knihovnícku školu, je však pre mňa traumou, keď mám čo len vojsť do univerzitnej knižnice, nevyznám sa tam. Nenašla som sa v žiadnom zamestnaní, takže áno, písanie je teraz moje zamestnanie. Myslím, že ma baví zo všetkého najviac."

Iris Kopcsayová, SME, 2007

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1