Poviedky o osamelosti a vykorenenosti. Hrdinka si postupne zvyká na vidiecke prostredie južného Slovenska. Banálna všednosť sa stretáva so surreálnosťou, v starých rodinných príbehoch sa tematizuje život a smrť. Pointy poviedok často prekvapia svojou absurdnosťou, nútia premýšľať nielen o peripetiách postáv, ale aj o skúsenostiach, ktoré máme všetci spoločné

„Nosné múry sú zdanlivo pevné a spoľahlivé, podobne ako ich hrdinka, chytená v sieti starostlivosti o deti, manžela, domácnosť i rozpadajúci sa dom, no pod pokojnou hladinou každodennosti cítiť spodné prúdy, nervózne a temné, vyvierajúce z útrob zeme a vzývajúce ničivé zemetrasenie.“

(Peter Balko)

O autorke

Jana Turzáková (1986) vyštudovala psychológiu a pôsobí na univerzite v Nitre ako vedeckovýskumná pracovníčka. Písaniu sa venovala najmä v mladosti, motívom pre návrat k tvorbe je pre ňu rodičovstvo. V literárnej súťaži Poviedka už získala v rokoch 2017 - 2021 dve hlavné ceny a prémiu.

Zbierka krátkych próz Krídla z papiera je knižným debutom autorky. Knihu ilustrovala Jana Farmanová.

Ukážky z knihy

Konečne otvorím oči. Izba je nejaká iná. Posteľ, skriňa aj kreslo sú na svojich miestach, lenže rozmery miestnosti sa zmenili, orientácia okna a dverí je celkom iná. Posteľ stojí uprostred miestnosti, kreslo zavadzia novým dverám a okno sa pre skriňu nedá otvoriť, vyzerá to ako veľmi lajdácka replika mojej spálne. So zmesou nepokoja a zvedavosti beriem malú vranu na ruky a pretláčam sa okolo kresla von z izby. Ďalšie prekvapenie ma čaká v hale, teda bývalej hale, ocitám sa v úzkej chodbe a rýchlo hľadám ďalšie dvere, nervóznym hlasom volám na drozdíka. ’ Tu som, mama, kde si ty?‘ Utekám za prestrašeným hláskom, pevne stisnem drobné telíčko v prepotenom pyžame a hladím tvrdé vlásky. ’ Tu som, miláčik, poď, nájdeme tatinka a zistíme, čo sa stalo s domčekom, dobre?‘ Po chvíľke, čo so zrýchleným dychom otváram nesprávne dvere, narážam do nečakaných rohov a vtáčatká sa mi s plačom motajú popod nohy, stojíme pred domom.

(str. 90)

Kadlečík vie krásne písať o stromoch. Niektoré strany v tých hrubých knihách voňajú ako les, v ktorom pred chvíľou spŕchlo, šumenie dažďa pomaly doznieva a slnko len tak-tak stihlo zohriať kvapôčku vody pred tým, než spadla z listu do mäkkého machu, aby bol ešte zelenší. Odkladám rozčítanú knihu na policu a pozerám von oknom, na našu záhradu prísne vymedzenú betónovým plotom. Založili sme ju len nedávno, s nadšením, ktoré čiastočne kompenzuje nedostatok vedomostí. Slabé prútiky, zabezpečené pred nepriazňou počasia bambusovými palicami a povrázkom uviazaným na ležiacu osmičku, majú ďaleko od starého útulného orecha, o ktorom sa dá premýšľať, čítať pod ním knihu a piť kávu, grunt premieľať medzi zubami. Ak raz budem mať dcéru, dopriala by som jej také zázemie. Skúsim to navrhnúť mužovi, len či už nie je neskoro, na jedno i druhé, kým sa semienko uchytí, zosilnie. Chladivá hrča mi zase zomkne vnútro, ako vo sne, v ktorom nestíham vlak, rannú hodinu v škole, utekám, kričím, no ostávam nemá, s nohami zapadnutými v tekutom chodníku, nejaký rozmer mi chýba, len neviem presne ktorý, a koľko sa natrápim, kým si uvedomím, že sa mi len sníva. Aká škoda, prežiť najlepšie roky života v mladej záhrade. Za rozpadnutými plotmi v zarastených dvoroch rastú staré hrčovité stromy, obsypané plodmi ako z katalógu, a tu stromčeky vyháňajú vetvičky prudko dohora ako vojačikov, dve smiešne jabĺčka opadnú pri prvom vetre, nie je sa kam schovať.

(str. 31)