Valér Mikula je výrazná osobnosť slovenskej literárnej kritiky s nezameniteľným štýlom. Jeho kritiky sa vždy tešili čitateľskej pozornosti, viaceré z nich vyvolali aj polemiky a celkovo prispeli k hodnotovej rekonfigurácii slovenskej literatúry.

Prvý zväzok Výberu z textov zachytáva dnes už polstoročné rozpätie jeho literárnokritických aktivít (1969 – 2019). Autor do tohto výberu zaradil aj niekoľko doteraz nepublikovaných textov.

„Literárna kritika by mala predovšetkým hodnotovo orientovať čitateľa literatúry a robiť to primeraným spôsobom: v denníkoch prístupným a ľahkým štýlom, v odborných časopisoch aj odborným jazykom či – najlepšie – esejisticky. A čitateľa denníkov a týždenníkov by mala nenápadne upozorňovať na to, že literárno-umelecké hodnoty sú aj hodnotami spoločenskými. Pre mňa osobne literárna kritika je (a vždy bola) aj istým druhom intelektuálnej zábavy: provokovaním bezmyšlienkovitej tradície, prirýchlo sa ustaľujúcich konvencií i manipulatívnych konsenzuálnych mienok.“ (Valér Mikula)

Výber z textov Valéra Mikulu, vydávaný pri príležitosti jeho 70. narodenín, je rozvrhnutý do troch zväzkov: 1. Kritiky, 2. Štúdie a eseje, 3. Rozhovory.

Ukážky z knihy

Pavel Vilikovský je prozaik krajností. Nech sa jeho texty začínajú akokoľvek umiernene, konverzačne, zväčša sa končia extaticky: krvou, spevom, otázkou, básňou, vulgarizmom či bujarým zaerdžaním Zla. Tým posledným sa končí novela „Večne je zelený…“ – zatiaľ jeho iba tretia kniha – totiž po „Citovej výchove v marci“ (1965) a „Prvej vete spánku“ (1983) tretia publikovaná, lebo napísaných ich má viac, ibaže v čase, keď vznikli, neboli akosi vhodné na uverejnenie. Ani táto zrejme nie je najčerstvejšieho dáta, aj ona je dieťaťom svojej doby; pravda, nie dieťaťom, aké „doba“ milovala – poslušne sa promenujúcim vo vyžehlených hábočkách, ale dieťaťom, aké doba zákonite rodila: vzdorovito provokujúcim, ukazujúcim dlhý nos všetkému falošne uhladenému. Je to skrátka enfant terrible, vari najterribilnejšie z tých, čo v našej próze uzreli svetlo sveta.

(str. 108)

„… a pohlavie mi visí ako spiaci netopier.“ Chápem, Majstre, že táto nahota je obrazom nahého, odizolovaného zúfalstva. Vy si však vo svojom nešťastí pomáhate aj inak: vstupujete do svedomia svetu i človeku, podávate veci tak, aby Vaša krivda – čiže aj Vaše právo kázať nám – bola čo najväč­šia. Sú to verše trpké, no žiaľ, i tŕpkovské a o tých už bol ktosi čosi napísal. Čítal som od Vás lepšie básne, nevzdávajte sa však, píšte ďalej a časom sa ohláste.

(str. 177, recenzia na knihu Vojtecha Mihálika: Nárek)

Erekcia, ejakulácia, exhibícia. Ožieranie sa, sranie, šťanie. Tipovanie, písanie, grcanie. Čo ty na to, milý čitateľ? Nič? Tak ešte raz: ožieranie, posieranie, tipovanie, trtkanie, recitovanie, grcanie. Stále nič? Pokračujme teda: okukávanie, onanovanie, šťanie, vtáka stánie, vtáka sanie, vtáka nestánie, nadávanie, nasávanie, písanie, šabľovanie. Žiadna odozva? Nič to s tebou nerobí? Ma neštvi, veď je to americký postmoderný vagant, groteskný extra-vagant! Čože? Nuda? Že takých má Európa už pár storočí v malíčku? Blablabla! No tak, trochu snahy a ideme ešte raz a naposledy: masturbovanie, pišanie, písanie… ČÍTANIE, GRCANIE… No konečne!

(str. 219, recenzia na knihu Ch. Bukowski: Erekce, Ejakulace, Exhibice a další příběhy obyčejného šílenství)