Ľútostivosť


naša cena 10,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 160 strán
rozmer 120 x 185 x 20 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2021

Čítať ôsmu knihu renomovaného slovenského spisovateľa je skutočný pôžitok. Autor s nesmiernou precíznosťou opisuje prežívanie ťažkých životných okamihov a spôsoby, ako sa nimi vyrovnať. Napriek smútku nás príbehy naplnia nádejou a vierou.

Stanislav Rakús v tomto súbore próz uplatňuje na rozdiel od svojej doterajšej tvorby nový typ poetiky. Ide zväčša o príbehy, v ktorých prostredníctvom motívov choroby, ohrozenia, osamelosti, smrti, ale i konfrontáciou staroby s mladosťou a detstvom vznikajú vypäté obrazy zo života obyčajných ľudí.

Cez postavu protagonistu, jeho spomienky a prežívanie sa tu v rodinných väzbách tematizuje aj teritoriálna vzdialenosť medzi západným a východným Slovenskom. Závery príbehov sa vyznačujú tým, že do nich prenikajú neurčité a transcendentné prvky, ktoré dodávajú prózam nádych modelovosti.

V knihe nechýba ani komická tonalita, charakteristická pre autorovu predchádzajúcu tvorbu.

O autorovi

Stanislav Rakús (*1940) vydal prozaické knihy Žobráci (1976), Pieseň o studničnej vode (1979), Temporálne poznámky (1993), Nenapísaný román (2004), Excentrická univerzita (2008), Telegram (2009) a Fáza uvoľnenia (2013).

Pre deti napísal knihu humorne ladených rozprávok Mačacia krajina (1986). Z oblasti literárnej vedy vydal knihy Próza a skutočnosť (1982), Epické postoje (1988), Medzi mnohoznačnosťou a presnosťou (1993), Poetika prozaického textu (1995), Z rozprávaní, úvah a rozhovorov (2003), Hovoriť niečím iným (2010), Medzi látkou a témou (2011) a Text a dielo (2019).

Za svoju tvorbu získal viacero ocenení (Cena Dominika Tatarku, Cena Anasoft litera, Cena Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, Cena Jána Johanidesa, Cena Nadácie Tatra banky) a mnohé z jeho kníh boli preložené.

V súčasnosti pôsobí ako emeritný profesor na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Prešovskej univerzity. Žije v Košiciach.

Ukážky z knihy

Kráčajúc medzi hrobmi si predstavoval, ako veselo by bolo na tomto mieste, keby sa mŕtvi odrazu prebudili a na hodinku, dve sa vrátili k najradostnejším chvíľam svojho života. Prešiel pár metrov a znova ho zasiahol intenzívny účinok lahodnej atmosféry, panujúcej v tomto prívetivom, nekonfliktnom prostredí. Cintorín v Trinárovi oživoval vzťah k zašlým časom, k starej histórii mesta s jeho remeselníkmi, úradníkmi, pekármi, hasičmi, podomovými predavačmi, notármi, čašníkmi, hercami, hudobníkmi, lekármi a inými typmi profesií a ľudí.

Tých, čo ležia v hroboch, Trinár z vlastnej skúsenosti nepoznal, a to mu dovoľovalo vynechávať vo svojej mysli predstavy o rozmanitých podobách ich previnení, nerestí a zla. Naopak. Vďaka pokoju, podnietenému majestátom smrti, sa mohol zapodievať ich priaznivou ľudskosťou, do ktorej sa zmestil i humor a radosť z maličkostí.

No nielen k cintorínu, ale k celej tejto štvrti si Trinár utvoril akýsi zvláštny, silný vzťah.

Ťažko by niekto pochopil, že v tichu istého neskorého popoludnia, takmer v šere jesenného sychravého dňa, keď išiel na bicykli k cintorínu, zažil v tejto štvrti jeden z najpríjemnejších okamihov svojho života.

Čosi sa na bicykli pokazilo a jemu sa to podarilo v mrholení bez problémov opraviť. Obrátil sa a išiel späť. Odvtedy sa mu nezriedka stávalo, že keď sa zahľadel z piateho poschodia svojej garsónky na vzdialené svetlá cintorínskej cesty, pocítil akési radostné dojatie. Keby sa pokúšal tento zážitok, ktorý nemá nijaký zmysel a obsah, niekomu vysvetliť, zrejme by si sám pripadal ako človek postihnutý nastupujúcou duševnou chorobou.

 (str. 31, poviedka Cintorínska štvrť)

Sako sa mi páčilo, vyhliadol som si ho už pred týždňom.

V čase kupovania som sa ocitol na hlavnej ulici s manželkou. Trocha ma mrzelo, že nie som sám. Jej prítomnosť môže skomplikovať priebeh kupovania, pomyslel som si. Na môj návrh, aby sa pokojne vybrala domov, lebo je nepríjemné predierať sa v lodičkách bočnými rozkopanými ulicami do obchodu s pánskou konfekciou, však nereagovala.

Zlý terén sa zrejme ukázal ako výhoda, lebo v predajni nebol nijaký zhon.

Na spiatočnej ceste mi manželka vyčítala, že som predavačke poskytol veľa zbytočných a trápnych informácií o svojom súkromí.

Vraj som jej nemal čo hovoriť, že už som si dvojfarebné sako kedysi kúpil v Poľsku a vydržalo mi dobrých desať rokov. Nemal som sa jej ani pýtať, či mi v tomto saku, keď si zapnem gombíky, nevidieť neprimerane rozvinutý pás, slovom brucho. A tak ďalej. Ja som mal pritom všetkom pocit primeranosti aj akéhosi zadosťučinenia, veď predavačka sa správala priateľsky, zhovievavo, zdalo sa mi, že ju, ktovie prečo, potešila správa o tom, že som ono predchádzajúce zelené sako kúpil v Poľsku. Hovorila, že do Poľska občas aj ona chodieva, donesie si odtiaľ raz to, inokedy ono, najčastejšie cukríky zvané krovky. Na to som jej povedal, že krovky poznám, že sú to vynikajúce cukríky a že ja mám v tomto zmysle problém. Keď sa dostanem k jedlu, ktoré mi chutí, strácam mieru. A krovky k takým jedlám patria. Zjedol by som ich na posedenie aj päťdesiat. Práve z takéhoto nemiestneho jedenia mám potom brucho väčšie, ako by som mal mať. Na to mi predavačka povedala, že s mojím bruchom to nie je až také zlé a že spod tohto nového saka mi ho ani nebude vidieť.

Zdalo sa mi to také milé, ohľaduplné a ústretové, že som k tomu zo slušnosti potreboval niečo doložiť.

– Nuž, – povedal som, – kiežby ste mali pravdu, veď brucho je pre mňa nielen esteticky nepriaznivým činiteľom, ale aj rizikovým zdravotným faktorom. Mám totiž vysoký krvný tlak a pravidelne musím užívať i lieky, lebo vysoký krvný tlak, ak sa zanedbá, je veľmi nebezpečný. Nepôsobí hneď, ale vleklo ako rakovina. Začne znepokojovať až potom, keď zasiahne srdce ako cieľový orgán. Môže byť neskoro.

Na to predavačka povedala manželke, možno vybadala, aká je znepokojená, že vôbec nevyzerám ako človek, ktorý by mal mať zdravotné problémy.

– Nie je to celkom tak, – povedal som jej. – Mám hypertenziu druhého stupňa, no som spokojný, lebo sú aj vyššie štádiá. Patrí k nim ischemická choroba srdca, srdcová astma. Až potom ide o infarkt, no keď človek pravidelne užíva lieky, v zásade mu nič nehrozí.

– Vysoký krvný tlak je asi rodinná choroba, – dodal som ešte. – U nás ho máme z matkinej strany všetci, kým napríklad moja, tu prítomná manželka, ho má v poriadku. Zato však v jej rodine sú problémy s cholesterolom.

(str. 138, poviedka Olivovozelené sako)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1