Medzi ruinami

Autor: Balla

naša cena 10,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 264 strán
rozmer 115 x 180 x 23 mm
spracovanie Mäkká väzba
vydanie prvé
rok vydania 2021

Fragmentárny román o malom meste, plnom bizarných postavičiek. Vargová, pacientka s mizernou minulosťou a ešte horšou prítomnosťou, píše listy Felešlegimu, psychiatrovi, ktorý by sám urgentne potreboval pomoc, lebo sa venuje skôr pitiu ako liečeniu chorých. A kým ona vo svojich listoch nevdojak vystihuje dokaličeného ducha bláznivej doby, keď pravda je lož a lož jedna z nepodstatných právd, on v tejto tragikomédii s nejasným koncom rozdáva múdre rady po kaviarňach a krčmách a podniká záhadné cesty do zahraničia.

O autorovi

Balla (1967) žije a pracuje v Nových Zámkoch. Je autorom jedenástich prozaických kníh (napr. Leptokaria, De la Cruz, Cudzí, V mene otca, Oko, Veľká láska, Je mŕtvy), viaceré z nich boli vydané v Poľsku, Česku, Maďarsku, Holandsku, na Ukrajine, vo Veľkej Británii, Francúzsku, v Rakúsku, Indii, Bulharsku. Je laureátom Ceny Ivana Kraska a ceny Anasoft litera. K 25. výročiu od vydania debutu vyšiel reprezentatívny autorský výber poviedok s názvom 25× Balla.

Ukážky z knihy

Tesne pred koncom toho čudného roku celé mesto videlo v správach doktora Felešlegiho.

Polícia sledovala medzi panelákmi podozrivé auto.

Pohybovalo sa pomaly, no aj tak narazilo do obrubníka.

Felešlegi vystúpil, hliadku si nevšimol, potácal sa k domu blízko tenisových kurtov, susedia ho pozorovali z okien a žiadneho neprekvapilo, že prišiel tak, ako prišiel, taký, aký prišiel, ani to, že vzápätí si prišli poňho.

Ale najmenej prekvapený bol aj tak on sám.

(str. 7)

„Včera som nemohol prísť, pán doktor, prepáčte, mal som bolesti,“ povedal smutný pán.

„Čo vás bolelo?“

„Nič. Práveže nič.“

Felešlegi zdvihol obočie:

„Vás to ešte bolieva?“

(str. 17)

 

„Práca psychiatra je hrozná. Nemôžem byť s každým kamarát, niekoho treba poslať do blázinca. Nakoniec väčšinou práve kamarátov. Neexistuje, že by boli všetci normálni. Ľudia sú ohrození duševnými chorobami, ale najmä tým, že normalita môže byť kedykoľvek vyhlásená za úchylku. Je to nevďačná robota. Aj ľudia sú nevďační. Psychiater je v jednej osobe kapitán lode aj pirát, ktorý ju prepadol. Taký pirát je aj náš mozog. Hocikedy nás potopí. Vídam to denne. Nečudo, že na psychiatrov ľudia pľujú,“ poúčal istú mladú ženu, novú kolegyňu. Potom ešte dodal, že najradšej má pacientov so samovražednými sklonmi: tí robia problémy, len kým sú nažive, a práca s nimi je úspešná, keď oni majú konečne pokoj od seba a on od nich.

(str. 21)

 

„Chcú, aby padla vláda, myslia si, že nová bude lepšia. Ale v takom Švajčiarsku politické strany neexistujú, ľud vládne cez referendá a je pokoj. Ja by som bol najradšej, keby všetky strany boli rozpustené. Načo malá krajina potrebuje politiku? Načo jeden národ potrebuje viac ako jednu stranu? Načo potrebuje médiá? Z tých zapredancov skôr či neskôr všetci dostaneme infarkt. Stoja za nimi svetovládni nosatí, prepojení cez lóže. Nie súlože, doktorko, počúvajte pozorne, lebo už aj vy ma dráždite!“

„Zdvojnásobiť dávku,“ zamrmlal Felešlegi a dal si priviesť ďalšieho.

Ale ďalší bol taký istý a bolo ich čoraz viac.

(str. 97)

 

Bývalý prokurátor a jeho kumpáni spomínajú na socializmus. Okrem komunistov uznávajú aj neofašistov a odsudzujú bruselskú protislovenskú buzeráciu, napríklad ochranu osobných údajov, veď načo chrániť údaje, boha jeho bruselského?

Felešlegi ich počúva. Deň predtým sa v nemeckom Demmine prepadol naprieč desaťročiami do apokalyptickej atmosféry mája 1945, chlipol si viac než zvyčajne a ešte to riadne cíti, preto sa odváži ozvať:

„Ľudia sú morálni trpaslíci a mentálne nuly. Napríklad vy alebo ja. No ja mám šťastie: pacienti trpiaci na psychiatrii väčšinou už nevydajú svedectvo. Sanitár za mojím chrbtom šepkal rodičom mučeného chudáka, aby syna okamžite zobrali domov, lebo na našom oddelení ho liekmi otupia, otrávia a nakoniec zabijú. Ešte im radil, aby neplatili poistné, prečo platia? Mne praskli nervy, schmatol som ho, preto, ty chuj, aby sa mohli zbaviť syna, preto platia, kričal som, preto aby mali legálnu šancu zbaviť sa ho, všetci presne preto platíme, aby sme sa mohli zbaviť jeden druhého, sú to preteky, ide len o to, kto sa koho zbaví skôr!“

Bývalý prokurátor a jeho kumpáni nadšene tlieskali, lebo boli namol a mysleli si, že Felešlegi tam protestuje proti neľudskému kapitalizmu a demokracii, lenže on tam protestoval proti všetkému a všetkým, potom rozzúrený vstal a odišiel, a hoci nebola zima ani jar, ale už leto toho čudného roku, predsa vládla na pravé poludnie tma za ním, pred ním a všade okolo neho a tá tma oťažievala a rýchlo hustla.

(str. 111)

 

Pán doktor,

spomínam si, ako mi jedna čierna so širokými perami a ryšavými vlasmi na chodbičke vo vlaku vrazila do boku. Štuchla do mňa zámerne. Vzápätí som ju štuchla ja. Skoro vypadla za jazdy, potvora. Nech si nemyslí, že bude štuchať. Kde sme, na savane? Tam nech si tancujú, tam nech sa štuchajú, ale tu sme doma my. Prišelci ako ryšaňa si voči nám dovoľujú aj iné veci. Opíjajú sa, my si to neželáme. A kradnú. A zabíjajú bábätká. Je známy prípad, keď sa v Šuranoch našlo zakopané dieťa. Jeho matka povedala, že dcérku zabil jej druh Rudo. Bol nezamestnaný a hneval sa. Ale ja si myslím, že zabíjal, lebo bol migrant. Vtedy sa o nich ešte nehovorilo, akoby tu ani neboli, preto sa Rudovi ľahko vraždilo. Nikto si nevšimol, čo vyvádza. Iste sa nevolal Rudo, neprezradili nám jeho pravé meno. Žeby Abdul?

S pozdravom

Vargová

P. S. Keď k nám púšťate z Nigérie černošky, mali by byť poučené, aby sa tu nedrgali. Ani AIDS nech neroznášajú.

(str. 113)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1