Všetky poviedky, ktoré zvíťazili v literárnej súťaži Poviedka počas 20 rokov existencie.

Doteraz bolo do súťaže zaslaných vyše 10.000 súťažných prác, všetky hodnotila porota literárnych vedcov a spisovateľov. Prečítajte si najlepšie z nich:

• Braňo Hochel – Záhradník
• Balla – Koniec leta. Deratizácia
• Rado Olos – Leopoldov a späť
• Rado Olos – Vo svojej koži
• Benjamín Škreko – Spomínala
• Jozef Girovský – Zmok
• Karol D. Horváth – Absolútny sluch
• Zuska Kepplová – Baladička o víkende
• Peter Ankou – Tri Martolod
• Richard Pupala – Zo školy a domov
• Ivana Dobrakovová – Žiť s Petrom
• Ján Masár – Scalea
• Václav Kostelanski – Oleg má chuť zabiť
• Soňa Uriková – S prvou hviezdou
• Peter Balko – Labutia balada
• Marek Grajciar – Nevyhnutnosť možnosti
• Radovan Potočár – Mužská geometria
• Dominika Madro – Svätyňa

Kde je Poviedka? Tých prvých 20 ročníkov malo svoje úskalia a súťaž to mala nahnuté minimálne toľkokrát ako jej vyhlasovateľ, ale všetko ustála. Prišlo do nej za tie roky viac než desaťtisíc príspevkov, počet ocenených autorov sa blíži k trom stovkám, na prémie a vyššie umiestnenia nadväzujú desiatky následne vydaných kníh finalistov a (okrem iných ocenení) niekoľko cien Anasoft litera. Čo by sme my bez tej Poviedky robili? Nielen my – kritici, ale aj my – čitatelia. (Matúš Mikšík v predslove knihy)

Ukážky z knihy

Dnes je dieťa chlapcom, v lebke má potkana. Otec synovi vyčíta, že si schoval jedného z hlodavcov do hlavy a nechal si zožrať mozog, aby takto zviera vypašoval z otcovej voliéry. Potkan sa prežral mozgom, preťal mozog svojím telom, usalašil sa v lebke uprostred zvyškov sivej hmoty. Chvost mu vykĺzol von uchom chlapca, opáľajúc sa poblíž bokombrady.

Poriadne sa prehrabať v mozgu, prehrýzť sa týmto orgánom, preťať ho telom! Vyváľať telo vo zvyškoch sivej hmoty. V lebke žiť, žrať – v teple lebky.

(Balla: Koniec leta. Deratizácia)

„A aké máš povolanie?“ dobiedza bývalý väzeň.

„Som právnik. Mimochodom, nepamätám sa, že by sme si potykali,“ ohradí sa mladík a položí ruky na kufrík.

Ledva však dopovie vetu, vyfasuje takú facku, že jeho okuliare pristanú na mojich nohách. Položím ich pomaly na vedľajšie sedadlo.

Keďže právnikov nemá nikto rád, nezostáva mi nič iné len ticho sedieť a tolerovať daný stav vecí. Našich zločincov si nedáme!

„Čo to má znamenať?“ vyprskne právnik a nenávistne pozrie na ozrutu.

Ako protihodnotu za svoje rozčúlenie mu chlapisko strelí ešte jednu. Nemusí ani vstávať, ruku má mrštnú a dostatočne dlhú. Zostáva pokojný. Pokojný je aj tón jeho hlasu:

„Staré dobré a osvedčené fyzické násilie. Načo sa zdržiavať argumentmi? Taký zasran ako ty si nezaslúži ani vysvetlenie.“

(Rado Olos: Leopoldov a späť)

V sukni sa mi najlepšie trská! Dobre to vyzerá a je to aj praktickejšie jako gate – trošku sa vetrám. Znárodnil som Lívii vejár (bohovský s perami z Brna) a teraz sa ním pomaličky ovievam – zmenil som za moje tyrkysové boa, už mi s ním bolo horko na krk. Vlním sa, vrčím si… milujem takýto melodický hausík. Je to parádička: musím Lívinku vyobjímať, je to fakt moja naj kamarátka. Vždycky jej na akcoške hovorím, že by som s ňou určite chodil, byť na baby, lebo ona je tá najkrajšia babenka. Stála si tam pri stene a jak na ňu svietilo zhora svetlo, vypadala jako nejaký anjel. Normálne jej svietili tie jej kučierky nazlato, moje boa mala okolo krku jako Perinbabka, gaťušky sa jej leskli na dúhovo – musím zistiť, kde splašila tú parádnu látku, myslím, že jej to šila jej babka krajčírka. Hneď som sa k nej rozbehol a dal som jej vélikú pusu na čelo...

(Zuska Kepplová: Baladička o víkende)

Mamu nájdeme v obývačke. Leží na kvetovanom koberci uprostred rozhádzaných obalov od gramoplatní. Na sebe má nočnú košeľu, ktorú teraz nosí stále. Cez deň aj v noci. Často si púšťa staré piesne o láske. Často plače. Hlavu má vyvrátenú, ústa pootvorené.

Tomáš sa k nej skloní. Myká ju jemne, ale nástojčivo, za plece. Keď si všimne krvavú ranku na kolene vystrčenom do strany, zodvihne hlavu: „Čo sa jej stalo?“

Hlas mu mäkne navierajúcim plačom.

(Richard Pupala: Zo školy a domov)

„Vidím akurát, aký si odporný, Oleg, dosť, že si sa spil, ešte si trúfaš očierniť slušného človeka, ktorý sa snaží uživiť seba a blízkych v ťažkej dobe tak, ako najlepšie vie. Závidíš a žiarliš a vieš, že mu ani po členky nesiahaš, si špinavý a lenivý a máš hlavu plnú ideálov a vôbec nevieš, čo žena chce a potrebuje, si nula a nulou zostaneš, mám z teba strach, choď si vziať tie papiere a vypadni, nech ťa už v živote nevidím.“

Oleg má chuť zabiť, ani nie tak preto, aká je Naďa hlúpa, ale preto, že tomu psovi to zas vyšlo, škerí sa poza jej chrbát a užíva si ďalšiu výhru. Ej, kiež by bolo peklo a smažil sa v ňom naveky.

(Václav Kostelanski: Oleg má chuť zabiť)

 

Mali sme osem a boli sme ozbrojení. Kápia mal šumbajku, ja som mal luk. Kápia poznal šesť neslušných slov a dva názvy filmov pre dospelých, ja som vedel naspamäť všetky mená svätých v kalendári, aj odzadu, na bieleho špica. Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal.

Boli sme najlepší priatelia v Novohrade a vedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna. Naše puto sme dokonca spečatili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky svetla, tiene tvrdli a Kápia od vzrušenia prdel. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku.

Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia a opľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť po listy na poštu.

(Peter Balko: Labutia balada)