Poviedka 2018


naša cena 5,50 € Do košíka
rozsah (počet strán) 184 strán
rozmer 104 x 143 x 15 mm
spracovanie Mäkká väzba
vydanie prvé
rok vydania 2018

Zborník najlepších textov 22. ročníka literárnej súťaže Poviedka 2018. Bolo prijatých 348 súťažných prác, príspevky posudzovala porota a udelila hlavnú cenu Jane Turzákovej a sedem prémií získali: Agáta Brozová, Martin Greguš, Barbora Hrínová, Karlos Kolbas, Dominika Moravčíková, Miša Petrovičová a Petra Števonková. V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok aj predslov predsednícky poroty Svetlany Žuchovej, štatistické údaje a názvy poviedok, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška pre účastníkov ďalších ročníkov súťaže.

Pri čítaní poviedok ma upútalo, ako mnohé autorky a mnohí autori berú písanie vážne. V nejednom texte explicitne opisovali, ako si na písanie kradnú čas z každodennosti, uzurpujú si okamihy pomedzi bežné povinnosti, s pocitom, že písanie je to, na čom skutočne záleží. Patrí k podstate akejkoľvek súťaže, že porota hodnotí podľa istých kritérií kvality, a víťazi môžu zvíťaziť len vtedy, ak sú aj porazení, ne-víťazi. Je preto prirodzené, že nie všetky poviedky, nech už napísané s akýmkoľvek zápalom, disponujú aj literárnou kvalitou.

(Svetlana Žuchová, predsedníčka poroty Poviedka 2018)

Úryvky z knihy

Keď sme si po prvýkrát prišli obzrieť dom, zbadala som koľajnice, opustenú stanicu (lístok sa dá kúpiť u vlakvedúceho, treba ho po nastúpení aktívne vyhľadať), cítila som sa osudovo ako nejaká Karenina. Realiťák zahováral, to len tie nové osobáčiky tu jazdia, raz za čas, aspoň máte spojenie s mestom, ako metro, všakže. Na stanici vo dvore bolo kedysi pohostinstvo, ale teraz je tu už pokoj. O chvíľu sa zem zatriasla a okolo nás s hrmotom prefičal nákladný vlak. Okná sa rozvibrovali a batoľa sa rozplakalo. No a ďalšou výhodou je napríklad klimatizácia v spálňach, vidíte?

(Jana Turzáková: Medzi dvoma vlakmi)

Nela stála na špičkách pri regáli so zaváranými uhorkami, tri fľaše si tisla k hrudi a štvrtou opatrne zasúvala ostatné uhorky na regáli dozadu. V obchode bolo chladno, neboli tam skoro žiadne stupne. Len stupienky pre nízkych zamestnancov, aby dočiahli na vysoko položené tovary. Nebola to náročná práca, len otravná, stále mala plné ruky, nemala si ako odhŕňať tmavé vlasy z očí. Nespokojná dôchodkyňa do nej vrazila nákupným košíkom a trochu ju vyviedla z rovnováhy. Nela bola nenápadná.

(Agáta Brozová: Cez prsty)

 

„Dobré ráno,“ povedal som sucho a pokračoval v čítaní novín. Namiesto odpovede sa ozval hlasný úder. Reflexívne som sa pozrel na Terezu. Jednou rukou sa opierala o kuchynskú linku a druhou ešte stále o dvierka skrinky. Keď som si uvedomil, čo sa v skutočnosti deje, otočil som hlavu mierne doprava, akoby som zdvihol zrak so zámerom skúmať nezaujímavú, oparom zahalenú bytovku za oknom. Ďalšia komunikačná hra, pomyslel som si.

(Martin Greguš: Pacientka)

 

Mervuľa mala cez deväťdesiatku. Stála v divokej tráve vo vyčaptaných pánskych bagandžiach. Na vychudnutom drieku mala opásaných niekoľko sukní. Hlavu jej obopínala „chustka“, ako sa v Miroli hovorilo tradičnej šatke.

(Barbora Hrínová: Klebeta)

 

„Nepičuj a vesluj,“ zreve na mňa Slavo, lebo som nedobre postavil kalfas, polovica malty sa vykydla do trávy a mali by sme všetci pridať, hovno robíme, len fajčíme a popíjame kávu... „Vášnivý je voľajaký tento tu, takto zrána,“ pošepne mi Pravítko cez plece a varechou naberá rozliatu maltu späť do nádoby. Dnes máme za úlohu vymurovať nosnú priečku, takto tu poza henten múr a potom doprava, ale musíme byť v strehu, hlavne ja, Pravítko a ešte jeden spiťák z Oravy, ktorému neviem prísť na meno, máme sa rozutekať tamto do poľa, keby sa na príjazdovej ceste objavila biela Fabia. Stavbyvedúci vraj dostal echo od známeho – inšpekcia práce, vy kokoti – takto diplomaticky nám to podal ráno pred búdou s náradím, keď sme naňho nechápavo hľadeli, že čo? Prečo by sme mali utekať?

(Karlos Kolbas: Oceľová kolíska)

 

Na konci leta roku, ktorý bol slabý na úrodu, spadol do prerastenej žihľavy na záhrade dravý vták. Matka zakričala na mňa a na sestru, aby sme sa vyšli pozrieť. Kým sme si obuli topánky, vyniesla zo šopy motyku. Dravec bol nažive, ležal na chrbte a jeho vyklenutá hruď sa nadvihovala v krátkych intervaloch. Nedokázal sa obrátiť na brucho z neznámeho dôvodu. Na jeho perí neboli žiadne známky zranenia či choroby.

(Dominika Moravčíková : Kríženie hliny)

 

Otec sa modlí, v ruke ošúchaný ruženec. Dostal ho od svojej mamy, keď sa narodil Jozef. V Boha neverí, rovnako ako neverí v peklo. V nebo dúfa. Potreba duchovného prežitku je silnejšia ako on.

(Miša Petrovičová: Starman)

 

„Ridaj sa, Mara, zas budeme na teba čakať. Žobrák je už za siedmou dedinou.“ Marku trhlo. Sedela zamyslená na diváne, jednu pančuchu mala nazberkanú na ruke ako harmoniku a pripravenú navliecť na nohu. Pozrela na otca, aby vedel, že ju vrátil do onoho rána tak, ako to len on vie, a pokračovala v strojení. Vo vlasoch si spravila cestičku a zvyšné vlasy ulízala do vrkoča. Jednou rukou pohladila vlásky, čo jej vytŕčali okolo čela a boli príliš malé, aby pochopili, že sa musia prispôsobiť. Druhou rukou poľutovala pokrčenú suknicu. Rýchlo vyšla do predsiene. Už ju čakali do kostola.

(Petra Števonková: Marka)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1