Zborník najlepších poviedok jubilejného 25. ročníka literárnej súťaže.

Hlavnú cenu získala Jana Turzáková, druhé miesto Jana Šturdíková a tretie Miroslava Kuľková. Prémiami boli ocenení: Michaela Macejková, Kristián Lazarčík, A. Rasin, Daša Krištofovičová, Timea K. Beck a Viliam Nádaskay.

V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedu poroty Petra Balka, štatistické údaje a zoznam súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže.

Texty zaslané do tohto ročníka najčastejšie reflektovali pohnuté duševné stavy protagonistov a protagonistiek, komplikované partnerské a medzigeneračné vzťahy, či hľadanie vlastnej identity v turbulentne sa meniacej spoločnosti v novom tisícročí. Autori a autorky sa štylizovali do realistického alebo prudko subjektívneho opisu skutočnosti, ale častokrát pracovali aj s komediálnou optikou, využívajúc metódy persifláže, irónie a frašky.

 

ÚRYVKY Z KNIHY

„Gazdiná, ešte jednu nesku, ešte aj Maroš došiel,“ usmeje sa spoza okna potetovaný mladík a žmurkne na mňa. Neviem žmurkať, tak sa len pousmejem, akože vybavené. Vzápätí sa zahanbím, chlapec je odo mňa o dobrých pätnásť rokov mladší, neviem, ako sa má správne tváriť gazdiná. Muž vhrmí do kuchyne, zhľadúva štamperlíky a domácu pálenku, majstrov si musíš uctiť, držať na svojej strane, aby prišli aj nabudúce, inak ťa budú naťahovať a veľa si zapýtajú.  

(Jana Turzáková: Nosné múry)

Aj keď mala veľa nedostatkov – neholila si nohy (chlpy jej rástli síce blond, ale boli veľmi dlhé, na niektorých miestach sa od depilovania voskom vytvárali holé plešiny), na podpazušie často zabúdala a prirodzenie si upravovala zriedka (cítila momenty ťažoby, keď išla na kúpalisko, no nechcelo sa jej holiť tmavé zvlnené polia šíriace sa z rozkroku do otvorených priestorov stehien – starostlivosť o vlastnú nedokonalosť, ktorú sa ako každá žena mala naučiť nenápadne zakrývať vďaka jednoduchým trikom doby, jej bola cudzia), nechty mávala krásne vždy. Prirodzene, bez akejkoľvek snahy.

(Jana Šturdíková: Nechty)

 

V tomto meste ľudia nedokážu piť cappuccino. Farba nápoja im pripomína vodu, v ktorej umývali riad počas štvorročného obliehania v deväťdesiatych rokoch. Káva sa tu pije čierna a kocka cukru sa k nej hryzie. Každý tu má spomienky, o ktorých nerozpráva. Niektorí boli vtedy príliš malí. Ostali im iba opakujúce sa nočné mory, z ktorých sa budia spotení a s krikom. Niektorí si pamätajú priveľa. Strhávajú sa, aj keď nespia.

(Miroslava Kuľková: Vrany Sarajeva)

 

Samozrejme, potom nasleduje hádka. Hádka, ktorej scenár už obaja dopredu poznajú, pretože svoje roly odohrali už nespočetnekrát, s takmer nezmenenými replikami, ktorých slová sa im zapísali do gest, do lesknúcich sa očí, do ťažkej masy priestoru medzi nimi, cez ktorú ani jeden z nich nedokáže preniknúť pohľadom.

(Michaela Macejková: Desať stupňov nad nulou)

 

Suka v milostnom vzťahu s Intelektuálom už dlhodobo nie je šťastná. Prekáža jej absencia sexu, prejavov nežností, rozdelenie jedného, spoločného života do dvoch miestností, v ktorých každý zvlášť prežíva svoje dni až do ich konca. Jej svet pohltil život domácej gazdinky. Umývanie riadu a utieranie kuchynskej linky je Intelektuálovi cudzie, preto to všetko robí sama.

(Kristián Lazarčík: Zrazenina)

 

Z kuchyne sa dlho do noci ozývajú hlasy. Mamin plač a vzlykanie, ktoré prechádza do zlosti a rozhorčenia, otcov upokojujúci bas, pod ktorým si Adam predstavuje otvorenú náruč, pripravenú ani nie tak objať ako zabrániť, aby sa mama vrhla k jeho dverám, rozrazila ich a s plačom a krikom sa dožadovala vysvetlenia ako toľkokrát predtým.

(A. Rasin: Babie leto)

 

Krista vedela, že ju nemajú radi. Prečítali si na webe nejakú jej poviedku napísanú v prvej osobe, kde sa dosť pilo a súložilo (možnože aj marihuana sa tam trošku spomenula), takže ju považovali za alkoholičku, narkomanku a kurvu.

(Daša Krištofovičová: Ježiši, Krista!)

 

V New Yorku je veľa stromov, ale vo vzduchu ich necítiť. Akoby boli krepové: keď si listy preženiete medzi prstami, na brušká sa nalepí vrstva prachu. Cez plot sa za nami naťahujú magnólie, odtrhnem si lupienok a strčím ho pod jazyk, rozpustím ho pod ním ako kúsoček L-ka. Z každej pukliny vyrastá brečtan. Za plotom je húština, kráčame k bráne po triede, kde žil John Lennon, býval v niektorom dome s červeným kobercom a chechtajúcim sa vrátnikom a pozláteným podbráním a provensalskými oknami, mám chuť celú tú parádu opľuť, ale aj sliny sú voda a vodou dnes šetríme. A navyše, žije tu Rosemarin diabol.

(Tímea K. Beck: Guti)

 

Sedí v kabinete a rozpráva vtip kolegovi slovenčinárovi, čerstvému päťdesiatnikovi Antonovovi: aký je rozdiel medzi mojím bytom a ženou? Žiadny, obe majú tridsaťpäť rokov a súrne potrebujú rekonštrukciu. Pointa výborná, vtip sa vydaril – Antonov sa smeje.

(Viliam Nádaskay: Inžinier ľudských duší)