Poviedky a krátke prózy najvýraznejšieho predstaviteľa magického realizmu na Slovensku zaradené do 2. zv. súborného diela sú z kníh Tri ženy pod orechom a Bude to pekný pohreb, doplnené o 21 rozpracovaných poviedok z pozostalosti. Ilustrácie Fero Guldan.

Všetci rozprávači a rozprávačky Václava Pankovčína sú živelní, preháňajú, ich príhody a prípoviedky poháňa veľká chuť a radosť podeliť sa o divy a očarenie, o zázračnú moc slova. Stojí za to pripomenúť si ich a vdýchnuť im život stále novým, opakovaným čítaním. (Viktor Suchý, Denník N)

Prostredníctvom knihy Tri ženy pod orechom dokázal, že je majstrom slova a že aj do malého rozsahu dokáže vtesnať mnoho čitateľsky príťažlivých prvkov. Napriek tomu, že autor využíva jednoduchý a ľahko čitateľný jazyk, ktorý je len zriedka doplnený východoslovenským dialektom, kniha nie je určená pre jednoduchých čitateľov. Pretože Tri ženy pod orechom je ľahké prečítať, ale ťažké pochopiť... (Nikola Kokiová, Teraz.sk)

Hoci Pankovčín pochádzal z východoslovenského dedinského prostredia, dokázal do seba adaptovať aj veľkomestský prach a špinu. Rurálne motívy sú uňho často späté s magickosťou a - zomieraním. Akoby iba humusovitá pôda dokázala prijať mŕtvych, ba zo zeme biblicky i predkresťansky prírodne môžu opäť ožiť. (Ľuboš Svetoň, Knižná revue)

Ukážky z knihy

Martuške sa anjel zjavoval pravidelne. Vždy keď vošla do kuchyne, bola celá rozžiarená. Ak sa jej ženy spýtali, čo jej povedal, Martuška len kývla plecom. „On rozpráva málo. Povedal, že slasť, ktorá nás všetkých čaká, môžem zažiť už na tejto zemi.”

Už sedemnásť rokov, odkedy sa narodila Martuška, sedia tri ženy pod orechom na drevenej hnijúcej lavičke, modlia sa a čakajú na koniec sveta.

Ilona vyšíva obrusy – do výbavy pre Martušku aj pre ľudí z dediny. Martuška sa hrá s deťmi pri rieke a zjavujú sa jej anjeli.

Občas im pán Peťo alebo niekto iný príde pokosiť záhradu. Vypije poldeci domácej a uteká preč.

Marimka sa za tie roky zošúverila. Kedysi najkrajšia žena v Marakéši sa zmenila na škaredú bezzubú starú babu so splstnatenými šedivými vlasmi. Čím bola staršia, tým bola zlostnejšia. Denne sa vadila so susedmi pre sliepky. Každý deň podvedome zápasila s Magdou Balickou o svojho muža Štefana Grabovského. Keď sa prebrala z tranzu, na nič sa nepamätala.

Keď Ilona nebola doma, vybrala z kredenca taniere a zakopala ich v záhrade: aby im ich nezobrali ruskí vojaci. Potom ich nevedeli nájsť.

Dala doviezť rakvu: položila ju na stoličky do prednej izby a ľahla si do nej.

„Mamo, čo robíte?” prestrašene sa spýtala Ilona, keď sa vrátila domov.

„Počuješ?” povedala Marimka. „Volá ma. Počuješ, ako ma volá?”

„Kto vás, mamo, volá?”

„No on ma volá. Už dávno ma volá.”

(str. 55)

Žena vbehla do kuchyne. Zobudila chlapa, čo spal dole bruchom na diváne po dobrom obede.

„Vstávaj,“ povedala, „koza sa nám obesila na plote, kobyla splašila, ovce rozutekali, niečo sa stalo.“

„Čo by sa stalo,“ zahundral chlap, lenivo sa zdvihol z postele a obúval si baganče.

Kým prišiel do chlieva, kobyla už bola pokojná, ovce

sa popásali v záhrade a sliepky hrabali po dvore. Len koza visela obesená na železnej reťazi.

„Škoda takej dobrej kozy,“ povedal a odmotal jej reťaz z krku. „Kedy sa to stalo?“

„Teraz, ani nie pred piatimi minútami,“ povedala žena.

„Dones nôž. Škoda by bolo len tak ju zahrabať.“

Žena doniesla nôž.

„Ja to mäso jesť nebudem,“ povedala.

„Nemusíš. Dones misku.“

Žena doniesla misku.

„Dajme kozu Cigánom.“

„Už si zabudla, ako nám pred rokom kradli sliepky?“

Mocne potiahol nožom koze po krku. Vystrekla krv, niekoľko kvapiek mu pokropilo baťovky a zelené menčestrové nohavice, baršunky. Žena sa odvrátila.

„Nestoj tam, ale poď podržať misku, lebo ma celkom ostrieka!“

„Hrabala som seno, keď sa to stalo. Som si myslela, že líška alebo kuna, tchor alebo také niečo. Nič som nevidela, len splašené zvieratá. A tuto – obesená Róza na plote. Dačo sa stalo!“

„Drž poriadne tú misku!“

(str. 287)

„Co to budze?“

„Ako obyčajne, Miru, ako obyčajne.“

„Ja ňechcem ňič utorec, aľe čom sebe ňešedňece bližšie k pultu, žebi som ňemušel chodzic tak daľeko?“

„Ja som, Miru, straňik a hosc. Ja sebe šedňem, dze ja budzem chcec, čuješ. Ti ši čašňik, mušiš me obslužic! Za co bereš plat, kurvašmirgeľ!“

Miro Peľelgrin odišiel a o chvíľu doniesol dva štamprlíky vodky a Coca-colu. Položil to pred Janča, úslužne sa uklonil a už chcel odísť, keď na neho hosť zahúkal: „Boha, Miru, rozkazal som ľen jeden štamperľik, ňe dva! Ten druhi odňeš nazad! Kedz budzem chcec, ta sebe objednam.“

„Dumal som,“ povedal čašník, „žebi som ňemušel teľo chodzic.“

Jančo Cebuľak zásadne pil len zo štamprlíkov: na posedenie vypil aj päťdesiat, taký to bol borec. A Miro musel najmenej päťdesiatkrát prejsť hore-dole cez celú dlhokánsku reštauráciu. Raz si požičal od kamaráta, čo trénoval rýchlochodectvo, ruský krokomer. „Znace, keľo som napočital?“ sťažoval sa ostatným parobkom. „Šesnac kilometrov som nachodzil za jednu šichtu. Ľen kvoľi Cibuľakoj.“

(str. 418)

O autorovi

Václav Pankovčín sa narodil 21. mája 1968 v Humennom, vyrastal vo východoslovenskom Papíne. Absolvoval chemické učilište a po maturite dva roky pracoval ako robotník v Chemlone Humenné. V rokoch 1986 – 1990 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr aj učil. Aktívne sa zúčastnil Nežnej revolúcie.

Pracoval ako reportér denníkov Telegraf, Smena, SME a Pravda. V spolupráci s Inštitútom pre verejné otázky pripravoval sériu reportáží o živote Rómov na Slovensku.

Debutoval knihou pre deti Mamut v chladničke (1992) a pre dospelých čitateľov vydal tri zbierky poviedok Asi som neprišiel len tak (1992), Marakéš (1994), Bude to pekný pohreb (1997), novelu Tri ženy pod orechom (1996) a dva romány Polárny motýľ (1997), K-85 (1998). Román Lináres dokončoval niekoľko dní pred svojím náhlym úmrtím 18. januára 1999. Pochovaný je na Vrakunskom cintoríne v Bratislave.

Vo vydavateľstve KK Bagala vyšlo autorovo súborné prozaické dielo v troch zväzkoch.