Svätyne


naša cena 10,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 208 strán
rozmer 115 x 180 x 26 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2019

Román z myjavských kopaníc. Neplodnosť ako tabu, násilie páchané na ženách, zvláštne podoby rodičovstva. Aktuálne témy v príbehu starom niekoľko storočí.

Dominika Madro (*1990) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Komenského v Bratislave a následne dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Zvíťazila v jubilejnom 20. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA s krátkou prózou Svätyňa, ktorej príbeh rozpracovala do svojho debutového románu Svätyne.

Ukážky z románu

„Najprv, najprv pomáhaš rodičke s nádychom a výdychom, potom musí tlačiť. Silno. Ako možno ešte nikdy. A uvidíš hlavičku. Nezľakni sa, ak bude vlasatá,“ hovorím s očami zaborenými do neba, rodím bez tlačenia, bez dieťatka. „Nezľaknem,“ vystatuje sa. Mariša striehne nad nami. „A teraz už ho držíš živé. Pohladíš rodičku, aby ešte raz, ešte trošku, potlačila. Musí porodiť aj taký slizký koláč. Neboj sa, nie je otrávený. Neverím v jeho čary. Zbytočne ho zahrabávať alebo sušiť ako liečivú bylinu.“ – „Netrep. Všetky placenty majú vlastný život,“ osopí sa na mňa Mariša. „Nebľač a roď.“ Pokračujem pre Alžbetku: „A keď sa z neho kúsok nalepí na dieťa, neprinesie mu to šťastia ani o štipku viac ako ostatným.“ Mariša si začne šomrať niečo zlostné, lebo ona sa tak narodila. Alžbetka sa na mňa len usmeje, tvári sa, že má v jednej ruke dieťa a druhou ma pohladí. „Potom placentu jemne odrežeš a pupočník zaviažeš. Na kopaniciach sú pupočníky krásne stredne dlhé, ešte sa žiadny Myjavčan do nich nezamotal, ani nimi nepriškrtil.“ Pritlačím kolená k sebe. Je po všetkom. Vtom obe začujeme plač novorodeniatka. Posadím sa. Alžbetka v rukách kolíše vlhký vzduch. „Je to chlapec,“ povie mi do očí, „má trošku tučné líčka, ale je zdravý.“ Mariša sa znechutená stavia na zadné. Ku mne sa vracia duša. Alžbetka drží moje dieťa. Telo môjho tela. Telo mojej duše. Syna. „Meno?“ spýta sa. Načahujem sa za ňou. „Jašek.“ Mariša si zdrapí dcéru. Jašek Alžbetke vypadne z náručia. Tak ľahko, ako sa tam dostal. Stuhnú mi pery. „Ideme,“ chrčí Mariša. Alžbetka ide. S pár slzami nad mojou stratou. (str. 50)

A pred naším domom, úzkym a dlhým, s dvorom zatúlaným až k susedovým dverám, zase silnie dub. Všetky duby hovoria: Nechaj nás, nebudeme stôl, lavica ani kolíska. Z dubu by som nikdy nič nevytesal. Sú prázdne. Zoťať ich kriesi horu. Uľa ledva odkráča do perín. Plače a modlí sa, ale skôr plače, stláča si brucho, chce rodiť. Nie stále čakať. Sadnem si k peci, je úzkostne malá, menšia než štvorročné dieťa. Budem mať dieťa. Tamarku. Celkom nového Anjala. Nepoškvrneného, neprekliateho (Bože, prosím, neprekliateho), môj hriech je môj hriech, moja túžba je moja túžba, Tamarka príde slobodná z môjho tela, nie z mojej duše, príde čistá priamo z Tvojich rúk, Ty si život, ja nie som žiaden Jozef, Ján, Skala. Ona nech sníva s anjelmi, nech dýcha v pokrstených vodách, nech z nich vyťahuje plné srdcia. Náš dom sa rozrastie o ňu, o prvé slová, kratšie noci, živú hviezdu. O temný strach o ňu, jej krásu, jej dni, jej jazvy, jej večnosť. Všade bude Tamarka. Uľa už neplače, spí, neprehadzuje sa, len leží, brucho je akoby vysoko nad ňou, naša prvá hora. Prvomama a prvootec. Uľa mi daruje všetko. Plod pod nohami. Budem nový, budem viac, budem gaštan. S Uľou – dubom. Mimo Rodany – mladej vŕby. (str. 88)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1