V mene otca

Autor: Balla

naša cena 10,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 112 strán
rozmer 11 x 180 x 17 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie tretie
rok vydania 2017

Ballova najúspešnejšia kniha získala Cenu Anasoft litera 2012 a bola preložená do angličtiny, holandčiny, maďarčiny a češtiny. Vychádza v treťom vydaní.

V skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. Rozprávač líči svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie (Gabriela Rakúsová, Týždeň, 11.11.2011)

Predstavte si, že Kafka, Beckett, Bukowski a Borges sedia pri pive s chlebom a ovarovým kolenom. Tak takúto príchuť skrýva Ballova vcelku zemitá a existencialistická výprava. (Rosie Goldsmith, EuroLitNetwork, 15. 5. 2017)

Balla evokuje postaršiu kvázi-posvätnú úlohu spisovateľa v spoločnosti. (Charles Sabatos, The Los Angeles Review of Books, 28. 8. 2017)

Jedným z najočividnejších znakov Ballovej prózy je istý temný druh irónie, aký v maďarskej literatúre len tak ľahko nenájdeme. (Gábor Schein, Élet és irodalom, 22. 4. 2016)

Možno tedy jen přivítat, že se český čtenář může seznámit s touto znepokojivou a drásavou Ballovou otcovsko-synovskou etudou, textovanou ovšem s potutelným úsměvem. Anebo úšklebkem? (Lubomír Machala v doslove českého vydania)

RECENZIA NA KNIHU

Synovia svojich otcov nepoznajú

Ballov autorský rukopis má svoje nezameniteľné, typické znaky vo všetkých jeho knihách, a to v rovine formovania jazyka i v rovine spôsobu stvárňovania skutočnosti. Vo ôsmej knihe však prišlo k zmene najmä v oblasti lexiky.

O tejto Ballovej próze sa hovorí ako o novele alebo poviedke, ale v skutočnosti na neveľkej ploche ide o generačný román. Motivickým základom príbehu je dom a jeho predaj po tom, čo v ňom žili tri generácie rodiny. „Aj ja som mal kedysi otca,“ ktorý mal koňa radšej ako syna. „Moji synovia nevedia byť synmi,“ uvažuje Ballov rozprávač, štyridsiatnik, ktorý charakterizuje vlastnú generáciu ako „neurotické, frustrované, zostarnuté decká“. Rozprávač opisuje svoj vzťah s rodičmi, zvláštny vzťah s bratom – „záhadnou“ postavou, ktorá splnila svoju úlohu postavením domu („Postavím dom a bývanie v tom dome bude zmyslom života!“) a osobitne vzťah s manželkou, ktorá po rokoch „začala strácať dôstojnosť i sebaovládanie“, „začínalo jej šibať“ a aj preto „moje manželstvo bolo v troskách,“ hovorí protagonista na svoju obranu. Nie dobré vzťahy v rodine privádzajú rozprávača k iracionálnym úvahám i činom. Takmer celý text má tendenciu byť výčitkami svedomia protagonistu v súvislosti so vzťahom k synom, ubitým „atmosférou v dome, kde denne pozorovali rovnako ubitých rodičov“. Vzťah otca a jeho dvoch synov je viacnásobne zložitý: „Roky som synov nevidel, roky sme sa nezhovárali, všetko, čo bolo, vybledlo, zmizlo,...“. Spôsob myslenia, názory, postoje – to sa v kolobehu života človeka i generácií opakuje: „Zmysel života, ktorý mne a mojej rodine malo poskytovať bývanie v našom dome, nikdy neexistoval. Žili sme bez zmyslu,... ako všetci ostatní... Sami sme si mali vytvárať zmysel, no nerobili sme to.“ Je to teda kniha aj o nevyužitej možnosti slobodného rozhodovania: „Ten dom mal urobiť všetko za vás? Mysleli ste si, že vy osobne sa nemusíte starať o nič?“ Dom je tu symbolom nielen rodiny a vzťahov, ale aj symbolom spoločnosti: „Podstatná časť stavby sa nachádzala pod zemou, aby v susedoch nevzbudzovala závisť, zvonku dom pôsobil skôr skromne...“ Dejiny, spoločnosť a politiku nájdeme v knihe v podtexte, zväčša ironizujúco, v druhom pláne, ako jednu veľkú metaforu o vyhostení človeka z rodiny, z domu, zo spoločnosti.

V knihe je niekoľko kľúčových motívov, ktoré symboliku domu umocňujú. Napríklad klčovanie stromu pod domom, v ktorom vyrástli tri generácie: dom sa ide predávať. Ballova kniha je plná symbolov, je v nej veľa vnútorných monológov, naturalizmu, no autor je racionálny, netabuizuje, jeho protagonista nie je patetický, odľahčuje skoro všetko vážne, ba možno hovoriť o akomsi drsnom sentimente – napríklad v motíve umierania matky: „Konečne to bola tvár matky, ktorú v tvári svojej matky od detstva márne hľadal.“ Jedna z najúchvatnejších častí knihy je opis chorej a pomätenej ženy, jej spôsob žitia a bezmocnosť, čo je zintenzívnené aj opisom zdevastovaného a špinavého prostredia. Autor má zmysel pre detail i kontrast súčasne, výborne vykresľuje prostredie a atmosféru, veľmi dlhé priraďovacie súvetia, obsahujúce rytmus, vytvárajú obraz bezvýchodiskovej situácie.

V mene otca je próza bez rámca, jednotlivé kapitoly sú spomienkami, minulosť a dávna minulosť sa prelína s prítomnosťou, niekedy i budúcnosťou pomocou predstáv a snov. Reč postáv autor sporadicky oživil niekoľkými maďarskými výrazmi a celý text knihy je popretkávaný výbornými sentenciami.

Balla si na vysvetlenie príbehu nevystačil s personálnym rozprávačom, ale vytvoril dve pomocné postavy. S jednou z nich protagonista v závere románu komunikuje takto: „Takže môj život je groteska.“ „Čí život nie je groteska? Sú dve možnosti: groteska, alebo tragikomédia.“

Je to kniha vážna, je to príbeh o kríze vedomia a svedomia, ktorý u vnímavého čitateľa zanechá stopu. Za zmienku stojí aj nápaditá obálka.

Gabriela Rakúsová, Týždeň, 11.11.2011

UKÁŽKA Z KNIHY

Zašiel som k detskému lekárovi, hoci som mal už dvadsať rokov a bol som práve na vojne. Zdravotná sestra zdôraznila, že ma doktor nesmie vidieť vo vojenskom, lebo by ho to rozzúrilo: nenávidí vojakov, policajtov, železničiarov a zdravotné sestry. Preto nemám na sebe sestričkovskú uniformu, kvákala tá žena. Načo som tam vôbec šiel? Nevylučujem, že sa mi to iba prisnilo, niekedy v šesťdesiatom treťom, alebo ešte o rok skôr. Bolo mi skrátka zle. Vošiel som k lekárovi do ordinácie a pohľad mi padol na jeho ruky. Na pravej mu chýbal prostredník a ukazovák.

„Tak, čo máme?“ opýtal sa.

Potom sa rozhodol, že vykoná vyšetrenie semenníkov, začal sa mi ich dotýkať a vyhlásil čosi, čo sa neskôr ukázalo ako podstatné: „Vy neploďte, súdruh! Vy neploďte, lebo splodíte dravca.“

Čakal som, čo bude ďalej.

Doktor pokračoval: „Ale keď vaša žena bude padavka, slabá, chorľavá, a už v tridsiatke jej odídu zuby a zrednú vlasy, čo je u mladých žien dosť zriedkavé, tak to vami splodeného dravca veľmi poznačí. Narodí sa zbabelý človek. Taký, čo je vo svojom vnútri dravcom, ale navonok to tají. Toto nikomu neurob, chlapče!“

Varovne zdvihol ukazovák pravej ruky.

Takže ukazovák mu nechýbal.

Sedel som na studenom igelite, ktorým bola prikrytá biela posteľ v ordinácii, vták mi visel, gule spočívali v lekárovej dlani. Poťažkával ich.

„A možno,“ mrmlal, „možno máme šťastie a budeš nakoniec impotentný. Tomu by nasvedčovalo, že jedno vajce je akési nedovyvinuté... akoby vtiahnuté... utiahnuté, drobučké, zlaté nežné vajíčko.“ Mykol ma za gule a vrazil mi facku: „Ty nejeb, rozumel si?!“

Reflexívne som ho kopol do tváre, bol to skôr kŕč, nie agresívna odveta. Rýchlo som si navliekol spodky a zmizol z ordinácie. Kričal za mnou z linolea, kde ostal ležať po kopanci: „Aj tak viem, že si vojak! Myslíš si, že to nemám o tebe všetko v papieroch?! Napadol si lekára! Za to ťa zavrú!“

Utekal som a v letku si uvedomil, že jednu takú ženu poznám.

Presne takú, o akej hovoril doktor.

ROZHOVOR S AUTOROM

Dlhý rozhovor s Ballom. Rozhovor, ktorý sa rozrástol ako nádor.

Knižne si debutoval zbierkou poviedok Leptokaria v roku 1996. V tomto roku ti vyšla už ôsma kniha - novela s názvom V mene otca. Čo sa udialo s Ballom medzi týmito knihami?

Som v pokušení povedať, že nič, ale to si asi príliš fandím. Predsa len, prešli roky, na dvere zaklopal minimálne stredný vek, ak nie čosi ešte horšie. Za ten čas som sa zámerne vyhýbal zmenám v súkromnom i pracovnom živote, v tomto ohľade sa mi darilo. Prehrmelo mnou síce niekoľko vzťahov a nado mnou niekoľko vlád, presťahoval som sa z jednej ulice na druhú, zomrela mi matka, prišiel som o rodinný dom a niekoľkých priateľov, zbohatol som o pár kíl, plešinu a vrásky, nestalo sa však bohviečo zásadne prekvapujúce alebo nečakané. Vlastne áno! Začal som počúvať viac jazzu a, citujúc Lemmyho z rock´n´rollového Motörheadu, musím povedať, že ma predsa len „prekvapuje, že som ešte stále nažive".

 

Si autorom poviedok, podľa môjho názoru výnimočne dobrých poviedok, ale raz si sa pokúsil spojiť poviedky do románového celku (Outsideria) a teraz si napísal novelu, hoci pôvodne si avizoval knihu poviedok. Bolo to na popud vydavateľa alebo na základe čoho si sa tak rozhodol?

Outsideria sa v podstate do celku takmer spojila sama, hoci to znie neuveriteľne. Atmosféra pôvodne samostatných kratších textov, ktoré mi liezli spod pera - veru, vtedy ešte spod pera (Pero, pamätáš si ešte pero?) - bola stále rovnaká - rovnako ťaživá, všetko to bolo riadne „prehulené", plné nenávisti, zúfalstva, skrátka, bolo to presne také, aké to malo byť. A nešlo mi o pointy jednotlivých poviedok, sotva by sa nejaké pointy vôbec našli, skôr som chcel zachytiť ťaživý stav vedomia, bolesť „z existencie", takéto veci, a napokon sa mi videlo, že prúd, nepresekávaný nadpismi jednotlivých samostatných „poviedok",bude účinnejší a lepšie, presnejšie, nástojčivejšie, intenzívnejšie sprostredkuje to, čo som chcel vyjadriť. Inak, Outsideria bola mienená ako debut, ale z rôznych vydavateľsko-organizačných príčin ju predbehla Leptokaria. Niektorým sa ten výsledný tvar páčil, iným zasa nie. Ale oba postoje boli zásadne veľmi ostro deklarované - dokonca až dodnes sporadicky počúvam názory, že Outsideria je najhoršia slovenská kniha vôbec, alebo zasa úplne opačné, že je práveže najlepšia. Takto sa mi to páči! Lebo jedno je isté: nie je to tuctový priemerný produktík, akých sú stovky. A možno je umenie napísať aj sakramentsky zlú knihu. A táto nová "novela" s názvom V mene otca je len poviedka, ibaže veľkorysejšie vysádzaná. Ale to som tuším už kdesi vysvetľoval. Pôvodne mala byť súčasťou trojpoviedkovej zbierky, ale napokon sme sa s Kalim Bagalom rozhodli vydať ju samostatne. Je trošku iná, než tie zvyšné pripravované texty, povedzme, že je „realistickejšia", hoci ten, kto ju už čítal, by sa asi nad slovom „realistickejšia" pozastavil. Teraz sa mi na nej páči, ako rýchlo ju zatiaľ každý zhltol, to je super v tejto dobe, ktorú kdekto považuje za uponáhľanú. Napríklad v tomto okamihu som dostal esemesku od dnešného majiteľa domu na Loveckej ulici, ktorá sa v skutočnosti nevolá Lovecká, že knižku už prečítal a že mu tam na Loveckú, ktorá nie je Loveckou, mám posielať prípadné moje fanynky, fanúšičky, priaznivkyne, ako sa to preboha po slovensky vyjadruje? Predstavuje si to veľmi ružovo. No, V mene otca je jednoducho poviedka, kratulinká drobná knižka. Nerád by som čitateľov zdržiaval. Ja osobne tiež čítam najradšej malé tenké knižky, tam sa dá sústrediť na každé slovo. Výnimkou bolo v poslednom čase len Hevierovo opulentné knižisko s názvom Kniha, ktorá sa stane, tú som si parádne a do najmenších podrobností vychutnal napriek jej veľkému rozsahu. Kým by som ja napísal také niečo, skončilo by sa ďalšie storočie. Príliš veľa prepisujem, pričasto sa s vetou ocítam v slepej uličke.

Teda z pôvodne zamýšľaných troch poviedok, ktoré mali tvoriť knihu V mene otca, ju tvorí napokon len jedna poviedka, ktorá sa tvári ako súbor kratších textov (mikropoviedok) tvoriacich akúsi mozaiku života jednej rodiny. Rozprávačom (a tvorcom tejto mozaiky) je muž (dôchodca), ktorý prostredníctvom fragmentov spomienok na kľúčové udalosti postupne odhaľuje pred čitateľom svoj nepríliš šťastný život, resp. život svojej rodiny. Preto ten zámer "rozsekať" text na fragmenty? Alebo sa mýlim?

Podľa mňa je to jeden súvislý text, a tie "mikropoviedky", to sú kapitoly. Alebo sa mýlim? Rozprávačom je samozrejme naozaj jeden muž, dôchodca, onen "otec". Ja osobne si neviem celkom vysvetliť, ako mohla vzniknúť predstava, že ide o súbor kratších textov. Bolo by to tým, že časová následnosť jednotlivých udalostí v jednotlivých kapitolách je mierne poprehadzovaná? Hoci, tie veci do seba napokon predsa len zapadajú. A možno je to tým, že som sa v rámci mojich skromných možností pokúsil jednotlivé kapitolky vypointovať? No, to z nich samostatné texty aj tak neurobilo, hoci mne by sa to celkom páčilo. Ale počul som aj taký názor, že je to "snová" novielka. Pritom snová novielka je iná z troch napísaných a na vydanie pripravených poviedok. Ale možno sú snové všetky tri. Čo sa týka fragmentov: práve takto vnímam život. Ako fragmenty, úlomky. Tak ho potom aj píšem. Azda je za tým videným a čítaným a písaným nejaký súvislý kontinuálny zámer, za tými viditeľnými-čitateľnými fragmentami našich životov, ako ponorná rieka, ktorá sa tu i tam predstaví ľudskému zraku a potom zasa zmizne v podzemí, ale dá sa tušiť, že tam kdesi plynie.

Ani nie poprehadzovaná časová následnosť, ale to vypointovanie jednotlivých kapitol vo mne vzbudilo dojem, že niektoré, nie všetky, texty by obstáli aj samostatne. V každom prípade je to jeden súvislý text, ktorý sa dá veľmi rýchlo zhltnúť. Ako dlho ti však trvalo, kým si ho napísal? Spomínal si, že veľa prepisuješ, že sa pričasto s vetou ocitáš v slepej uličke...

Najčastejšie sa stáva, že o vete, s ktorou som v slepej uličke, vysvitne, že tá veta vôbec nemá byť, alebo aspoň nemá byť tam, kde práve je. A tak to bolo aj s mikropoviedkami-minitextami-komponentami v tejto knižke, presúval som ich, vyhadzoval, zasa pridával, miešal, mixoval, a to asi dva roky, samozrejme, že nie stále, len tak extenzívne, pomaličky, postupne, a krok za krokom sa vynáral aj štýl, aj tvar, ktorý som chcel potom už cieľavedome dosiahnuť a dobudovať. Popritom som však rovnako postupoval aj pri ďalších textoch, lebo zároveň vznikalo čosi ako druhá a tretia paralelná kniha. Tá tretia, to sú krátke stručné poviedky aforisticko-sloganovitého chrakteru, neviem to zatiaľ inak pomenovať či priblížiť, ktovie, čo z toho vzíde. Pri tejto mojej metóde práce sa stáva, že keď si ráno sadnem k písaniu, večer mám napísaného menej, než som mal, keď som si sadal. Na druhej strane, som presvedčený, že takto to má byť. A že sa netreba ponáhľať: ani za pointou textu, kým nie je zabezpečené, že na každej jednej stránke na čitateľa čaká čosi zaujímavé, dobre vyjadrené, originálne, alebo aspoň čosi, čo nie je z hľadiska kontextu zbytočné. A čo je vôbec pointa? Asi niečo, čo spôsobí, že keď čitateľ knižku zavrie, nadobudne pocit, že nečítal márne. Ale tento pocit sa dá vyvolať všeličím, bič nemusí nevyhnutne plieskať na konci, ale plieskať by zato určite mal. Lenže pre každého je plesnutím čosi iné.

Rozprávač príbehu (otec) odmieta vinu za rozpad manželstva, za to, že si nerozumie s deťmi a aj za smrť svojej opustenej manželky. V tejto súvislosti ma napadá fráza "ja nič - ja muzikant". Napokon sa mi zdá, že našiel vinníka vo svojom bratovi. Musím sa priznať, že ten záver (dom a antidom) ma prekvapil. Ako si k nemu dospel?

Novielka je okrem zdanlivo jednoduchého príbehu jednej rodiny aj podvracaním tohto jednoduchého príbehu, a keby som to celé nabubrelo nazval rodinným „románom", tak ide nielen o paródiu na román, ale aj o paródiu tejto paródie, plus o paródiu rodiny, hlavne však o paródiu príbehu, v ktorom by teoreticky jedna udalosť mala kauzálne vyplývať z druhej a potom byť naozaj tou a takou, ako je na začiatku povedané. Lenže tu keď otec hovorí, že susedka nazerala z okienka kúpeľne do kuchynského okna jeho domu, môže napokon vysvitnúť, že to bolo fyzicky nemožné, lebo domy boli od seba príliš ďaleko a okná neboli nikdy otvorené a sklá neboli priesvitné, tu keď rozprávačov brat postaví rozprávačovi dom, tak vysvitne, že ten brat ani nemohol existovať a teda ani nič postaviť, no vzápätí vyjde najavo ešte aj to, že ten brat existoval a dom predsa len postavil, dokonca nie jeden, ale hneď tri, hoci ten tretí nedokončil... Raz mi zišlo na um slovo „protidom", niekedy v noci, a nevedel som, čo to má znamenať, čo si s tým slovom počať. V tom čase ešte z tejto novielky existovali len voľne plávajúce fragmenty, vznášali sa na hladine beztvaro rozliateho prvotného nápadu.To slovo mi pomohlo k myšlienke všetko zrelativizovať a postaviť proti sebe. Je tu rozpor medzi viditeľným svetom a svetom v podzemí, hore zúri socializmus - presnejšie, nezúri, skôr pomaly odumiera - dolu ožívajú pohanské kulty, atavizmy, čiže minulosť, ktorá mala byť prekonaná novým spoločenským poriadkom práve tak, ako aj relatívne novým náboženstvom - v porovnaní s tým starým, pohanským - ale deje sa to vôbec naozaj? Nie sú to len fantázie starnúcej osamelej ženy? A kto to celé vlastne rozpráva? Naozaj otec? Alebo skôr niekto v jeho mene, v mene otca? Lebo dnes sa už autor sotva môže presvedčivo a s plnou vážnosťou hrať na svoju rozprávajúcu postavu, to sa nedá bez úškrnu. „Protidom" a jeho anti-komponenty - to je vyvrcholenie pochybností o fungovaní sveta, o tom, že sa tu dá oprieť o nejaké istoty, o určité hodnoty, normy, nemenné základy morálky, spolužitia a tak ďalej. Odkiaľ máme vedieť s istotou, kde žijeme, v čom žijeme? Aká je najsprávnejšia stratégia prežitia? Pasivita, sivá príslušnosť k sivému davu, ktorý zdanlivo poskytuje bezpečie, sa hocikedy môže zmeniť na nevýhodu. Hm, toto som tam asi až tak jasne nenapísal. Ale myslel som na to, prisahám.

Mňa už nedokáže prekvapiť, že vždy je všetko inak, než sa to na prvý pohľad zdá. Už od detstva mám pocit, že žijeme v období neustálej manipulácie. Pochopiteľne, že čím viac o všetkom premýšľam, tým viac mám pochybností, no napriek tomu premýšľať neprestávam, pretože to beriem to ako určité dobrodružstvo. Aj čítanie tvojej novej knihy je dobrodružstvo, pretože pod povrchom zdanlivo jednoduchého príbehu sa skrýva niečo, k čomu sa treba prepracovať odkrývaním jednotlivých vrstiev. Niektoré veci sú naznačené celkom jasne, iné celkom nejasne. Neobávaš sa, že nie všetci čitatelia pochopia tvoje zámery?

Úprimne povedané: neobávam. Takí čitatelia, ktorí by neboli schopní rozpoznať moje zámery, ani neobjavia moju knihu - tak šikovne je schovaná na málo atraktívnej poličke v málo atraktívnych priestoroch inak atraktívnych veľkých kníhkupectiev v nákupných centrách. Na čitateľov tam čakajú hneď pri vchode knihy v pestrofarebných, do očí bijúcich obaloch, a to sú knihy, u ktorých nehrozí, že by obsahovali nejaké nepochopiteľné autorské zámery, naopak, zámer je jasný hneď: predajnosť. Šablónovitá prostoduchosť tomuto zámeru veľmi napomáha. No čitateľ, ktorý nevletí do pasce, nastavenej na neho hneď pri vchode do kníhkupectva a ktorý sa vydá ďalej, hľadať čosi iné, nie je padnutý na hlavu. Pri kupovaní kníh a pri ich následnom čítaní premýšľa, hľadá, pátra, vŕta, prekopáva sa hlbšie do textu. Takému čitateľovi moje zámery uniknúť nemôžu. Ak by unikli, je to moja vina, zle som sa vyjadril. Stáva sa, že nejaká krížovka je nerozlúštiteľná preto, lebo došlo k preklepu či k nesprávnemu označeniu políčok a podobne. Mne sa podarilo v ktorejsi zbierke uverejniť niekoľko textov zo súboru „tekuté poviedky", ktorých zámer, metódu výstavby a pointu nepochopil takmer nikto. Pritom pre mňa sú to moje najobľúbenejšie texty - to znamená, že sa mi celkom nehnusia - ale uvedomujem si, že dopadli jako zle vytlačená krížovka. Na vine neboli tlačiarne, ale autor krížovky.

Akí sú tvoji čitatelia? Stretávaš sa s nimi? Píšu ti? Otravujú ťa alebo ťa nechávajú na pokoji? Minule si sa mi priznal, že nenávidíš čítačky, že dokonca neznášaš, keď čítajú iní spisovatelia. Prečo?

Niekoľkých svojich čitateľov poznám. Je to dobré, lebo som sa dopodrobna dozvedel, čo sa im páči väčšmi a čo menej. Je to zlé, lebo im sa neraz väčšmi páči to, čo mne menej. Takéto poznanie má tendenciu človeka ťažiť a ovlyvňovať ho pri ďalšom písaní. Kedysi v polovici 90-tych rokov, po vydaní Leptokarie, ma dvaja mladíci, čitatelia z Nových Zámkov, vyhľadali u mňa doma, prišli s fľašou, zrúbali sme sa. Dodnes sú to moji najlepší priatelia. Takto sa dejú zázraky. Na toto je dobrá literatúra - to keby sa niekto pýtal, na čo je dnes dobrá. Ale, pravdu povediac, byť rockovou alebo hip-hopovou hviedou je ešte lepšie. Od toho mám však ďaleko. Čo sa týka čítačiek, text by mal obstáť predovšetkým sám osebe, čakajúc na stránkach knihy. Nemá sa mu pomáhať precíteným prednesom, intonáciou, šašovinami, gestami, hlbokým mužným alebo vysokým ženským hlasom, skrátka ničím. Text sa takýmto spôsobom samozrejme nemá ani kaziť! Hnusí sa mi, keď si po čítačke nejakého môjho dovtedy obľúbeného autora pri čítaní jeho próz odrazu nevdojak predstavujem jeho prednes, hlas, ksicht, mimiku. Text literárneho diela pre mňa musí z tohto hľadiska byť nemý a bez tváre, aby bol obsaditeľný mojimi predstavami, mojím vlastným vnútorným ozvučovaním a vlastnou hrou obrazov, ktoré sú vyvolané výlučne obsahom riadkov, nie čímsi vonkajškovým, napríklad odutou spodnou perou neboráka autora alebo krásou mladej autorky. Niekto chce silou-mocou svoju literatúru navliecť do šašovského prestrojenia show - performance a tak ju zatraktívniť. Ale nuž dobre: jeho vec, niekoho to možno priláka, niekto sa dá oklamať a zazdá sa mu, že prednášané slová sú také účinné preto, lebo sú dobre a premyslene vybraté a nie preto, v akej situácii a v sprievode akých špeciálnych efektov zazneli. Ja mám však rád literatúru, prijímanú v tichu a samote, alebo aj v kaviarni pri pive a v hluku, ale keď si ju čítam sám. Při väčšine performancií sa ako divák cítim trápne a dočervena sa hanbím aj za performera. Inokedy autor vytiahne elektrickú gitaru, brnká a vyspevuje. Kašlem na trubadúrov od pera - nekašlem na ich literatúru, len si ju musím najprv očistiť od spomienky na čítačku. Preto s láskou myslím na autorov, ktorí pomreli skôr, než som sa narodil, alebo žijú kdesi poriadne ďaleko a nevotrú sa sem kdesi, aby mi svoje veci čítali nahlas. Toľko v krátkosti aj k audioknihám a podobným ohavnostiam. Ešte by som pripomenul zhubný účinok čítačiek na autorov štýl: pri čítačkách má autor tendenciu dúfať v pozitívne reakcie poslucháčov, veľmi príjemné je napríklad, keď sa smejú tam, kde by sa podľa autora mali smiať. A tu zistí, že by chcel písať tak, aby ľudia čo najviac a čo najspontánnejšie reagovali. Takže žiadne zádumčivé analýzy, absurdno-krkolomnícke konštrukty! A tak začne písať texty apriori určené na čítačky a vyhýba sa textom náročným, ťažkým, takým, ktorých vety je lepšie prečítať si dva-trikrát, aby boli poriadne pochopené, a aby zaúčinkovali silou blesku, ktorý udrie až po niekoľkonásobnom zahrmení. Na nete som narazil na takéto vyjadrenie Tomáša Weissa „Nejlepší věci jsou :ty obyčejné. Jak propagovat literaturu a autora? No posadit ho na židli a nechat ho číst. Deset stránek z právě dopsaného díla. Německá webová stránka Zehn Seiten to dělá elegantně a ukazuje názorně, že všechny ty čtecí šaškárny, dělající z literatury Ein Kessel Buntes ke knížkám nepatří. Černobílé statické video, bílá stěna, černé oblečení, kniha a sklenice vody. Autor téměř na dotek."

Chcem povedať, že s Weissom súhlasím, až na tú maličkosť, že stolička, čítanie, čiernobiele statické video, biela stena, čierny odev, kniha, pohár vody, autor takmer na dotyk - to všetko je v princípe rovnaká „šaškárna", ako brnkanie na gitare počas čítačky, robenie stojky na hlave alebo balenie sa do ligotavého farebného papiera. Ide o odvádzanie pozornosti od textu, alebo naopak, o podčiarkovanie textu vymenovanými mimotextovými prostriedkami, pritom text by mal byť podčiarkovaný jedine sám sebou. Autor takmer na dotyk? Desivá predstava!

Otázky kládol Pero Le Kvet

 

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1