Román z metropoly juhu je prozaickým debutom Petra Balka, víťaza literárnej súťaže Poviedka 2012. Autor za knihu získal Cenu Jána Johanidesa pre autorov do 35 rokov, Cenu Nadácie Tatra Banky 2015 v kategórii Mladý tvorca a Cenu čitateľov Anasoft Litera 2015.

"Zmes drsnosti a nehy, fantázie a surovej skutočnosti, historických aj rodinných udalostí, ktoré spája magické meno mesta Lučenec – Lošonc, kde sa dotýkajú národy, kultúry, osudy, vzťahy: minulosť a prítomnosť. Prvá próza talentovaného „zapisovača” do zošitkov je skvelá. Všetko napísané čarovným rukopisom akoby ešte chlapčenským, ale reflexia a vnímanie je už dospelé, mužské. Táto ostrá dvojpólovosť vytvára napätie, ktoré nedovolí odložiť knihu, kým ju nedočítate. Je to presné, žiarivé a predsa tajomné. Ako život.“ (Mila Haugová)

Peter Balko (1988) pochádza z Lučenca, vyštudoval filmovú scenáristiku na VŠMU v Bratislave. V roku 2012 zvíťazil v literárnej súťaži Poviedka s textom Labutia balada, ktorý sa stal predlohou k jeho debutovému románu Vtedy v Lošonci (Via Ločonc), ktorý sa odohráva v meropole juhu - Lučenci. Autor za svoju debutovú knihu získal Cenu Jána Johanidesa pre autorov do 35 rokov, Cenu Nadácie Tatra Banky 2015 v kategórii Mladý tvorca a Cenu čitateľov Anasoft Litera 2015.

Ukážka z knihy:

Mali sme osem a boli sme ozbrojení. Kápia mal šumbajku, ja som mal luk. Kápia poznal šesť neslušných slov a dva názvy filmov pre dospelých, ja som ovládal naspamäť všetky mená v kalendári aj odzadu, na bieleho špica. Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal. Boli sme najlepší priatelia v Novohrade a vedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna. Naše puto sme dokonca zvečnili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky dňa, tiene tvrdli, Kápia od vzrušenia prdel a ja kretén som zabudol doniesť nôž. Akt krvinkového spečatenia však už nebolo možné zastaviť, preto sme sa navzájom dohrýzli do krvi a vlčie rany, ktoré nám ostali na predlaktiach, sme spojili do pevného zväzku. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku.

Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia a opľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť po listy na poštu.