Prvý zväzok súborného diela Ivana Kadlečíka obsahuje texty z rokov 1971-1991. Reflexie diel modernej slovenskej literatúry, portréty spisovateľov, eseje o tvorbe, úvahy, listy priateľom i intímne denníkové zápisky. Autor mal počas komunistického režimu zakázané publikovať v oficiálnych vydavateľstvách a preto jeho knihy vychádzali v samizdatových a zahraničných edíciách.

Ivan Kadlečík sa nikdy neznížil k tomu, aby sa vo svojich textoch otvorene kriticky „vyrovnával“ s (komunistickým) režimom, ktorý mu tak dramaticky zmenil život a ktorý sa ho pokúšal navždy „vylúčiť“ zo spoločnosti. Jeho nepoddajnosť a vzdor (možno aj pohŕdanie) vyústili do iných polôh. Predovšetkým zdôraznil vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii, v slovenskej kultúre. (Vladimír Petrík)

„Život v slove a v etike, ktorý si Ivan Kadlečík zvolil, predstavoval komunikáciu, ktorá pomáhala žiť – jemu i nám. To napísané naďalej zostáva s nami. To zapísané a napísané je totiž tá, ako vravel vo svojich Epištolách, chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami, ktoré nám Ivan zapichával do hrdla ako memento svedomia. Potrebovali sme to vtedy aj dnes, budeme to však potrebovať najmä zajtra, keď sa budeme vracať už len k jeho živému dielu, ale vlastne cezeň predsa len aj k jeho ukončenému životu. Aj napriek tomu, že život v slove a etike sa dnes už čoraz menej nosí. Ale možno práve preto.“ (Rudolf Chmel)

„Takmer všetky Kadlečíkove knihy majú povahu podivuhodnej kompozície denníkových záznamov, malých esejí, fejtónových postrehov, fragmentárnych úvah, listov, poznámok, veršov... Zúženie či dokonca strata priestoru pre slobodný pohyb myšlienok a slov spôsobila, že tí, ktorí nerezignovali na tvorbu, sa vydali jediným možným smerom – do hĺbky.“ (Ján Štrasser)

Autor o sebe

Považujem sa za ohnivko v reťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, čo sa cestou k niečomu (alebo na úteku od niečoho?) pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako moji predkovia učitelia a kňazi, čo nikdy dlho nesedeli na jednom teplom mieste. Svoj domov si nesieme v uzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto.

Zo štúdií v Senci a v Bratislave na Filozofickej fakulte idem do Košíc, kde s priateľmi zakladáme krátkodobý literárny časopis Krok 66, 67, potom v Martine robíme Matičné čítanie, za ktoré ma normalizátori takmer zbavia existencie; idem si ďalej cestou-necestou, v tôni košatých stromov čosi, oddychujúc, napíšem, alebo si prečítam, po čase-nečase sa uchytím v Pukanci, kde trinásť rokov čakám na zriedkavých zákazníkov a neveľmi čakám, že ma raz rehabilitujú ako občana a spisovateľa… A predsa… Od roku 1990 do roku 2003 som vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave a od roku 2004 členom korešpondentom Die Bayerische Akademie der schönen Künste v Mníchove.

Ozaj, skoro by som bol zabudol: dosť dávno pred tým všetkým, pred vyše sedemdesiatimi rokmi, som sa v Modre (1938) narodil v znamení Barana, alebo podľa čínskeho horoskopu pod vládou Tigra, ktorý nepozná polovičatosť, vždy sa do vecí vrhá celý. Útočí priamo, preto je zraniteľný zboku, a to sa mi veru aj viackrát stalo v tejto džungli. Keď zavetrím lož a hlúposť, naježím fúzy a zlostne vrčím. Ale nehryziem, a ak, nuž len slovami a slová.

Ukážka z knihy

Svet je nehotový; creatio perpetua. Každé ráno sa budíme do prázdneho priestoru, v ktorom treba znášať svoju dušu a všetko tučné a hrubé, čo do nej naráža. Či by sme to vydržali, ak by naša myseľ nenadobudla tvorivosti? Bez tvorby a aktivity sme chudobní a smutní. Dusení osamelosťou — na ktorej si zakladáme a preklínajúc ju chválime — hľadáme seba, aby sme sa realizovali v prázdnom ovzduší a vykúpili si život. A je tu ešte akési chcenie, to trochu smiešne: zanechať ľudskú stopu, kam sme museli vkročiť (zúfalý boj s časom a smrťou, ktorú nosíme v sebe). Teda tvorba ako nevyhnutnosť, pavlovský osteň v tele, tragická skúsenosť a uvedomenie si absurdity vlastného postavenia vo svete, pochopenie svojej hriešnosti (nesúvisí akosi skutočná tvorba — očistenie s vinou?). A je tu ešte čosi z tlaku otcov, vôľa po zaradení sa do ich reťaze a ľudskej štafety (a súčasne vôľa ich poprieť); absurdný pokus znovu vykonať svoje detstvo, ktorého niet (ale je krajina, v ktorej sa dialo; ostali znaky, usadeniny a signály). To, čo sme popreli, alebo čo podľa zákonov poslušne odišlo, sa nevráti; ale čo iného nám ostáva? To sú — v náznakoch — niektoré vnútorné stimuly tvorivej aktivity; je námaha viac o nich hovoriť, ak existuje cudnosť.

A ešte vonkajšie podnety a inšpirácie tvorby (teda života), pramene napájajúce nás živou vodou. Či by sme toto všetko (bremeno vlastnej duše) uniesli bez spojencov? Oni, živí i mŕtvi, ktorých hľadanie i ktorých sme našli, upevňujú a potvrdzujú, ale i vyvracajú a relativizujú naše istoty, provokujú i zaháňajú naše pochybnosti. Na nepokojnej ceste k sebe samým (prekonať sa znamená stať sa z možnosti seba skutočne sebou), to jest k slobode, ich odvrhujeme bez vernosti (ale trvá v nás aj to, čo sme zavrhli), iných prijímame skoro celých (alebo svoju predstavu o nich?) či sčasti, podľa toho, ako ich oslovenie mieri do stredu nášho života. Prijímame a podriaďujeme vlastnej skúsenosti (s pochybnosťami o nej, jedinej) a tomu, či možno veriť (lebo je veľa falošných prorokov): či ich „áno“ životu, svedecká zvesť je vykúpená bolesťou, či sa tvorba nerozchádza s ich životom (aj keď sa s ním celkom nekryje). Pri svojom hľadaní spojencov berieme všetko, čo sa dá (najlepšieho sa držíme) a čo dočiahneme — ako topiaci sa, neprijímajúc žiadny smer, filozofiu, autora, alebo celé dielo. Lebo pravda nášho života nemôže byť len v nich: je v ich krížení a stretávaní sa so životom naším. A pravda, najmä pravda umenia, ktoré prináša dar poznania i úľavy, je vrúcnosť a prisvojenie si (nie vedieť pravdu — byť pravdou!); potom ani literatúra nech nám nie je rečou kaviarní, zárobku, konferencií a analýz, ktoré kĺžu povedľa a chladnokrvne a rutinovane pitvú to, čo je vecou mlčania (len nahluchlým býva hrmot dôkazom vlastnej existencie i existencie sveta). Kto pochopil cenu mlčania, slova (nezlomeného častým obcovaním) a mystéria tvorby? Kto sa slovom dotkol nevypovedateľného?

Ak by sa žiadalo menom nazvať niektorých, ktorí nás viedli a sprevádzali, nechýbal by tam Milan Rúfus, Štefan Krčméry, J. M. Hurban, Alexander Matuška, Dominik Tatarka, Ivan Krasko (Blahoslavení sú tí, ktorí hovorili a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných... a beda všetkým, ktorí nemali hodín sviatočných a bez bázne chodili hovoriť do chrámov Slova, je v jeho básni Kritika — Z reči v nížinách) — a mnohí ďalší. Podnety a inšpirácie? Všetko, čo sme videli, počuli, zažili a prečítali (a tu neutečieme pred Bibliou) — všetko sa do nás derie; v čo sa to premenilo? V čo sme to premenili?