Zlá štvrť

Autor: Vadas Marek

naša cena 12,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 192 strán
rozmer 115 x 180 x 23 mm
spracovanie Tvrdá väzba s prebalom
vydanie prvé
rok vydania 2018

Zapadnutý bar na okraji tropického veľkomesta čaká na apokalypsu. Je čas rekapitulovať a cesta do minulosti je rovnako neznáma, tajomná a nebezpečná ako očakávaný koniec. Rozprávač sa vyzná vo všetkom, iba vo vlastnom živote nie, a ani sám netuší, ktorý z príbehov je jeho a ktorý niekde začul. Realita, túžby a zlé sny sa tak stretávajú v neobvyklej mozaike textov, plných irónie i kúzla Afriky.

Kniha vychádza s obálkou v 4 variantoch s ilustráciami Daniely Olejníkovej.

Marek Vadas (1971) je prozaik a publicista, poradca kráľa v kamerunskom Nyenjei, laureát ceny Anasoft litera 2007. Jeho rukopis je ovplyvnený africkým štýlom rozprávania, v ktorom sa mieša skutočnosť a fantázia, mágia a čierny humor, absurdita a temné existenciálne tóny. Vydal zbierky poviedok Malý román (1994), Prečo sa smrtka smeje (2003), Liečiteľ (2006), Čierne na čiernom (2013) a knihy pre deti Rozprávky z čiernej Afriky (2004) a Útek (2016).

Ukážka z knihy

Vitajte v bare Na úrovni!

Sadnite si. Lepší podnik ste si vybrať nemohli. Dejú sa tu zázraky, aj keď na prvý pohľad vyzerá zúbožene. Život ho vytrestal. Vítam vás v bare Na úrovni.

Keď kedysi dávno začínal, bola to prvotriedna krčma, jedna z najlepších v Akwe. Vtedy ešte aj Etela bola k svetu a musela po hosťoch hádzať handry, aby ju nechali na pokoji. A neboli to žiadni somráci, chodili sem páni v oblekoch, každý, čo niečo znamenal, aj zlatá mládež v nablýskaných lakovkách a farebných klobúkoch. Chlapi si tu bežne objednávali celé fľaše whisky, a nie bársakej, ale fajnovej z dovozu, saxofón si sem raz dovliekol aj sám Manu Dibango, písalo sa o tom v novinách. Ľudia sa privážali v taxíkoch, len aby si hodili jedno pivo a mohli sa odfotiť pri vývesnom štíte, takú tlačenicu ste v krčme ešte nevideli. Etela sa aj často modlila, nech už je ráno a môže si zdriemnuť, potom prišlo ráno a každý chcel ďalšiu rundu, pribehli fízli, aby urobili poriadok, ľudia okolo predsa chodia do roboty a nepotrebujú kaziť pracovnú morálku, ale nakoniec si aj oni dali na jej účet, uniforma - neuniforma, neraz sa to, samozrejme, zvrhlo, aj fízel si predsa občas potrebuje serióznejšie vypiť a zbaviť sa celodenného napätia, je tiež len človek, jeden sa dokonca raz pri tanci posral...

Štvrť ale rástla, všetci bohatli a aby mali kde minúť peniaze, vznikla kopa konkurenčných podnikov. Rôzne karaoke bary, kabarety, diskotéky, herne a čojaviem čo ešte. Veľká časť klientely postupne zmizla, už tu nebýval nával ako v začiatkoch, ale to pevné jadro stálych hostí sme si zachovali. Od prvého dňa tu sedeli Othelo, Delon, Leonardo, Mário v uniforme, Ježiš, alebo Starý pán a partia okolo neho. Predsa len, kde inde ešte počujete hrať pravú tradičnú makossu? Ocitli ste sa v podniku, ktorý písal históriu a dostal sa na jej úplný koniec. Hneď vám poviem prečo.

Etela si ináč veľa nepamätá, netreba jej veriť. Viete, ako to chodí za pultom. Raz si dá palmové víno, potom pivo, rum a je rada, že vôbec spočíta tržbu. Vtedy ani to neurobila.

Mala zatvárať a oni že nie, že má chvíľu počkať, že si dajú po poháriku. Stretli sa po rokoch. Aj gin jej objednali. Gin veľmi nepije, dvíha jej kyselinu, ale s hosťami nevyjednáva, dá si, čo povedia. Doniesla poháre a nechala ich, nech spomínajú na mladosť. Mali pritom čo robiť, možno takých starých ľudí ani v živote nevidela. Ale výdrž mali poriadnu.

Bolo po dvanástej a zostali len oni, tak privrela dvere a zhasla svetlo. Prvýkrát si všimla, aká je jej krčma pekná, keď ju osvetľuje len pouličná lampa. Chlapov z ulice by vykopla ako nič, predsa len už má niečo za sebou, ale pri nich jej to nenapadlo. Bez slova robila všetko, čo jej povedali. Rádio mala vypnuté a ich slová vnímala ako kulisu, pri ktorej sa mohla hojdať do rytmu. Štyri giny, doniesla štyri giny, jeden pre ňu, vydrúzga ho za pultom a už im nesie fľašu vody a citróny, aby jej neovracali dlážku – je to predsa podnik na úrovni, potom cigarety, popolník. Tancovala s pohármi, štyri na stôl, jeden medzi prsty, štrng, na zdravie, sadnúť za pult. Chlapi ju vždy otravujú, hovoria sprostosti, pľaskajú po zadku, ale títo nič. Ani ju nevnímali, brali ju len ako nosičku ginu. Trocha jej to chýbalo, tie kradmé pohľady do výstrihu, ale keď si uvedomila, koľko môžu mať rokov, v duchu ich ľutovala. Netrúfala si odhadnúť ich vek, ak je niekto cudzinec, stratí všetky črty, podľa ktorých sa to dá rozoznať. Vek našincov by uhádla na rok presne, títo boli pre ňu iba starí. Ako mená z Biblie.

O takomto čase už obyčajne dávno spala. Ale v ten deň ani nezívla, únava neprichádzala. Tá partia starcov zostala piť až do svitania. A na druhý deň prišli zas a potom znova. Postupne sa k nim začali pridávať aj starci z Akwy. Zlietali sa okolo ich stolov ako na med. Nik z nich si nepamätá ani dátum narodenia, na svet prišli v časoch, keď ešte neexistovali preukazy. Atmosféra v bare Na úrovni sa s ich príchodom trochu preonačila. Ale čo už, zmena je život.

Poviem vám ešte jednu vec. Žiaden čas neexistuje. Môžete si vravieť, čo chcete. V škole o ňom učia rovnice, rozdeľujú ho na minúty, kadečo s ním robia, hovoria o minulosti, súčasnosti a budúcnosti, akoby to bola rovná čiara, okolo ktorej pobehujete a odmeriavate ju. Ale v skutočnosti sa človek obzrie dozadu a čo tam vidí? Nič! Celý život sa mu v hlave motá. Nevie, čo je spomienka, sen a realita. Minulosť neexistuje, ani detstvo, o ktorom sa vám sníva, ani včerajšok. Sú to len obrázky, ktoré sme si možno iba vymysleli. Všetko je zabudnuté. Môžete sa len hádať, že to tak nebolo.

Budúcnosť? To sú len plány, ktoré nevyjdú. Existuje iba teraz. Čo vám zostáva? Dáte si pivo. Aj ja si dám a k tomu rum. Táto várka sa im vydarila, minulý mesiac bol voľajaký mdlý a zapáchal ropou alebo čím.

Hovorím vám, niet sa kam ponáhľať, čas nikam nesmeruje. Hodiny sa predsa točia stále dookola, nikam neodchádzajú. To, čo má prísť, sa nás netýka, všetko je schované niekde za dverami. A tie zostali v našom meste jedného dňa zatvorené.

Pamätám si, ako sa okolo baru kedysi potulovali deti. Dopíjali fľaše, dojedali zvyšky. Zbierali vŕšky od piva, pripevňovali ich na špagáty a predávali pri ceste. Ľudia si ich potom vešali ako závesy do dverí.

Deti sa tu pomedzi stoly motali ráno večer, čistili topánky, strihali hosťom nechty, predávali cigarety a frcgumy, žobrali. Vidíte tu teraz nejaké dieťa? Všetky vyrástli, niektoré sa zmenili na nových zákazníkov, iné, čo mali viac šťastia, zmizli do hlavného mesta alebo za hranice. Nové sa tu už neobjavia, márne by ste ich tu hľadali. Mesto zostarne a vymrie. Sme na konci času, v poslednej stanici. Budúcnosť pre nás neexistuje, ešte klopeme na dvere, ale vieme, že stráže nás ďalej nepustia.

 

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1