Jedna paradajka pretlak nerobí

Ad: Hudba v Literárnom cirkuse?

Bagalavečer historicky prvého Literárneho cirkusu na Hodokvase 2003 vrcholí vystúpením BBBBoB. Evidentnú radosť z koncertu majú nielen muzikanti a speváčky, ale aj stovka divákov. Hroziči pod pódiom ručia napriek horúčave vyše hodiny. A ja s nimi. Nestačím sa čudovať: fakt pískam, mávam päsťami, pogujem a kričím? Zbastardené hity z kategórie nedotknuteľných ma dostali do varu. Veru.

O sedem rokov neskôr zostane po skončení Literárneho cirkusu Nu Spirit \# 1 na koncerte BBBBoB v sále len zopár spomedzi stovky divákov. “Ich vystúpenie sa mi nepáčilo,” napíše na Facebook jeden z platiacich divákov. „Odchod zo sály nepomohol, pretože aparatúra šírila ich neznesiteľnu produkciu do všetkých priestorov baru. Rozhodol som sa brániť. Spolu s asi piatimi rovnako zasiahnutými priateľmi sme si z barovej kuchyne vypýtali cherry paradajky, vošli sme do sály (čim počet divákov koncertu narástol asi päťnásobne) a hodili sme paradajky smerom k pódiu. Väčšina z nich nikoho nezasiahla a žiadna nespôsobila nikomu žiadnu ujmu.”

Ich bin ein Big Bastard!

Paradajky dopadli na moju hlavu. Zlyhal som ako dramaturg večera. Neuvedomil som si rozdiel medzi stovkou divákov v bratislavskom klube a stovkou fanúškov na hudobnom festivale. Mea culpa!

Obyvateľ stanového mestečka má dávno dopredu program „naštudovaný”, všetko „vyčetoval”, teší sa na “vychytávky” a preto sa “nakopol” na trojdňovú „žúrku”. Má “vrtulu” a keď “to nešlape”, ide “smažiť” inde.

Do “budháča” sa “blavák” večer “domotá béusom”, ajtak by nenašiel “parking” a večer chce “buchnúť” nejaký ten “pivec”. Vďaka “hustej” hudbe sa však debaty v klube zmenia na kričanie. Na rozdiel od festivalových nomádov je presun k inému “stejdžu” nemožný - jedinou alternatívou je odchod.

Alebo paradajka?

S klubom Nu Spirit nemám skúsenosti. Je otvorený pol roka a videl som tam len zopár koncertov a dve-tri predstavenia s hovoreným slovom. Publikum tam bolo zakaždým iné, takže keď som dostal ponuku usporiadať tam literárne predstavenie, nevedel som si predstaviť, aká bude atmosféra.

Rozhodoval som sa medzi Literárnym soirée (herci môžu reprízovať ktorékoľvek z prechádzajúcich dramatizovaných čítaní) a komorným Literárnym kinom (autorské čítanie), respektíve besedou (organizačne jednoduché). Keďže bolo príliš málo času, v aprílovom tlačenom programe Nu Spirit &Clubu vyšla noticka: „Debata o knihách. Opäť iný a nový pondelok, tentokrát s diskusiou o knihách a ich svete s KK Bagalom a jeho hosťami.”

Nasledujúci deň po dohode s Nu Spirit Clubom mi došiel stručný list. „Ministerstvo kultúry SR sa na základe návrhu odbornej komisie pre program Umenie, ktorá posudzovala predložené projekty nielen v kontexte celkovej výšky disponibilných finančných prostriedkov, účelovo určených na podporu v danom programe, ale aj v kontexte ostatných predložených projektov rozhodlo nepodporiť Vami predloženú žiadosť o poskytnutie dotácie na projekt Literárny cirkus.”

Moja korešpondencia s MKSR je od nástupu Maďariča s rovnakým výsledkom. Rozhodol som sa zorganizovať ďalší Literárny cirkus. S odstupom času to napriek paradajkovej blamáži nepovažujem za zlé rozhodnutie - chybu som však rozhodne urobil v tom, že som odolal som pokušeniu napísať nový scenár pre Nu Spirit a vsadil som na osvedčených hostí z minulých vystúpení.

Žiaľ, aj keď spisovatelia aj výtvarníci v programe vystupovali zdarma, s organizáciou kultúrneho podujatia sú spojené aj výdaje, minimálne sa patrí preplatiť cestovné a ubytovacie náklady zahraničných i mimobratislavských hostí, preto som po prvýkrát na Literárnom cirkuse vyberal vstupné. Boli to síce len 4 €, ale veľmi som sa hanbil, tak sme každému platiacemu divákovi odovzdali pozornosť klubu - knihu.

Ja som železná ruka

Skupina Big Bastard Beat Band of Bratislava vznikla v roku 1994 a filozofia (javná už z názvu) sa dá stručne zhrnúť slovami: jeden mikrofón, jeden zosilňovač, jedna skúška. V skupine BBBBoB účinkujú viacerí herci, herečky, autori a režiséri divadla GUnaGU, predovšetkým spevák Viliam “Casio” Klimáček (v onen pondelok neúčinkoval) a dvaja gitaristi Tony “Tato” Pisár a Karol “Ironhand” Vosátko (zdroj: gunagu.sk).

“Po koncerte gitarista K. Vosátko hrubo fyzicky napadol môjho kamaráta, ktorý skončil s krvácajúcim nosom” pokračuje vo svojom článku na Facebooku ten platiaci divák. “No, mne to príde, ako keby som na niekoho pľul a potom sa pohoršoval, že sa nad to nepovzniesol a že mi za to prijebal…” pribudne komentár k článku a platiaci divák odpovedá: “Hodiť na pódium paradajku je gesto z úplne iného sveta ako pľuvanec.  Hádzanie paradajok nespokojnými divákmi má dlhú tradíciu minimálne od Shakespeara: In some bad performances they would throw rotten vegetables, but in the good cases,  money. Svojho času sa so zeleninou letiacou na pódium musela vyrovnať aj taká umelecká veličina akou bola Maria Callas: He also tells a story about people throwing vegetables at her after Act I of La Traviata at La Scala in 1955. Karol Vosátko je divadelník a veľmi dobre vie, čo to gesto znamená, keďže na moju poznámku, že paradajky sa hádzali aj v opere odpovedal, že to bolo v osemnástom storočí. Ešte raz opakujem, že išlo o cherry paradajky, ktoré nikomu na pódiu nespôsobili žiadnu ujmu. Reagovať na radikálnu, ale v princípe neškodnú akciu hrubým násilím, je podľa mňa primitívne a úbohé.”

Diskusia po niekoľkých dňoch ustala. Ťažko byť sudcom. Divák má právo vyjadriť svoj nesúhlas s umeleckou produkciou, bolo však gesto adekvátne? Platiaci divák má právo rozhodnúť sa. Ale jeho rozhodnutie hodiť akýkoľvek predmet na umelca počas vystúpenia, či už  z recesie, alebo vážne, pokladám za fopá. Nepochybujem, že si to vrhači neuvedomovali, viacerých poznám osobne, alebo ako divákov klubových podujatí. Pochybujem však, či si uvedomovali, že pokazia radosť nielen muzikantom, ale aj ostatným divákom, ktorých síce nebolo veľké množstvo, ale zjavne sa zabávali a niektorí tancovali. To však od baru nebolo vidieť.

Nepochybujem, že sa každý gitarista - tobôž s umeleckým menom “Ironhand” - rozguráži, keď mu diváci ohadzujú kolegov, speváčku a gitaristu, ktorý čochvíľa zmení alias Tato, pretože sa stáva starým otcom.

Preto celý čas premýšľam, že to nemusela byť reakcia umelca potupeného kritikou, ostatne Bastardi bastardia všetko priam programovo a na odmietavé reakcie sú už pravdepodobne zvyknutí, ale mohol to byť afekt človeka, ktorému urazili kolegov, alebo srd človeka, ktorý je svedkom hodu - a to je jedno akého - predmetu smerom k žene - a v tom prípade je úplne jedno, či speváčku trafil alebo nie. Jedinú výminku tvorí kvet.

Nemusela to byť zranená samoľúbosť, ale prachobyčajná zbojnícka česť - a Karol Vosádko, ako ho poznám, zodpovedá skôr takémuto popisu páchateľa, bratislavský šrác sa nezaprie. Pochybujem však, že si v ráži Karol uvedomil fopá - divák, dokonca platiaci je nedotknuteľný. Po držke vlastne dostal od usporiadateľa - teda konkrétne odo mňa, lebo som bol za všetko zodpovedný, hoci som v počas oboch incidentov nebol v sále. Všetkým zúčastneným som sa ospravedlnil, poučil som sa na kauze.

“Po incidente na pondelkovom Literárnom cirkuse za vážne zamýšľam, či ešte vôbec niekedy zavolám nejakú zbastardenú  kapelu???” - napísal som v prvom článku po udalosti. Teraz, dva týždne po prvom a štyri týždne pred druhým Literárnym cirkusom v Nu Spirit Clube som presvedčený, že do Cirkusu nekonvenčná hudba aj jej interpréti patria rozhodne. Keby tie desiatky Literárnych cirkusov počas siedmych rokov kočovania neboli úspešné, keby sa diváci zchuti nezabávali, potom by moje presvedčenie plávalo na vode. Jedna paradajka pretlak nerobí.

Epilóg

“Je mi v zásade ľahostajné, či si „bastardi“ paradajky zaslúžili a či si trúfalý divák zaslúžil rozbitý nos,” píše vo svojom článku v Literárnom parku člen klubu, ktorý síce na podujatí nebol, ale pomenoval ďalší aspekt, nad ktorým som sa nezamýšľal. “Čo ma na tomto príbehu zaujíma, je niečo iné. ... Mám dobrý pocit (ja viem, že mi je ľahko - nie som ani od paradajok, ani od krvi), že sa napriek všetkému nájde človek, ktorý má odvahu hodiť paradajku, ustáť do dôsledkov svoj názor na umeleckú produkciu. Ktorý má pocit, že to, čo sa na javisku deje, si dávku zeleniny zaslúži aj napriek tomu, že on za ňu možno jednu vyfasuje. Pretože si myslím, že to je neklamný znak toho,  že sme ešte načisto nezľahostajneli, ak sme ochotní riskovať bitku pre to, že sa nám niečo nepáči, nie je všetko stratené...”

{jcomments on}