KNIHA VYCHÁDZA 1.6.2026 — 
Príbeh o dospievaní, náboženskej traume a o tom, aké je náročné nájsť si svoje miesto vo svete. Román pozýva na obhliadku rodinného domu, aby zodpovedal otázku: čo všetko dokáže o jednej mnohodetnej rodine prezradiť priestor, ktorý obýva? Autorka v texte strieda úprimnosť brutálnu ako kopnutie do dverí kúpeľne s náznakmi, ktoré sa vznášajú medzi riadkami ako prach v kúte chodby.
Deväťhlavý dom vie všetko. V deväťhlavom dome si mäkká mama nemôže vydýchnuť, otec musí trestať a deti nesmú vyvádzať. Do deväťhlavého domu cez stiahnuté rolety nevidno; musíte vstúpiť.

O autorke

Anna Valentová (*2000) vyštudovala filológiu (francúzština – rumunčina) na Univerzite Komenského v Bratislave. Básne, poviedky a preklady poézie a prózy publikovala v časopisoch Familia, Kapitál, Glosolália, Fraktál, Dotyky a Verzia. Získala ocenenie v literárnej súťaži Poviedka a román Deväťhlavý dom je jej debutom.

Ukážky z knihy

Hneď oproti dverám je vaňa. Kúsok nad podlahou sú na nej maličké plastové dvierka. Keď vypadnú alebo ich niekto otvorí, zjaví sa temný priestor plný špiny. Väčší brat mi hovorí, že je tam kostra pôvodného majiteľa domu. Bol to vinár, výrobca bábik a potenciálny spisovateľ, ktorý nikdy nič nenapísal. Od starých tiet z ulice vyzvedáme, aký bol a čo sa s ním stalo. Možno je chyba, že sa pýtame iba starých ľudí, no iba tí si na nás dokážu nájsť čas. Keď však príde reč naňho (v skutočnosti ju tam zavedieme a nikdy to ani nevyznie nenútene), vykrúcajú sa a nič nám nepovedia. Tápame, až kým v knihe o obci nenarazíme na sekciu slávnych rodákov, kde je bez hanby uverejnený odsek o našom takmer spisovateľovi. V poslednej vete štvorvetového textu sa píše, že zmizol koncom šesťdesiatych rokov.

Nikdy nenašli jeho telo, šepká nám víťazoslávne väčší brat. To preto, že je celý čas ukryté pod vaňou. Človek sa len tak nevyparí. Niekto ho musel zavraždiť a rozsekať, aby sa časti tela zmestili cez plastové dvierka. Postupne sa mäso rozložilo a kosti vyčistili. Ale prečo by ho niekto zabíjal? pýtam sa. Na vraždu nepotrebuješ dôvod, opakuje väčší brat. A ak tie kosti pod vaňou nie sú jeho, tak potom tu máme ešte jednu záhadu.

Väčší brat ich tam našiel, ale my sme ich na vlastné oči nikdy nevideli. Musel si ich vraj pritiahnuť metlou, pretože boli na opačnom konci. Podľa svojich slov ich potom poukladal na zem, očistil od prachu a na základe očividných znakov spoznal, že ide o muža, približne päťdesiatnika, ktorý mal krivú chrbticu — to asi preto, že tak veľa sedel za stolom a pripravoval sa na písanie. Väčší brat kosti umyl hubkou na riad a chcel ich pochovať na záhrade, aby mal takmer spisovateľ konečne pokoj. Veľmi sa však bál, že ho niekto zazrie, ako pochováva kosti, a obvinia ho z vraždy. Tak ich vrátil tam, kde ich našiel, pomocou metly však rozložil kosti tak, aby pripomínali telo a nie kopu smetí, a napokon ich zakryl chuchvalcami prachu. Veľmi ho obdivujeme, ja by som z kostí nevedela určiť pohlavie a už vôbec nie vek.

Rada trávim čas vo vani, no desí ma, že sú kosti zavraždeného muža tak blízko.

(str. 46)

Na prednášku o čistote pozvú aj najmenšie deti. Rozdajú nám obrázky neviest so snehobielymi šatami, aj také, čo sú celé zablatené a majú strapaté vlasy. Niektoré veci sa z vlasov už vyčesať nedajú. Neváham, hlásim sa, dokonale tomu rozumiem, aj keď je to všetko obrazné, o daroch a kľúčoch, prsteňoch čistoty a neporušených záhradách, to iba najstaršia sestra hovorí sex a penis. Ja by som také niečo nikdy nevyslovila.

Na záver sa prednášajúci snaží dať mladým niekoľko praktických rád. Treba počítať s tým, že náš svet je nastavený inak, preto sa musíme vedome vyhýbať istým miestam: klubom, kde sa dievčatá a chlapci objímajú, kúpaliskám a izbám s posteľami. A bozkávaniu, tým sa to zakaždým začína. Najstaršia sestra sa ešte v ten večer bozkáva s mladým veriacim a dúfa, že to tak bude fungovať. Krútim nad ňou hlavou, no ona povie, že to ani inak nešlo, keď počúvala hodinu a pol o sexe.

Po prednáške máme agapé. S nechuťou pozorujem telo tety Ajky, schované pod dlhými šatami, ktoré to už všetko absolvovalo. Materstvo je nevyvrátiteľným dôkazom tohto nepochopiteľne odporného (vlhkého, povedala sestra) aktu.

Všetky matky sú nechutné. Kazateľ však zdôrazní, že prvá noc po svadbe je pre čisté páry vždy krásna. Milujú sa v Božej prítomnosti, plní ducha svätého. Tak vyzerá skutočné milovanie, bez ochrany, ktorá by medzi nimi vystala ako nespravodlivá prekážka. Čistý pár sa ničoho nebojí, je pripravený prijať dieťa a naplniť podstatu manželstva. Často myslím na prednášky v Mariánskej bašte, najmä na obrázok strapatej nevesty. Súhlasím s poznámkou v svojom starom zápisníku, najhoršie sú tie zlé vplyvy, ktoré nie sú závislé od našej vôle. Tie sa z vlasov vyčesávajú najdlhšie.

Po piatich rokoch vzťahu zistím, že keď žena stratí panenstvo, dá si na seba tie isté šaty, čo mala predtým, zíde do kuchyne, zohreje si čevapčiči a premýšľa nad tým, čo presne to stratila. Stále je vnútri studené, tak ho znova vloží do mikrovlnky.

(str. 77)

Žlto-zelená samotka sa nachádza na novovzniknutom poschodí, má tvar písmena el. Najstaršia sestra čítala, že človek, ktorý sa často pozerá na žltú farbu, je šťastnejší ako iní ľudia, a tak si ňou nechala namaľovať okolie postele. Priestor pri dverách je zelený, čo je farba prírody, a najstaršia sestra je odchovaná na splavoch, brigádach pod holým nebom, stanovačkách a hrabaní sena. Jej najobľúbenejšie dve farby — fialová a hnedá — sa na steny nedostali. V najodľahlejšej časti izby sú kancelárske dvere s dierou a nad dierou kríž. Diera je teraz už iba spomienkou, nad ktorou sa síce ešte nikto nepousmieva, ale už nad ňou ani nikto neplače.

Po jednej z tých príšerných hádok, keď vždy niektoré z menších detí utečie z domu, sa najstaršia sestra zavrie v svojej novej izbe a otec jej káže, aby otvorila. Ktovie, prečo je to pre neho také dôležité, pravdepodobne sa nechce hádať cez dvere. Najstaršia sestra povie, že je to jej izba, nech vypadne. Otec má iný názor — jeho dcéra, jeho dom, jeho izba, jeho dvere. Začne sa dovnútra dobýjať násilím, deti sa krčia uprostred schodiska, neveria, že sa to naozaj deje. Presiahnutie toho, čo považovali za možné, je svojím spôsobom vzrušujúce. Keď sa otcova ruka dostane cez papierové kancelárske dvere dovnútra a najstaršia sestra zvrieskne: psychopat, otec sa preberie z tranzu a pomaly sa vráti po schodoch dole. Naľavo od dverí sa o zelenú stenu opiera gitara v čiernom obale. Sestrina tretia gitara. Prvú otec predal a druhú roztrieskal.

(str. 161)