Pohyb je dôležitejší než domov. Svoj moment sily hľadá vyčerpaná tatérka v malomeste; matka s dcérou, ktorým v prežití pomáha psychedelický nápoj; bývalá lyžiarka, ktorá v čase víchrice uviazne pri horskom priechode Čertovica; aj žena, ktorá počas rodinnej oslavy narazí na chybu v rodokmeni. Príbehmi sa vinie prízrak autonehôd a ciest. Autá premieňajú telá a krajinu, ale tiež umožňujú útek. Pre niektoré je auto domovom.

O autorke a ilustrátorke

Dominika Moravčíková (1992) je autorkou knihy básní Deti Hamelnu (2020, vyd. Skalná ruža, Cena Ivana Kraska za debut, Cena Nadácie Tatra banky) a zbierky poviedok Dom pre jeleňa (2022, vyd. KK Bagala, cena Panta Rhei Awards). Moment sily je jej treťou knihou. Za svoje básne a prózy získala viacero ocenení. V roku 2025 sa stala držiteľkou Fulbrightovho štipendia, v rámci ktorého absolvovala výskumný pobyt na The University of Chicago.

Ilustrácie tvoria nákresy z tetovacieho štúdia vizuálnej umelkyne Bronislavy Orlickej – jej tvorbe dominuje najmä maľba a kresba, ktoré sa vyznačujú jemnými prechodmi farieb a minimalizmom. Okrem týchto tradičných médií často pracuje aj s open-source pletením na domácich strojoch z 90. rokov, ktoré ovláda pomocou mikrokontroléra Arduino a programu AYAB.

Ukážka z knihy

Robím špinavú prácu. Netvorím na základe túžby, potláčam ju. Nástroje pred každým použitím obaľujem fóliou. Uvoľnenú krv a mazivo utieram vlhčenými obrúskami. Odpad vyhadzujem do koša medzi lýtkami. Nečistím, zanášam.

Nespomínam si na jednotlivcov ani na ich motívy. Po každom dni sa všetci zlejú do jednej biomasy, tu zvráskavenej, tam napätej, niekde zdravej, inde neduživej, bielej, tmavej, pehavej, znepokojivo alebo dojemne fľakatej. V noci sa mi o nej sníva, ako sa hýbe, morfuje a prebúdza, objíma a škrtí.

Pamätám si však veľa detailov z toho dňa, keď sa do Žihľavného vrátil Solo. Padal marcový dažďovitý sneh, v pasáži ktosi rozbil výklad čínskeho butiku, rozhučal sa alarm a o pár minút prišli policajti so zápisnicou. U mňa bol na celodennom sedení Rado, ktorého som poznala zo školy. Anonymita bola nemožná, ale snažila som sa udržať odstup.

„Stretol som takého hnusného vikinga v meste, také blbiny mal na ramene, že by som ho vyfackal, aj hakáč.“ Z jeho slúchadiel vystreľovali zvuky nedešifrovateľného punku, ale to mu nebránilo rozprávať. „Aspoň máš zákazníkov.“

„Hákové kríže nerobíme. Na to máme kódex.“ Tešila som sa na moment, keď bude Radov prerastený, abnormálnou žilnatinou riasený chrbát hotový. Realizácia sa už v prvých fázach natiahla na mesiace. Bolo potrebné brať do úvahy vypuklé pohoria lopatiek na jeho chrbte, ktoré deformovali náčrt. Zatúžila som po tlačiarni, ktorá by napichala atrament v želanom tvare do zvlneného chrbta a ja by som bola platená za jej prevádzku.

Rado sa po skončení sedenia vykrútil pred zrkadlom. „Fajne sa to rysuje.“

Rysovalo sa to odporne. Prešla som k umývadlu, vypľula žuvačku a zvliekla do nerezového koša zašpinené nitrilové rukavice. Zo stojana na šperky v tvare ruky som pozbierala svoje vintage prstene, zdedené po dvoch babičkách, a ponavliekala ich na vysušené prsty. Až potom som ich zvlhčila krémom.

Rado si strčil do úst cigaretu a pretiahol riedke pramene vlasov cez prsty. „Počul som, že sa do mesta vrátil tento…“ nevedel si spomenúť, „… Solo.“

Videl, že ma prekvapil. „Však sa ti ozve.“

Po jeho odchode som zbalila obedár do ruksaka, zapla alarm, zamkla a zišla dole schodiskom.

Prevádzky v pasáži átriového typu, s presklenou strechou a dvoma poschodiami s obchodmi a officmi po stranách, boli po šiestej všetky pozamykané a mali zatiahnuté bezpečnostné mreže. Vnútri pasáže nie je žiadny večerný podnik, každý deň odchádzam medzi poslednými. Bežne potom zamierim do pivničného baru Amália pod pasážou, kde vysedáva Dag, šéf reťazca tetovacích štúdií a prevádzkar pivnice. Má len niekoľko drobných tetovaní, všetky viditeľné. Nosí prastarú koženú bundu, ostro raziacu koženárskymi chemikáliami, občas sa objaví v obleku, ak mal v ten deň nejaké „rokovanie“ alebo besiedku dcéry v ZUŠ-ke.

Zamestnal ma ešte počas školy. Bol ku mne štedrý, bral ma na tatérske kongresy a keď som dokončila školu, povýšil ma na vedúcu pobočky. Ku mne dozamestnal Alex, ďalšiu absolventku akadémie umení. Sám skončil kariéru tatéra, prenechal mi svoju klientelu a stal sa full time manažérom reťazca.

(str. 59)