Román o súzvuku i kontraste odlišných svetov. 

Dedo Lužko je človekom dvadsiateho storočia, prežil vuniformách celý život, všetky režimy. Karol, jeho vnuk, vyrastal zanormalizácie a v ranom kapitalizme.

Dedoluško bol večne mladý. Kajoluško je starý už od detstva.

Dedoluško sa cítil naplnený a spokojný, hoci žil vo sveteneslobody. Kajoluško žije slobodne, napriek tomu zažíva jednu frustráciu zadruhou.

Dedoluško bol mravným človekom, hoci slúžil nemorálnemusystému. Kajoluško túži po spravodlivej spoločnosti, no sám sa dopúšťapokleskov.

Ako to len dopadne? A kam sa podela žltá taška?

MÁRIUS KOPCSAY (*1968) napísal štyri romány, dve novely a štyri zbierky poviedok. Dramatizáciu románu Domov uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre. Autor bol finalistom Veľkej ceny za východoeurópsku literatúru, získalvýročnú cenu Asociácie obcí spisovateľov Slovenska. Jeho knihy boli šesťkrát medzi nomináciami na cenu Anasoft litera (aktuálneje medzi desiatkou Anasoft litera 2025 najnovší román Dedo Lužko.

UKÁŽKY Z KNIHY

Keď ešte Dedoluško nebol dedko, ale pán Lužko, a či kapitánLužko, dostal na svoju päťdesiatku obraz s jeleňom a laňou pri horskom jazere.Narodeniny oslávil v plnom zdraví s kolegami z kasární a z pobočky v Lehotke.

Jeho vnuk Kajoluško sa narodil o dvanásť rokov neskôr.

Obraz, ktorý veliteľovi Lužkovi darovali jeho podriadení,namaľoval lehotský maliar János Cséfalvay. Dal ho bolestne lacno, u chlapov vuniforme si potreboval urobiť očko, aby ho na colnici nevyzliekali donaha vždy,keď uňho hľadali pašovanú pálenku.

Lenže ako má maľovať bez dobrej pálenky? Kde má hľadaťinšpiráciu? V tunajšej ničotnej krajine? Je tu len rovina a rybník s hlinenýmibrehmi, pri ktorých ťahavo bučia kravy. No namaľuj to! Keď si však švihol polfľaše domácej baracky, zablatené jazero sa zmenilo na tatranské pleso a z krávsa stali jelene.

„Ten sa ti podaril, boha jeho,“ ohodnotil obraz znaleckým, ikeď trochu kalným okom poručík Bukovič, keď sa zadíval na ručiaceho paroháča slaňou pri jazernej hladine, na ktorej sa trblietal odlesk zapadajúceho slnka.Koruny stromov hýrili pestrými farbami, na halúzkach sa vo večernom vánkuchvelo zelené, oranžové, ba dokonca aj fialové lístie, obzor lemovali siluetyhorských štítov.

„Chcem ho predať, preto som ho hneď zarámoval. Takto lepšievynikne,“ vysvetľoval Cséfalvay.

„A podľa čoho si to kreslil? Či iba tak? Z hlavy?“ prezeralsi obraz poručík, držiac ho v umastených rukách.

„Veď hej, ako inak?“ poškrabal sa Cséfalvay po plešineobhorenej od slnka. Stáli na priedomí jeho chalupy, spod otlčenej omietky saškerili tehly, v letnom vzduchu sa chvel bzukot múch. Bol starý mládenec, bývalsám, čo bolo zrejmé na prvý pohľad. V hline hrabalo pazúrmi pár vypelichanýchhnedých sliepok, kde-tu sa povaľovala prázdna fľaša, pod deravým a hrdzavýmlavórom mala úkryt spiaca čiernobiela mačka, na šnúre sa sušili dotrhanéumelcove košele fľakaté od farieb a od zvyškov jedla.

„Daktorí maľujú podľa pohľadnice. Alebo podľa fotky. Aj môjbratranec v Rožňave tak kreslí,“ zamyslel sa Bukovič.

„To ale nie je žiadne umenie,“ mávol Cséfalvaypestrofarebnou rukou.

„Bratranec akože podľa teba nie je umelec? Veď robí vpodniku nástenky, otca tvojho,“ očervenel Bukovič a rázne oprel výjav s jeleňomo otlčenú stenu, mačka sa preľakla a zmizla v burine. V Cséfalvayovi hrklo,letmým pohľadom skontroloval, či sa rám nikde neoškrel.

„Keď zomreli Stalin a Gottwald, namaľoval ich portréty podľafotografií v novinách. Visia u nich v podniku, v hale. Už tri roky,“ zodviholBukovič obtlstlý ukazovák.

„Veď dobre, každý má svoju metódu,“ prikývol Cséfalvay.

„Ja ti dám metódu, otca tvojho. Nemáš dačo vypiť?“ zažmurkalBukovič na maliara.

„Borovičku...“ zašemotil Cséfalvay.

(str. 9)

Odkedy sa Kajoluško vrátil z nemocnice, presnejšie, odkedy„ho“ vrátili jeho rodine, býval s Dedoluškom a babičkou Libuškou. A býval každúchvíľu chorý, aj keď na radu lekárky vymenil mestský vzduch nasýtenýDimitrovkou a Slovnaftom za vidiecky, čistý.

Babička mu varila čaj a on ležal v posteli, v ktorej razDedoluško umrie. Niekedy mu do tej postieľky pod paplón, alebo pod duchnupripomínajúcu biely mäkký zámok so špicatými vežami, priložili aj elektrickúperinku, aby chlapčeka hriala. Aby z neho odišla horúčka a mohol zasa vstať ačakať, kým znovu ochorie.

A tak čakal na chorobu, prepletal krátkymi bucľatýminožičkami a potĺkal sa po byte, ktorý sa odtláčal do jeho pamäti. Bol to byt, vktorom ostane už navždy. Alebo byt, ktorý navždy ostane v ňom. Pretože vchlapčekovi sa všetko usádzalo. Nič z neho nevychádzalo von, nemalo kadiaľ anemalo ako. Kreslil ešte len čmáranice, snažil sa napísať písmenko A, skladalna seba kocky a posúval nešikovnými paprčkami farebných panáčikov po farebnýchpolíčkach hry nazvanej Člověče, nezlob se. Ani ako väčší nepochopil jej názov,pretože sa kvôli nej nikdy nehneval, bolo mu jedno, kde sa jeho figúrky motajú.Život predsa ponúka toľko iných dôvodov na hnev!

Všetko naokolo, čo videl a čo prežíval, padalo doňho,ostávalo to v ňom zamknuté, kým si to nenájde cestu von vo forme písmeniek,slov, myšlienok. Vnemy a obrazy, aj odpovede na položené otázky v ňom vytváraliatlas, s ktorým bude už po celý život porovnávať skutočnosť, akýsi referenčnýsvet podobný tomu v otrhanej knižke Svet okolo nás, v ktorej si občas listoval.(A jeho neohrabané detské rúčky pri tom sem-tam nejakú stránku aj roztrhli.)Toto je mamička. Toto je sestra Olinka. Toto je škôlka. Elenka v škôlke kreslí,hrá sa s hračkami, hrá sa na ihrisku. Toto je mesto. Toto je obchod. Majú v ňomchlieb, cukor a múku. A frankovku a whisky.

Svet skoncentrovaný vo farebných obrázkoch bol vľúdny aprívetivý. Mamička a otecko sa usmievali, Elenka papala kašičku, v obchodochmali čerstvé mlieko a rožky a medzi múrmi farebných starých domov viedla trať,po ktorej jachala elektrická lokomotíva – a nad tým všetkým veselo svišťaliprúdové lietadlá s oslepujúco lesklými krídlami.

Lež z ozajstného sveta, ktorého permanentnú prítomnosť siKajoluško začínal uvedomovať, doňho prenikalo čosi znepokojivé. Celý hovypĺňala prázdnota, ticho a tma, na ktoré akýsi maliar všemocnou rukou namaľovalkulisy každodennej a všadeprítomnej reality, no nijako tým neprekryl aninezastrel ničotu ako základný stavebný materiál tejto globálnej ilúzie. Ničotu,z ktorej bol utkaný aj on sám, Kajoluško. Cítil to jasne, hoci to nedokázalpomenovať, díval sa na svoje ruky a nohy obuté do bielych detských topánočiek azreteľne videl a cítil, ako sa mu v nich mrví prázdnota – ako neviditeľnémravčeky. Šteklila ho a jednostaj mu o sebe dávala vedieť. Cítil, že jeprázdnotou obdarenou naskrze zbytočnou schopnosťou vnímať svoje prázdno. Že ztej prázdnoty odrazu povstal ako náhla interferencia vlnového šumu, akočastica, čo sa vynorí a zasa zanikne v šume vĺn, v mori potenciálnej reality. Zničoty sa stal niečím a s touto náhlou premenou z ničoho na čosi si bude musieťdajako poradiť, vyrovnať sa s ňou, aby sa potom po celý život zasa vysporadúvals blížiacou sa premenou z niečoho opäť na pôvodné nič.

Prechádzal sa po byte. Toto je byt. Pohládzal mäkký chlpatýoranžový prehoz na gauči a na kreslách. Toto je obývačka. A toto sú kvety. Naokne kvitli muškáty. Väčšinou ružové, medzi nimi sem-tam nejakýčerveno-oranžový. Izbou sa niesla muškátová vôňa. Bola to vôňa Kajoluškovhodetstva.

„Volá sa to pelargónia,“ bude Kajoluško už ako väčší poúčaťDedoluško a babičku. Ale pre nich boli všetko kvety.

„Idem poliať kvety,“ hovorili, keď niekto z nich bral doruky malú kovovú krhlu s odstátou vodou. Aj Kajoluško ich chcel polievať, a takdostal plastovú červeno-žltú krhličku. Bola to sliepočka a namiesto zobáčikamala ružicu s dierkami a cez tie dierky tiekla voda ku koreňom kvetov, a to ajtakých, čo v skutočnosti nekvitli, ako napríklad aloa, agáva či fikus.

A toto sú knižky. A toto sú obrazy. Vždy, keď sa na nedíval, našiel na nich niečo nové. Napríklad medzi ovečkami na bujaro zelenejlúke – na obraze, čo visel v spálni –, bola jedna celkom modrá. Netušil, prečomaliar namaľoval modrú ovečku, keď sú ovečky biele. Cséfalvay, ktorého babičkas Dedoluškom občas spomínali, by to možno vedel.

(str. 345)