VYCHÁDZA 1.12. – 
§ 106. Fragmentárny román. O dvoch úradníkoch. O klientoch a klientkach. O mŕtvom otcovi. O byrokracii. O celoslovenskej porade. O vôni punču. O archíve v pivnici a aj kdesi inde. Napísaný spôsobom, na ktorý sa nezabúda.

Balla (*1967) je autorom 12 prozaických kníh a v súčasnosti patrí k najprekladanejším slovenským spisovateľom. Za svoju tvorbu získal Cenu Anasoft litera, Cenu Ivana Kraska a Cenu Nadácie Tatra banky za umenie. V jeho najnovšom románe „§ 106“ je v každom spise jeden osud, spis má každý, všetci predsa boli klienti, nie z každého klienta sa raz stane úradník, ale každý raz bol, je alebo bude klientom, v tom je poriadok, v tom je zákon a Ježiško sa na to z kríža pozerá.

„Je to román, písaný dlhé roky, stručné, humoristické a zároveň trochu snové dielo s prvkami dystopie, prízračne pripomínajúcej (mierne posunutú a hyperbolizovanú) realitu, plné deja bez deja, smerujúce k pointe, ktorá žiadnou nie je a predsa nikoho nesklame, o dvoch úradníkoch, jednom čudnom a druhom ešte čudnejšom, o ich klientoch, čudných a ešte čudnejších, čiže prosté rozprávanie o ľuďoch, najmä o ľuďoch v núdzi rôzneho druhu a aj o takých, čo síce v núdzi sú, ale ešte to nepochopili, o úlomkoch udalostí a každodennosti, zlej práve tým, že sa opakuje každý deň. Primárne ide o svet úradníctva, videný očami dlhoročného antiúradníka – ten na úrade uviazol ako v pasci, ale nikdy z nej nechcel ujsť. Sú to skeče, situácie, (ne)poskladané do lineárneho príbehu, nejasná, podivná a napokon skôr metaforická správy o jednom úrade a hádam aj o bytí kdekoľvek v tejto časti (ešte stále) Európy." 

Autor o svojej novej knihe

Ukážky z knihy

Prvý úradník pricestoval na celoslovenskú poradu. 
Oblý a nemotorný autobus, z ktorého vystúpil, vyrobili v polovici minulého storočia, budova neďaleko vyzerala ako zanedbaný renesančný kaštieľ, všimol si slepé okná, krížom zatlčené doskami, a vzápätí vysvitlo, že organizátori porady mu nerezervovali ubytovanie, lebo si mysleli, že v priebehu tridsiatich rokov štátnej služby exspiroval. 
Batoh položil na krajnicu, ale keď ho po chvíli chcel zdvihnúť, už ho nenašiel. 
Vyrazil po hradskej medzi stromami. 
Bola neskorá jeseň, takmer začiatok zimy. 
Večer si sadol ku kancelárskemu stolu v lese uprostred dlhej, rovnej cesty. Pršalo, na betóne sa tvorila poľadovica. Okolo stola v sivastom prítmí pomaly prechádzali staré škodovky. Žlté svetlá reflektorov pôsobili ako domaľované, technicolor dreams, a napriek okoloidúcim autám bolo ticho. Sedel premoknutý pri stole a zrazu si uvedomil, že bundu, ktorú mal ešte pred chvíľou na sebe, už na sebe nemá, ostal v hnedastej košeli s drobnými štvorčekmi, takú však nikdy nevlastnil. Nebál sa, že prechladne a umrie, hoci to bolo pravdepodobné, veď podobne umrel aj Taras Ševčenko. Šlo mu iba o to, aby si kolegovia nevšimli, že nemá ubytovanie, preto sa ráno normálne vybral na poradu, hoci v poltopánkach mu čvachtala mrznúca voda. 
Porada sa konala na prízemí kaštieľa v studenej zasadačke. 
Keď tam dorazil, všimol si, že prešedivený kolega z Galanty má účes ako bítlsáci, ale akoby v niekoľkých vrstvách, zdalo sa, že je to niekoľko sivočiernych čiapok. 
Kolega mu s radosťou kýval.
Náhly pocit, že osobne nie je oveľa horší ako ostatní, prvého úradníka prekvapil.

(str. 7)

Jeden z klientov úradu, predtým murár, teraz invalid, si na úrad namiesto dokladov nosí brokovnicu s odpílenou hlavňou. Jeho záležitosti sa vďaka tomu hýbu rýchlejšie – nevybaví nič, zákony sú zákony, je to zariadené tak, aby sa veci hýbali, ale bez výsledku, brokovnica síce pohyb urýchľuje, ale to, čo murár ako občan chce vybaviť, aj tak nevybaví, jeho vec dospeje zákonnou cestou k zamietavému rozhodnutiu, proti ktorému podá odvolanie, ale odvolacie konanie sa už vlečie obvyklým tempom, lebo prebieha na ústrednom úrade, a keď sa murár raz na ústredný úrad vyberie, na hlavnej stanici hlavného mesta sa opije a igelitku s brokovnicou zabudne na toalete.

(str. 35)

Ako chodí druhý úradník?
Tak, aby sa zdalo, že tam, kde sa práve pohybuje, vlastne nie je. 
Naznačuje to hlavou, vtiahnutou medzi plecia, nahrbenou okrúhlosťou, som tak, akoby som ani nebol, takto vás uctievam, nezaberám miesto, nevzbudzujem pozornosť, bezpodmienečne si vás vážim, najprv pána Boha, potom pána prezidenta, potom pána premiéra, alebo najprv pána premiéra, potom pána prezidenta, ale potom už vás všetkých. 
Druhý napriek tomu ľudí dráždi, lebo žije, dostáva dôchodok, pritom je nula, iní sa musia snažiť, ale on nič, len sa hrbí, len sa usmieva a kým nebol na dôchodku, občas sa pozrel na hodinky, či už nie je pol štvrtej, či už nie sú štyri, či už nie je štvrť na päť, jeho jedinou povinnosťou bolo stihnúť autobus o šestnásť štyridsať, o tejto povinnosti by vedel rozprávať, ale nerozpráva o nej.
A prečo práve ten autobus, prečo nie skorší alebo neskorší?
Kto ho čakal, kto ho kontroloval, keď prísna sestra už zomrela? 
Sestra ostala v ňom a v ňom ho kontrolovala. 
Od rána do pol piatej popoludní druhého takmer nič netrápilo v práci a od príchodu autobusu do dediny ho takmer nič netrápilo doma. 
Dnes sa cíti dobre, sedí sám v hostinci. 
Zároveň je samota jeho problém, veď práve pred ňou do hostinca uniká. 
Hostinec, hovorieva druhý a nepokračuje, proste si to slovo vychutnáva, slovo z minulosti, spája si ho so socializmom, hlbšie do histórie sa nepúšťa, s obdobím pred socializmom nemá nič, ale socializmus v ňom vyvoláva v podstate dobrý pocit, mladosť a socializmus, hoci ani mladosť, ani socializmus za veľa nestáli. Na druhej strane, nevšímali si ho čašníci v socialistickom hostinci, nevšímajú si ho ani v terajšom. Neraz radšej odíde do parku pri kaštieli a tam hľadá drobné vajíčka, možno jašteričie, možno prepeličie, možno mimozemské, premŕva sa v tráve tučnými prstami, praženica z nájdených vajec chutí čudne a škrupinky v smetiaku vzbudzujú pozornosť mladej rodiny, ktorá pravidelne kontroluje, čo druhý úradník vyhadzuje, aby posúdila, ako na tom je. Dúfajú, že v smetiaku nájdu čo najviac prázdnych obalov od liekov na vážne choroby, ale keď nenájdu nič, utešujú sa, že druhého choroba je taká vážna, že na ňu lieky neexistujú. Počúvajú s ušami na rúrach kanalizácie, kedy a koľkokrát splachuje, sledujú, čo sa posúva dolu potrubím, ostávajú k potrubiu sklonení, až kým nezanikne aj posledný šelest, zatiaľ čo druhý úradník dávno opustil toaletu a už stojí s uchom na dverách, aby počul, o čom sa mladá rodina zhovára, lenže mladá rodina je v pivnici s ušami na rúrach. Druhý si zaumieni, že ostane za dverami, až kým niečo nezačuje, lenže oni ostanú v pivnici, aby im neuniklo ďalšie kolo posunu jeho výlučkov potrubím.

(str. 151)

„Čo máš radšej, veľké konto alebo veľkého vtáka?“ pýta sa klientka klientky. 
Sú také, ktoré sa takto pýtajú.
Sú také, ktorých sa takto dá pýtať. 
Sú také, ktorých sa pýtať netreba. 
Odvetila, že ani jedno, ani druhé, ona svojho partnera miluje, dáva jej istotu, bezpečie, vie si pri ňom oddýchnuť, preto je šťastná, a ešte preto, dodá, že jej partner má aj veľké konto, aj veľkého vtáka.

(str. 215)