Vychádza 1.6.2026 (predpredaj -30%)

Príbehy detí z neúplných rodín. Paradoxne však platí, že chýbajúci rodič je prítomný práve svojou neprítomnosťou: ako tieň, ktorý cítia, hoci ho nevidia. Deti pozorujeme v rôznych situáciách — sú ukryté v starej vŕbe, rozšantené na provizórnom ihrisku, v bolestivých kŕčoch prvej menštruácie, v ohrození neznámymi dospelými, či na nočných potulkách, keď sa hra na smrť stane až príliš skutočnou. Postavy vnútorne i navonok zápasia so stratou empatie a s potrebou či nutnosťou pochopiť sa navzájom. Všetky tieto a ďalšie nepríjemné skúsenosti z detstva si so sebou zväčša nesú aj do dospelosti. Súčasnosť je v textoch opísaná bez klišé i bez zľahčovania, autorka píše úsporne, presne, svetonázor detí strieda s realitou dospelých, drsnú reč s tichou introspekciou.

O autorkách

Karin Kissová (*1999) vyštudovala scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Filmové recenzie publikuje v online magazíne Film.sk. V literárnej súťaži Poviedka získala prémiu v rokoch 2023 a 2024. Debutuje zbierkou krátkych próz „Výstrahy pred silným vetrom“.

Ilustrátorka knihy Kristína Vavrová (*1998) je absolventkou Ateliéru intermédií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rámci svojej tvorby sa venuje rôznym médiám, od videa cez inštalácie až po maľbu. Je autorkou krátkeho filmu „Pozor na sviečky“, ktorý prostredníctvom mystifikácie odhaľuje podvodné praktiky ezoterických televízií.

Ukážky z knihy

V teplej predsieni si obe vyzliekajú vetrovky. Žltaňa sa hanbí za ružovú mikinu s barbínou po sesternici, najmä preto, lebo sa s nimi už dávno prestala hrať, radšej ju zakrýva rukami prekríženými na prsiach.

Z dreveného stola s občerstvením si každá vezme po plastovom pohári s teplou tekutinou a tyčinkami.

Cudzák sa na dievčatá usmieva a podáva ruky iným, ešte cudzejším ľuďom. Stoličky sú v kruhu a pri každej stojí dospelák. Žiadni nadšenci kĺzania. Cudzák ich posadí vedľa seba a hneď bude späť, vraví. Dojedia a pán v čiernej košeli ich privíta ako najmladších prítomných veriacich, netušiac, že Rybana verí iba v nedeľnú bitku a Žltaňa v nedeľný obed.

Všetci dospeláci im tlieskajú, aj Cudzák, keď sa vráti. Žltaňa sa po Rybane ostýchavo postaví doprostred kruhu. Potlesk sa prepája s gitarou, vysoký Čiernokošeliak im ukazuje tanečné kroky: tvorbu veľkého vzdušného srdca, jeden krok dopredu, jeden dozadu, doboku, späť, ruky hore, koruna stromu, rozfúkaný strom, nepokoj, prichádza slnko, úľava, strom sa upokojuje, rozkvitá a cyklus sa opakuje. Spev všetkých prítomných vytvára nejednotné erdžanie.

Na stole svietia chlebíky a Žltaňa si kladie otázku, prečo ich mama nerobí so sladkou paprikou. Hádže ich do seba vedľa Rybany a úsmevy striedajú s prežúvaním: Aký dobrý nápad to bol! Cudzák k nim podíde a pohladí ich po ofinách: „Najedené?“

„A kde je vécko?“ spýta sa Žltaňa. Cudzák ju chytí za ruku a vedie k dverám. Žltaňa hľadí na špinavé prsty, ktoré ju nedržia jemne, ale ako povraz od zelených bobov, čo sťažka vláčili za sebou. Pred dverami sa snaží pustiť jeho ruku, no Cudzák ju stíska o čosi pevnejšie. „Môžem ísť s tebou,“ zohne sa k nej. Žltaňa sa díva do tváre, na ktorej je všetko správne: oči, nos, ústa, uši, a aj tak je čosi zle. „Keby bolo treba.“

Žltaňa sa mu vytrhne: „Nebude treba.“

(str. 17)

Tí vysokí sa pohybujú omnoho pomalšie a tí nízki sú rýchlejší, lebo majú pocit, že im všetko uniká a musia byť vždy prví. Tí nízki sa snažili prekvapovať, časom sa naučili v zápase zdivieť a napodobňovať lietajúce veveričky. Tí vysokí, šťastlivci, stáli s basketbalkou v dlaniach nad hlavou a smiali sa na každom, ktorý sa jej prstami nedokázal dotknúť. Tí nízki ich prezývali kokoti a debili. Oni prezývku nedostali nikdy, boli proste nízki a to ich malo dostatočne bolieť. Na kôš nedosiahli ani v čase svojich najvypätejších síl a tak len skákali, skákali a debili, idioti a kokoti sa chechtali.

Skupina sa sformovala začiatkom leta, trvala približne ako jedna návšteva u starej mamy. Akoby sa dohodli, všetci nosievali šiltovky a krátke vlasy, ofiny schovávali pod prepotenými čiapkami s nápismi cool, fresh alebo boy a začiatok hry značilo miesto pri vŕbe, kde vyprázdnili vrecká, aby sa im ľahšie skákalo. Voľné roztiahnuté tričká prefukoval teplý vietor a občas odhalil vychudnuté, žilnaté, najmä bledé telá mutujúcich chlapcov. Občas sa im zazdalo, že z tých výskokov na basketbalový kôš ešte viac narástli. Ale to sa dialo iba tým vysokým. Nízki sa mohli snažiť, no dostatočne cool neboli nikdy, aj keď nosili rovnaké oblečenie a jeden za druhým bežali ako tiene tých vysokých, ale tiene, ktoré boli svižnejšie a odolnejšie; odolnejšie voči chladu, dažďu, pľuvancom, potu, smradu, dusnu.

V toto leto predovšetkým dusnu.

Debili sa ráno združovali na betónovom ihrisku s polovyfúknutou loptou.

Keď dorazil jeden Debil k druhému, neodolal zvolať: „Neseď, z duše bude vajce!“ Lopta už vyzerala ledabolo, pri driblovaní skákala do rôznych strán, no hra ich bavila o to viac, pretože nevedeli predvídať jej smer. Keď dorazil aj posledný, Debil číslo päť, zakrátko sa rozdelili do vopred určených tímov. Debil číslo päť mlčky pokračoval v tieňovej hre svojho kapitána, bol všade za ním, pozoroval, ako sa šľachy ladne napínajú, sústredenosť rinčí medzi spánkami, študoval výraznú sánku a hrdé, útle ramená. Pri týchto myšlienkach sa Debil číslo päť strácal medzi ihriskom a ihriskom, na ktorom bol sám, a z ihriska, na ktorom bol sám, ho vrátil jedine úder: „Hej, haló, kámo, hráš?“ Debil číslo päť sa vrátil späť až po druhom pokuse. Hra bola prerušená. Debil číslo tri si musel zaviazať šnúrku. „Kokot pomalý!“ kričali naňho. Vajce držali pod pazuchami a čelá si utierali do tielok. Debil číslo päť si vydýchol.

Debil číslo päť bol ten nízky. Nemeral ani polovicu toho, koľko priemerný debil v skupine. Utrel si spotené dlane do dlhého zeleného trička s nápisom Always look on the bright side, ktoré mu padalo až pod zadok, a napravil si sivú šiltovku s nápisom boy. Keď sa prihrávalo, nikdy loptu nedostal. Bol tam len preto, aby dvíhal ruky, vyskakoval smerom, ktorým lopta letela, a dával pozor, aby tým vysokým dláždil cestičku priamo ku košu.

(str. 81)