Nadýchnuť sa, zadržať dych a ponoriť sa... Mladí hrdinovia debutovej zbierky poviedok Radovana Potočára sa strácajú, aby sa vzápätí zjavili kdesi inde. Minulosť i prítomnosť sú ohybnejšie, než by sa mohlo zdať. Postavy splývajú alebo sa ostro vymedzujú jedna voči druhej. Čo hľadáme? A čo sme ochotní obetovať? Otázok pribúda, odpovede sú čoraz hmlistejšie.

O AUTOROVI

Radovan Potočár (*1993) pochádza z Levíc, žije v Prahe. Vyštudoval Fakultu sociálnych vied Karlovej univerzity. Živí sa ako copywriter a webeditor. Keď môže, cestuje. S poviedkou Mužská geometria v roku 2015 zvíťazil v súťaži Poviedka. Svoje prozaické a esejistické texty publikoval v časopisoch A2, Enter, Rak, .týždeň, Vlna či v literárnej prílohe denníka Pravda.

Debutoval zbierkou krátkych próz Nádych (2018). Jeho druhá kniha je ironicko-trpká novela Polyméri (2026),

UKÁŽKY Z KNIHY

Chlapček na druhej strane plexiskla nespustí z Aleny oči. Zamračí sa a prudko k nej mykne hlavou. Je to hra? Alena gesto zopakuje.

Od autobusovej zastávky chlapček odbehne k mužovi. Vyšúchané rifle, bundička s deravým lakťom. Vo väčšom meste by mohol byť in. Muž chlapca buchne po temene, neprehovoria.

Chlapča priskočí nazad k zastávke a dôrazne dupne. Pohrozí päsťou. Alena sa zamračí a pritiahne si kufor medzi kolená. Chlapček pritlačí čelo o plexisklo s nasprejovaným kosoštvorcom. Popod bradu si výstražne prejde ukazovákom. Alena sa neisto usmeje.

Tvárička sa odlepí od kosoštvorca. Zasyčí:

„Zabijem ťa!“

Z kopca sa k zastávke blíži autobus.

„Ťahaj sem!“ zakričí muž. Chlapec nereaguje.

Alena opatrne vstane. O topánku sa jej prilepí gumená rukavica zhúžvaná na zemi. Odkopne ju.

„Zabijem ťa!“ muž ťahá chlapca za kapucňu.

Nastúpia. Dvojica sa usadí do radu pred Alenou. Chlapec na ňu mieri ufúľaným prstom, muž prestrieda slová piča, kokot a kurva.

„Nehovorte s ním takto!“

Muž sa pomaly otáča. Bože, načo sa ozývala?

„Ty sa nestaraj!“

Cestujúci zaujato pozorujú krajinu za oknom. Autobus práve vychádza z lesa na rúbanisko.

Alena cestuje z Berlína za mamou, ktorá krátko pred šesťdesiatkou úplne skrachovala. Istý čas sa pokúšala o jeden džob za druhým. Nevychádzali. Neskôr to vzdala celkom. Predala byt a odišla do domu po rodičoch. Alena nahlas nič nepovie, ale bude to visieť vo vzduchu.

„Ty si totálne skrachovala!“ kričí na mamu o chvíľu neskôr Alenin brat. V obtiahnutom tričku s nápisom SLOVENSKÁ REPUBLIKA stojí uprostred izby a rozhadzuje rukami.

To si už nebudeš hľadať robotu?

To si predáš byt len tak?

To si...

To...

Alena v slovenčine nedokáže byť ticho. Oveľa ľahšie sa jej mlčí v nemčine: hm, čo povedať, veľavravné úsmevy miesto krkolomnej gramatiky.

„Teraz ti navrela žila na krku, ako keď si bol malý a pajedil sa.“

Brata si Alena na Facebooku zablokovala už dávno. Bože, motivačné citáty a fotka tanku namiesto profilovky. Keby mama vedela robiť s internetom, aj ju by si blokla.