Mladý muž nastupuje na stáž vo chvíli, keď zisťuje, že s partnerkou čakajú dieťa. V recyklačnej firme, kde pracuje, mu čosi nesedí — a podozrenie postupne silnie. Na starosti ho dostane starý inžinier, ktorý už iba odrátava roky do dôchodku. Lenže teraz sa zapotí.
Polyméry je možné recyklovať, no časom strácajú kvalitu. V texte sa stávajú metaforou sveta, v ktorom sa nič nedá obnovovať donekonečna bez stôp a následkov.
Satira, groteska, ale aj intímna reflexia pripomínajú, že i to, čo sa zdá pevné a stabilné, môže nečakane zlyhať. Ani ideálne podmienky však nemusia zabrániť rozkladu.

Radovan Potočár (1993) zvíťazil v literárnej súťaži Poviedka 2015 a debutoval zbierkou krátkych próz Nádych (2018). Jeho druhá kniha, ironicko-trpká novela Polyméri, sa posúva od fragmentárnych príbehov k celistvej spoločenskej freske o ľuďoch, ktorí balansujú medzi kariérou a rodinou, medzi ambíciami a zodpovednosťou, medzi túžbou po zmysle a vedomím, že všetko podlieha zmene.

UKÁŽKY Z KNIHY

Toto je neilustrovaný komiks a správa o projekte. Zoznámme sa s postavami.

Ja, Pali. Zakladateľ niekoľkých startupov, s ktorými to išlo dostratena. Nenádejný stážista v recyklačnom podniku, čochvíľa endupe. Začínajúci otec.

Klára. Odmalička tridsiatnička. Čo chytí, to jej ide. A chytá len to, čo jej ide. Začínajúca mama s bohatými skúsenosťami. Onedlho atestovaná psychiatrička.

P. P., teda Pépé. Ašpirujúci dôchodca. Člen kapely The Plastic People of Slovakia, neveľmi úspešnej. Inžinier v recyklačnom závode, veľmi úspešnom. Až priveľmi.

Správca. Správca sietí. A aj kadečoho ďalšieho. Frontman agropunkovej skupiny, zakladateľ žánru. Cynik a optimista. Je na vozíčku, ale elektrickom.

Ďalej Vedúci, majster zen, Major, moji rodičia, to a vedľajší.

(str. 3)

Pépé stojí nad plienkou zmotanou do balíčka. Na bloku to bola inkontinenčná pomôcka pre dospelých. Pri ceste domov mal z tašiek piatu končatinu.

Plienku rozloží a nanovo poskladá. Chytá grif. Sčasti je mu z toho ťažko, sčasti je na seba hrdý.

Chladnúci balík vyloží pred dvere bytu. V noci k nemu pridá obal z údenej makrely. Keď apu ukladá do vlastnej postele, v chrapčaní rozozná otázku. Čo tu tak smrdí? Nemohúca kôpka sa mu hnusí. Previnilo plní každý apov pokyn: takto ma otoč, posuň, obráť na bok, toto bolí, prevaľ, menej, viac, inak.

Pépé si rozloží gauč a snaží sa zdriemnuť, ale väčšinu noci prežerie v stoji. Niečo pred štvrtou konečne zaspí, niečo po štvrtej vstane, apo kašle a hromží.

Pri kontajneroch Pépé uvidí suseda Mráza, strela naberá rýchlosť. Že vás hanba nefacká, nechať tie smrady na chodbe, vy nemáte doma kôš, vážený? Pépé sa ohradí: Fuj, nie. Razím zero waste. Mráza tým celkom odzbrojí. Seno viesť? Nevybuchnutá munícia zostane pohodená medzi odpadkami.

Domáce prebaľovanie nakoniec trvá len mesiac, kým apovi pridelia posteľ v domove Fénix. Uložia ho do izby s fitloptou, ani čo by naozaj čakali, že vstane z popola. A teraz upažíme, vystrieme nôžku, zdvihneme bruško, skúsime krôčik? chlácholia starca, akoby všetko nemal robiť sám. Aj toto nakoniec trvá len mesiac.

Bol to rýchly proces, kondoluje Mráz v krematóriu, usadený bez pozvania hneď do druhého radu. Urnu si necháte doma?

Fuj, nie.

Pépé po apovi zdedí chalupu zapratanú haraburdím a balíky inkontinenčných pomôcok. Znesie ich do pivnice k veciam, ktoré mu raz ešte môžu prísť vhod. Plienkami zaplní posledný roh.

(str. 13)

Dievčina odomyká cukráreň. Tak predsa som úspešný.

Obsadím stolík a obzerám sa len tak po miestnosti. Upútajú ma zákusky. Obzerať sa len tak nie je najľahšie. Veterník. Doboška. Indiánka. Čašníčke som podozrivý, pro forma čosi utiera, v skutočnosti však zo mňa nespúšťa oči. Objednám si a snáď ju upokojím. Veterník, dobošku a indiánku prosím.

Tri? Obočie nemôže zdvihnúť vyššie.

V polovici veterníka prichádza dôchodcovský pár. Pani si striedavo premeriava mňa a zákusky. Pána nezaujíma ani jedno. Trpezlivo, presnejšie apaticky, čaká, gáni do prázdna. Má pravdu. Zhltnem sústo a skúšam ho napodobniť. Pozerám. Do prázdna. Nejde mi to, pozorujem ich. Pani si pichne inzulín a stiahne fóliu z torty, slastne olíže plast, potom sa pustí do dezertu, otvára časopis, pomedzi to chlipká kávu, vrhne sa na krížovky. Pán jediný raz premieša turka a nehybne pozoruje usádzanie zrniek v pohári. Závidím mu.

Dáte si ešte niečo? zaintonuje servírka tak, aby som vypadol. Kapučíno a ešte dve indiánky. Odchádza bez slova, z mojej glykemickej erekcie ju zjavne napína. Pani ponúkne mužovi časopis, ten krúti hlavou a ďalej gáni. Hotový majster zen. Znovu sa snažím opakovať. Vyruší ma telefón.

Otec najprv zisťuje, ako sa mám a čo robím. Mám sa nanič a nerobím nič. Jemu to môžem povedať takto, pri mame a Kláre by som nechal pusu bežať naprázdno, ujde to, začne sa mi stáž, teším sa do firmy, teraz raňajkujem, čítam noviny. Otec viac nešpehuje a chvíľu príjemne mlčíme. Dokonca sa nedá vylúčiť, že po tridsiatich či koľkých rokoch ma chápe.

Musím si urobiť inventúru, oznámil mi po rozvode esemeskou, dodnes neviem, kam zmizol a čo robil, ale nakoniec sa vrátil, mám upratané, a bolo dobre. S Klárou sme sa už asi päťkrát nerozišli, ale upratať si stále nevieme. Táto stáž bude vykúpenie.

Potrebujem si od teba požičať päťtisíc. Už mlčíme celkom inak. Nejde o o päťtisíc, ale o to, že on, potrebovať a požičať si. Otec, ktorý si vedel vždy všetko zariadiť, okolnosti nastaviť podľa svojich potrieb alebo z nich vyťažiť maximum, postarať sa o priateľov a rodinu, kulantne vypiecť s ostatnými. Za komunistov komunista, za revolúcie revolucionár, potom podnikateľ a všetko možné, na dôchodku viac rentier než penzista. Rozhodil ma.

(str. 17)