Kniha úvah nad životom, plynutím času. Mottom esejí, glos, fragmentov aj zárodkov básní slovenskej poetky Mily Haugovej (*1942) je život rodinný, aj spoločenský.

Názov „Sylwa Rerum“ znamená „Les vecí“ a táto nevšedná zbierka textov je koncipovaná ako literárna autobiografia. Okrem množstva fotografií z rodinného archívu obsahuje texty, zložené z denníkových záznamov, spomienok, snov, rozhovorov, zlomkov korešpondencie aj reflexií na diela kolegov, slovenských a zahraničných spisovateľov, prečítaných kníh.

Kniha ako objekt je vydaná v zaujímavom vizuálnom koncepte so špeciálnou otvorenou väzbou z dielne doma i v zahraničí oceňovaného grafického dizajnéra Martina Mistríka.

O autorke

Mila Haugová patrí k najprekladanejším poetkám súčasnej slovnenskej literatúry. Prednedávnom prevzala najvyššie štátne vyznamenanie z rúk prezidentky Zuzany Čaputovej a je laureátkou množstva významných literárnych ocenení (napr. Merzinárodná cena Vilenica, Cena Dominika Tatarku, Cena Nadácie Tatra banky za umenie, Zlatá vlna). Od svojej debutovej zbierky básní v roku 1980 vydala 28 kníh poézie a dva zväzky spomienkovej beletrie „Zrkadlo dovnútra“ a „Tvrdé drevo detstva,“ na ktoré voľne nadväzuje aj najnovšia autobiografická kniha „Sylwa rerum“.

Ukážky z knihy

Ticho ako prvá línia farby, na priezračnom skle okna odrazené nehybné oblaky: čokoľvek vyslovím, bude to znova len ticho…

Otvára sa znova návratný cestopis: môj život.

Zázrak písania.

Krehká hrudná kosť nesúca vtáčí hlas.

Luk: divé srdce: singularita túžby.

Vzducholoď alebo to krásne slovo Zeppelin?

… špirálovitá galaxia NGC 3521 sa nachádza v súhvezdí Leva, jej zranené ramená sa vystierajú hlboko do vesmíru… jednotlivé ramená špirály sú zložené z vločkovitých oblakov: sú to oblasti, kde vznikajú nové hviezdy: na fotografii, ktorá vznikla v čilských Andách na stanici hviezdnej stráže pozorujúcej južnú oblohu, vidíme plno detailov: galaxia na fotografii má farbu ľudskej pokožky, na nej ležia žlté a biele body hviezd a fialovomodré závoje hmlovín… motýlie: eliptické: s okom Boha.

Ako dokonalý kameň bude potom predo mnou ležať môj život, ktorý prekročím, a priestor chladného miznutia, ale dovtedy — hľadať príčinu nemá zmysel: víťazstvo nie je jednoznačné, nikdy nemôžem vyhrať, ale ani prehrať.

Sú len relatívne výhody, kde ide o obkolesenie prázdnych priestorov: rastie (to) pomaly ako vlasy, bezbrehá túžba bez hranice dotyku: ovíja sa: zarastú serpentíny chladu, plazenie poplazov: tuhé výhonky tvrdo odstrihnuté rastú ešte ostrejšie: zavri všetky okná, dvere (okná dverí), priechody, prieduchy, trhliny v drevenej dlážke, v bielom popraskanom múre celom pokrytom obrazmi: zväčšujú sa a približujú ruky, nohy, objatia všetkých neprítomných milencov: spočítam ich naspamäť, aj každého, kto unikol: keby si nebol zomrel, tak ma zabiješ.

Rigel, jasná hviezda, zavri oči, prikry hmlovinou, nech nevidím: všetko sa približuje a vzďaľuje tej hodine okamihu: číha, vetrí, dáva neustále pozor, či som nezaspala, nevystrela sa pripravená na bielu plachtu (čisté, opraté trepocú sa vo vetre).

Ako prvé milovanie na žatevnej praxi neďaleko Strekova: skoro som nekrvácala, ešte to nebolo dokonalé. Ráno mlčky pozeráme na seba, on láskavo, ja s nedôverou (to bolo všetko? pýtala som sa nemo).

***

Upadnúť do spánku, do snov s matkou a otcom (ako stále utekám dolu kopcom cestou od kostola k domu č. 201 v Topoľčiankach), ako s Helenkou Laktišovou hádžeme kamienky do bezmenného potoka, ideme na prvé sväté prijímanie s venčekmi z jabloňových kvetov, štíhle malé nohy v bielych podkolienkach a celých šnurovacích topánkach. Ako nás krásny čiernovlasý kaplán stavia do radu. Mňa vysokú do posledného tretieho, Helenku do prvého. Ako sa večne odprevádzame cez drevenú lavičku bezmenného potoka.

Tiekol dolu dedinou, potom prudko zabočil: zvyšok dediny smerom k stanici bez potoka. Ako nám moja mama natierala maslový chlieb s malinovým lekvárom…

Utekáme pred hadmi v malinčí, chlapci odvážne bijú palicami. Ktorý z nich ešte zostal? Kde sú? Kam pôjdem ja? Príde to iste odtiaľ, odkiaľ to nečakám, sú tisíce možností nevyhnutnosti, prečítam si: „Mali by ste sa odteraz začať pripravovať na smrť, ktorá sa k vám pomaly blíži. Ak budete ďalej venovať väčšinu síl svojmu životu, nepodarí sa vám dobre zomrieť.“ Po otrasoch, Haruki Murakami, uveriť tomuto z kontextu mnou vytrhnutému výroku?

(Topoľčianky, 1953/Zajačia Dolina, 2023)

***

(22. apríl 2023, Rastlinné denníky)

Kde je hranica sentimentality a pravosti? Strácať čas prípravou na smrť, lebo som si to prečítala v dobrej poviedke?

Aj tak to preniká nepreniknuteľnými cestami húštinou mysle: strhnúť sa ráno za tmy, o pol piatej vidieť prázdne, mesiacom ožiarené okno: studený rám: myslieť si, ako sa svet odváži byť ďalej bezo mňa: toto sebavedomie: namyslenosť: odídu len v okamihu, keď prestanem byť: komu to povedať, napísať?

Chcela by som veľmi veľmi dlho spať: som len dokonalé zviera, (ne)uzavreté v tesnej miestnosti spánku bez možnosti úniku: včera som zabudla, že som začala tento text písať, dnes som si spomenula a pokračovala som: nechcem, aby bolo vidieť, kde som začala text zošívať k predchádzajúcemu:

Zabudnúť aj zabudnuté

Dala som do knihy text o otcovi, ktorý už bol uverejnený: naozaj som sa pomýlila: cítim dlh voči otcovi: za života sme ho s matkou odtláčali a odkladali: ubližoval jej duši, mne nie: chcem to dvakrát vynahradiť: to, čo sa nedá: bola som taká lojálna k matke: nespravodlivá k otcovi? že dvakrát ten istý text, prečo nie nový?

Som tam, kde som bola v neutrálnom zrkadle detstva: mohla som prežiť len ako tá, čo sa nestará: leží na lúke celé dni a číta: pod sukňou horúca chlapčenská ruka, ktorú ignorujem: mám štrnásť… mám aj teraz toľko, keď to zapisujem?

Ach, kroky mojej krvi: neskôr zapamätaj si ma: tam, kde som bola: zabudni ma s kameňom pravdy v rieke tiel: padám z jedného tela do druhého (pamätám si ich všetky) nie tam, ale v mojich očiach: dobrú noc: dobré ráno: zostaň! Drž sa ma, drž ma…

Prítomnosť nikdy neprestane, namaľuj ma podobne ako seba: Milino zátišie (I. K.) s tvojou nahotou.

***

rozdelíme sa na dve reči: predtým a potom: svet stmavne

v súmraku (oči jaguára žiaria zo steny, zdvihnem sa k tebe),

priestor je telo, kresba myšlienka

***

dom prázdnoty: dom vetra:

slová v jemných trhlinách priestoru ma zavetria: ako dávno som sa nemilovala…

***

Drahá moja Ilonka, moja Tündike, Pišta (Drága Ilonkám, Tündikém, Pista, végtelen örömünkre már megvan…) prekladám lístok drahého starého otca Lajosa z júna roku 1946: K našej nekonečnej radosti sa už narodil druhý malý vnuk, je veľmi nádherný, všetci sa z neho tešíme, ešte keby tu mohla byť aj Tündike, často si myslím, že už nikdy neuvidím svoju vnučku, ktorú nekonečne milujem, spolu s Vami. Osobitne ma teší, že sa máte dobre, a myslím, že teraz aj my. Ešte niekoľko dní a dokončíme mlátenie, dobre som zarobil, len slamy boli tri vagóny, a krásna pšenica na chlieb, s ktorou môžem voľne zaobchádzať. Len už príďte, ak sa dá, miliónkrát bozkáva Tvoj otec a starý otec.

Srdce trhajúci lístok 12 × 9 cm bez linajok, ale napísaný rovno, akoby mal pravítko pod každým riadkom. Môj starý otec mal dokonalé oko pre rovnováhu a harmóniu, ak sme niečo pribíjali na stenu v Zajačej Doline. V roku 1956, keď prišiel k nám, tak sa len pozrel a povedal: Miluška, vyššie (alebo nižšie ten druhý klinec), pritĺkali sme na stenu pri mojej posteli perzský koberec (v zime bola stena studená).

Starý otec mal mláťačku, bol strojný zámočník, ale vedel z kovu vytvoriť aj ružu. Chodil mlátiť ku gazdom v Jászapáti obilie a za to dostal slamu a pšenicu. Časť starí rodičia predali a z časti pšenice si dali namlieť múku. Stará mama z nej varila rezance, perky, štrúdľu a piekla tubušky, vrkočaté koláče skrútené do kruhu, nadýchané a ľahké ako dych starej mamy Erzsébet.

 (str. 7-12)