Až aké komplikácie a zúfalstvo doženú človeka k posadnutosti dostať sa silou-mocou na vyšetrenie k profesorovi na Klinike. Napínavá nová kniha majstra otvorených koncov Pavla Rankova, ktorá sa nedá prestať čítať odzadu aj spredu.

O knihe

Hlavným hrdinom novely Klinika je pacient, ktorý sa chce dostať na vyšetrenie k na slovo vzatému odborníkovi vo svojom odbore, profesorovi, a urobí pre to všetko. Možné aj nemožné. Celý jeden týždeň každé ráno prichádza do budovy profesorovej Kliniky a snaží sa zo všetkých síl, aby sa stal profesorovým pacientom. Lenže profesor si svojich pacientov vyberá podľa tajomného kľúča a rovnako tajomný je aj jeho pohyb na Klinike. Ordinuje súčasne na dvoch poschodiach (čím trocha pripomína „lietajúcich vysokoškolských profesorov“) a zároveň aj vo Viedni, veď je kapacita.

Hneď prvá pacientova návšteva Kliniky sa začína naoko nezdarom: hlavný vchod je uzavretý, pretože prestali fungovať bezpečnostné dvere a opravári ho cez sklo posunkami posielajú obísť budovu dookola. Obchádzkou sa nečakane dostane do kotolne, ktorej kraľuje iný odborník a podľa všetkého je s profesorom v úzkom kontakte. Čo iné môže robiť pacient, odkázaný na dobrú vôľu doktora, než chytiť sa aj poslednej slamky?

Náš pacient sa postupne zoznamuje s ďalšími členmi personálu Kliniky – krôčik po krôčiku postupuje od recepčnej k profesorovmu asistentovi, sestričke a medzitým sa zoznámi aj s dvoma jeho pacientkami. Všetci sú profesorom nadšení a každý z nich mu radí, ako sa má správať a čo má hovoriť, aby si ho vytúžený pán profesor napokon vybral za svojho pacienta. A pacient sa im ochotne zdôveruje so svojimi starosťami, ako keby už bol v ambulancii samotného Profesora.

S každou pacientovou návštevou Kliniky sa postupne viac a viac odhaľujú ťažkosti, ktoré ho na Kliniku priviedli. Sem-tam prežíva eufóriu, keď sa mu zdá, že svoj cieľ má už na dosah a sem-tam prepadá beznádeji, keď mu sa mu „lietajúci profesor“ vzdiali. Je to ako hra mačky s myšou. Profesor nemá ani pevné ordinačné hodiny a zdá sa, že na Klinike existujú ľudia, ktorí by mu mohli k vyšetreniu u samotného profesora pomôcť svojím odporúčaním.

Ukazuje sa, že profesor je o novom pacientovi skutočne informovaný od personálu a všetko sa zdá byť na dobrej ceste. Lenže vtom do toho vstúpi štrajk zamestnancov, nevôľa recepčnej alebo jednoducho obyčajná smola, že čakáte pred nesprávnymi dverami.

Pavol Rankov má dar napínavého rozprávania s dávkou absurdna a otvoreným koncom. Sestrička tu hádže po pacientovi pero. Istá pacientka mláti do dverí prázdnej ambulancie a iná ho púšťa do Kliniky cez okno. Profesor mu posiela otázky nahraté na diktafóne a jeho neistý asistent zaznamenáva odpovede…

Oveľa dôležitejšie sú však dôvody, ktoré Pacienta na Kliniku privádzajú. Svet môže byť jednou absurdnou Klinikou s panoptikom pochabých figúrok, ak sa nám prihodí to, čo sa nikomu prihodiť nemá a márne hľadáme svojho Profesora, ktorý by nás vyliečil.

K novele Klinika určite mohli autora inšpirovať aj niektoré návštevy u lekára, stav nášho zdravotníctva aj pach nemocničných chodieb. V tomto príbehu však hrajú podružnú úlohu, hoci sú zobrazené veľmi verne. Najpodstatnejšie je zistenie, že ak má planéta osem miliárd ľudí a my sme stretli hoci jedného, s ktorým si rozumieme, je to úspech.

(recenzia v denníku Pravda, Zora Handzová, 11.12.2022)

Ukážky z knihy

Necítim sa zle. Vzhľadom na to, že smerujem na kliniku, je mi až pridobre. Prebudil som sa s myšlienkou, že toto je prvý deň týždňa, od ktorého sa môj stav bude zlepšovať, a tento optimizmus sa ma stále drží. Je najvyšší čas, aby som priveľké očakávania tlmil, veď stav sa nemôže zlepšovať hneď odo dneška.

Na klinike som zatiaľ nebol. Pravdepodobne som nikdy doteraz ani nemal dôvod prechádzať okolo, takže ma prekvapuje, aká je budova rozsiahla. Od rušných ulíc mesta je oddelená jednoduchým, už trochu zanedbaným parkom s mohutnými platanmi a lipami, ktoré zakrývajú výhľad na budovu z okolitých ulíc. Nie sú tu kvetinové záhony, fontánky ani gýčové sochy, iba zopár drevených lavičiek s olúpaným náterom.

Stavba samotná patrí k nejakej nudnej vetve funkcionalizmu, hoci členenie neskorších dostavieb je dosť nefunkcionalistické. Prechádzam popri oplotenom dvorčeku s prístreškom pre odpadové kontajnery. Sú tu všetky – žlté, hnedé, modré a zelené, vidím dokonca aj jeden fialový. Možno sa tam vyhadzuje menej nebezpečný bioodpad, zakrvavené obväzy a pretekajúce plienky, prípadne aj amputované končatiny či vyrezané slepé črevá.

Snažím sa kráčať parkom pokojne a nie príliš rýchlo, aby som sa nezadýchal. Ak profesor začne vyšetrenie meraním tlaku, zvýšené hodnoty by ho mohli pomýliť. Až sa musím pousmiať, že chcem takto laicky pomáhať v diagnostike odborníkovi, ktorého mi chválilo a odporúčalo viacero ľudí. Napokon, zvýšený tlak môže s mojimi problémami súvisieť ako symptóm alebo príčina, takže bude dobre, ak sa o ňom profesor čo najskôr dozvie.

Štrkový chodník ma napokon tiahlym oblúkom privádza k hlavnému vchodu. Svižne vystupujem po niekoľkých schodoch ku skleneným dverám, no fotobunka ich predo mnou neotvára. Chystám sa krídla roztlačiť prstami, no vtedy si všimnem, že tesne za sklom sa z druhej strany pohybuje čosi prenikavo oranžové. Cez zrkadlenie na sklenených dverách rozoznávam kombinézy údržbárov, zrejme fotobunku opravujú. Okolo ich rebríka je úzky voľný priestor, ďalej vestibul vyzerá plný ľudí. Zhrčený dav zrejme čaká, kým bude môcť vyjsť.

Moju bezradnosť si všimla jedna z vyčkávajúcich. Pristupuje tesne ku sklu a z dlaní si robí trúbu.

„Je to zaseknuté,“ oznamuje mi, čo viem aj bez nej.

Tiež hovorím do trúby z rúk: „Kedy to opravia?“

Žena dlaňami pri ušiach naznačuje, že ma nepočuť.

Kričím otázku znova. Žena sa pozrie na hodinky.

„O štyridsaťtri minút.“

„Štyridsaťtri?“

Ukazuje na údržbárov a vysvetľuje: „Pred sedemnástimi minútami povedali, že o hodinu.“

(str. 1)

Už z diaľky vidím, že tíšina parku sa končí pri hlavnom vchode kliniky, tam vládne čulý zhon. A ja sa už o minútu stanem jeho súčasťou. Až sa obávam vlastnej dobrej nálady, aby sa nestalo, že počas vyšetrenia budem problémy bagatelizovať, čo by mohlo mať neblahé dôsledky na terapiu. Pred polhodinou, keď som nastupoval do autobusu, mi prišlo na um, že sa môžu naplniť kuričove slová a sestrička ma objedná na nejaký vzdialený dátum, ale v tejto chvíli to považujem za úplne vylúčené.

Staviam sa do radu na recepcii. Za pultom je sympatická pani v stredných rokoch, jej plášť ružovej farby, dosť nezvyklej pre nemocničné prostredie, nedokáže – a prečo by aj mal? – zakrývať faldy nadbytočných kilogramov. Páči sa mi na nej, že na prvý pohľad srší energiou. Kým vybavuje tých pár ľudí predo mnou, prichádza mi na um, že zamladi by som túto pracovníčku nazýval vrátnička, neskôr, keď som sa blížil k štyridsiatke, by to bola informátorka, až v nedávnych rokoch sa pomenovanie recepčná ujalo aj mimo hotelov.

Najskôr sa jej len pýtam na profesora, ale skôr než mi odpovie, začínam veselo drístať:

„Musím sa k nemu dostať, hoci nie som objednaný, aj keď viem, že má veľa pacientov a málo času, takže som sa mal vopred ozvať telefonicky, no nezavolal som, ale to vôbec neprekáža...“

Odhadol som recepčnú správne, počúva ma s úsmevom, tak ešte pridávam niekoľko zbytočných nezmyselných viet. Očakávam milú odpoveď, ktorá bude zrejme pozostávať najmä z čísloviek označujúcich poschodie, dvere, prípadne ordinačné hodiny. Prvé slová recepčnej vo mne naozaj vyvolávajú takmer euforickú radosť.

„Keď išiel pán profesor hore, spomínal, že ho bude hľadať nový pacient, nejaký päťdesiatnik. To ste určite vy.“

(str. 20)