Nový román Ravla Rankova je netradičnou romancou z časov pandémie.

Samuel začal behávať takmer hneď po nástupe pandémie. Mával rúško aj pri behu a postupne si naň zvykol. Prvé tri-štyri dni síce musel prekonávať okrem bolesti kolenných kĺbov a stehenných svalov aj veľké problémy s dýchaním, ale bol si istý, že tieto ťažkosti nemajú s rúškom nič spoločné; sú dôsledkom toho, že nie je vytrénovaný na zvýšenú pohybovú záťaž.“ (str. 15) „V septembri štátna pandemická komisia zaviedla odlišné opatrenia pre rôzne okresy krajiny na základe toho, ako bolo v konkrétnom období tamojšie obyvateľstvo zasiahnuté ochorením.“ (str. 209) „Musel uznať, že zostal sám [...] bez pomoci.“ (str. 215) „Všetky náhle sa vyplavujúce pochybnosti o vlastných spomienkach a zážitkoch zastihli Samuela úplne nepripraveného.“ (str. 217)

[Román Maratón] „prekvapujúcim spôsobom odkrýva areál pre novú paradigmu prezentovania telesnosti, táto paradigma absorbuje, presnejšie implikuje viaceré zo starších diskurzov alebo ich kombinácie, navyše to robí metodikou, ktorá spája nadväzovanie so subverziou a persifláž s akceptáciou. [Pavol Rankov, autor 7 románov, 4 zbierok poviedok a 3 kníh pre deti] ponúka [v texte a k textu] rôzne interpretačné kľúče, nie každý z nich však odomyká tie správne dvere“ (str. 174). „Pri prózach [laureáta zahraničných ocenení The European Union Prize for Literature, Le Prix du Livre Européen a Nagroda Angelus] čo ašpirujú aj na podanie dokumentárnej správy [o svete a dobe] automaticky predpokladáme vysoký stupeň vernosti skutočnosti z hľadiska opisovaných faktov a reálií“ (str. 188).

Ukážky z knihy

Samuel pracoval vo firme, ktorej manažment dokázal po vypuknutí pandémie veľmi rýchlo a pružne zareagovať na novú situáciu. Na teleworking prešli ešte skôr, ako bola v krajine zaznamenaná prvá obeť vírusu; aj pomenovanie home office sa uchytilo až o týždeň či dva neskôr. Samozrejme, aj u nich malo vedenie spočiatku určité obavy, že ľuďom v domácom prostredí poklesne pracovná morálka, preto sa najskôr niekoľko dní od všetkých zamestnancov vyžadovalo, aby mali zapnuté aj zdieľanie obrazovky, nech je možná nepretržitá kontrola. Ale vydržalo to tak iba veľmi krátko. V rodinách s deťmi bolo po prechode škôl na on-line vyučovanie zrazu zapájaných na video hovory a telekonferencie súčasne aj niekoľko notebookov, takže domáce internetové pripojenia nezvládali masívne prenosy dát súvisiace s e-learningom detí a ešte aj zdieľaním obrazoviek rodičov.

Pre väčšinu pracovníkov malo vzdelávanie vlastných detí prednosť pred zamestnaním, lebo pracovné povinnosti si zamestnanec môže splniť aj popoludní alebo večer, ale učitelia sa voči žiakom poväčšine správali neúprosne. Samuel v tých dňoch zachytil aj televíznu debatu, v ktorej psychologička vyzývala pedagógov, aby prehnanou prísnosťou nenahrádzali vlastnú metodickú nepripravenosť a nedostatky v digitálnej gramotnosti; ale prítomný expert z ministerstva školstva jej rázne oponoval, že z nárokov nie je možné zľavovať, lebo krajina opäť dopadne zle v medzinárodných porovnávacích testoch. Mantinely e-learningu na základných a stredných školách boli nastavené maximalisticky, a tak sa rodičia radšej predpoludním na internet nepripájali vôbec, len nech ich deti nemajú v škole problémy. Zopár Samuelových kolegov z viacdetných rodín si dokonca vybavilo výnimky, aby mohli v predpoludňajších hodinách požičiavať deťom aj firemné notebooky. Bol to pre manažment firmy dôležitý impulz, aby sa prehodnotili požiadavky na zamestnancov v home office vzhľadom na skutočnú situáciu a reálne možnosti ľudí.

Samuel mal dojem, že práve šéf ich sekcie si ako úplne prvý uvedomil, že racionálnejšie než kontrolovať prítomnosť ľudí za počítačmi je manažovať ako pred pandémiou, teda v prvom rade posudzovať výsledky jednotlivcov podľa reálne vykonanej práce. Ak do stĺpcov pribúdajú správne čísla z analýzy dát a na konci strán sú korektné sumarizácie za jednotlivé prevádzky, je úplne jedno, či pracovník sedí v kancelárii alebo doma v kresle. Zabehaný ekonomický pojem „na konci dňa“ vtedy v ich firme nadobudol mierne odlišný význam – limitom bolo, aby zamestnanci do konca dňa, teda do polnoci urobili svoju prácu, pričom bolo úplne jedno, či budú hotoví už popoludní o pol štvrtej, alebo sa práve vtedy k svojim pracovným povinnostiam len posadia.

Čoskoro mávalo ich pracovisko koordinačné video mítingy už len každú stredu popoludní. Ale keďže postupy práce v rámci sekcie nemali tímový či kolaboratívny charakter, hlavnou náplňou týchto telekonferencií sa stalo poldruhahodinové táranie o ťažkostiach života v pandemickom lockdowne, karanténe a sociálnej izolácii. Najskôr síce šéf predniesol niekoľko základných informácií o chode celej firmy, keďže však tie bývali zväčša priaznivé, veď pandemická situácia vyvolala značný nárast internetového obchodovania, bolo možné, aby sa porada hneď potom zvrhla na bezuzdné klebetenie a drístanie Samuelových kolegov.

(str. 5)

Zhoršenie Tamarinej nálady spočiatku nepochybne spôsobovali všetky tie komplikácie, čo vyvolávala mlčanlivá práca v home office a temná sociálna izolácia pandemického lockdownu, ktorý jej nedovoľoval ani len zájsť po práci na kávu s kolegyňami; ani nočné zmeny v tomto ohľade žiadne zlepšenie nemohli priniesť. Samuel si však uvedomoval, že príčinou, prečo sa tento jej stav čoraz viac prehlboval, mohlo byť potom už aj to, že on jej nedokázal pomôcť. Nevedel ju utešiť a rozveseliť, pretože ju iba z odstupu pozoroval, nedokázal sa hlbšie vžiť do jej pocitov, pretože sa s nimi v ničom nestotožňoval. Skúšal sa prekonať, aby predstieral, ako aj jemu aktuálny stav prekáža, ale vedel, že je v tom málo presvedčivý. Samuel pociťoval kvôli Tamarinmu smutnému rozpoloženiu intenzívne návaly ľútosti, čo prechádzali až do výčitiek svedomia; lenže nemohol si pomôcť – jemu samotnému home office a lockdown vyhovovali. Práve na zmätené a depresívne pocity bol fyzický pohyb najlepším liekom, beh dokázal Samuelovi priniesť rovnováhu a pocity eufórie, ale tie bol nútený pred Tamarou skrývať.

Počas behu Samuelova psychika celkom spontánne podávala intelektuálne a kreatívne výkony, ktoré ho čoraz viac prekvapovali a udivovali. Domnieval sa, že to môže súvisieť s lepším prekrvovaním mozgu, keďže srdce mu bilo rýchlejšie a silnejšie; napokon, aj toto vysvetlenie sa v jeho hlave zrodilo náhle samo od seba, teda ako výsledok činnosti dobre okysličeného mozgu. Na cyklotrase mu na myseľ, či skôr do mysle mimovoľne prichádzali najrôznejšie myšlienky a nevysvetliteľné nápady, čo ho dokázali zaskočiť ako neočakávané vnuknutia či dokonca zjavenia; akoby mu ich pošepol ktosi iný, nielen neznámy, ale aj úplne odlišný od neho samého.

Práve počas behu sa mu zrazu začala v hlave formovať aj otázka, ako a či vôbec ho má Tamara rada. Pýtal sa, prečo začala takto upadať, keď sa v ich vzťahu predsa nič nezmenilo. Nepochyboval, že je správne, ak Tamara veľa telefonuje s mamou, veď tá vzhľadom na svoj vek patrila už do ohrozenej skupiny z hľadiska nakazenia vírusom. Ale ak rozhovormi s ním trávila Tamara menej času než na sociálnych sieťach s bývalými spolužiakmi, Samuel to už musel považovať za problém. Ak by bol pre ňu na poprednej priečke ich vzťah, a ten sa predsa nijako nezhoršil, nemohla a nemala by sa takto opúšťať. A toto bol problém dokonca dvojnásobný, pretože čo už mohla byť v jej depresívnom stave lepšia terapia než medziľudská komunikácia, pre ktorú bol Samuel vzhľadom na platné obmedzenia najlepším, ba takmer jediným partnerom. No ona sa s ním rozprávala omnoho menej než v minulosti.

(str. 45)