Príbehy z trinástej knihy známeho spisovateľa a dramatika Laca Keratu sa odohrávajú v Pakistane, ako aj v iných krajinách sveta. Autorova skúsenosť s tvorbou absurdnej drámy je tu v kontraste s jemnou spomienkovou prózou. 

Život v Československu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol v príkrom rozpore s osobnou skúsenosťou v exotickej cudzine. Dospievajúci chlapec nadobro stráca úžas z nepoznaného návratom domov, na fádne socialistické sídlisko. Našťastie, smútok za minulosťou sa mu časom nemení na bolestivú nostalgiu, ale číru surreálnu grotesku. 
Ľudia zo spomienok sa stávajú vlastnými karikatúrami – náhle prichádzajú o svoju hmotnosť, bez vysvetlenia sa menia na zvieratá, alebo sa nepochopiteľne vtelia do neživých vecí. Nie je zvláštne, ak komunikácia prebieha prostredníctvom listov bez adresáta alebo sa zdravý úsudok stráca, či gravitácia má výpadok.
Tragika ľudského údelu je proste komická.

O autorovi

Laco Kerata (*1961) je absolventom divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave. Spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili v roku 1991 Divadlo STOKA, v ktorom pôsobil do roku 2002, neskôr založil divadelné združenie MED. Napísal desiatky divadelných a rozhlasových hier, ktoré sa uvádzali v Českom i Slovenskom rozhlase, ako aj v mnohých divadlách. Venuje sa tiež prekladom divadelných hier a pracuje ako režisér v Slovenskom rozhlase.
Vydal zbierky poézie: „Hriešny spánok“, „Prišiel som, videl som“, „Básnik“; drámy: „Rádiové hry“, „Večera nad mestom“, „Dobro. Hry“; romány: „Zlý herec“, „Ešte som tu a zostanem“, „Suché roky“ a súbory krátkych próz: „Mám sa“, „Malé domov“, „Na okraji mojej hory“ a „Poviedky z Pakistanu“.

Ukážky z knihy

Nemala si to zaraziť. Mali ste odísť. Emigrovať. 
Ale matka je silná a vraví si: po roku dvetisíc bude už všetko iné. Už treba len počkať. Všade budú kvety. Tu u nás. Nielen v cudzine. 
Aj železná opona sa stane zelenou. A z tej zelene a iných pestrofarebných odtieňov začne železná opona chátrať, bude sa rozpadávať pod tou nesmiernou krásou a raz príde sloboda. Kvetná sloboda.
Matka doma počuje tie hlasy. A verí neuveriteľnému.
Ani si nevšimla, že ostala sama. Osamote dýcha vôňu tých kvetov.

(str. 50) 

Na čarpaji sa spí, umiera, miluje, rodí sa nový život, je to fantastický vynález. Ten, kto ju vynašiel, určite žije v blízkosti Boha. 
Aj keď ležím, nespím. Vidím padať hviezdy a strážim, čokidar stráži. 
Som tak trochu samotár. 
Hovorím ešte raz, ten, kto vymyslel posteľ, čarpaj, sedí v raji s Bohom. Ale s naším Bohom musia sedieť aj iní. Napríklad aj ten, kto vymyslel koleso. Bez kolesa sa dnes nikam nepohnete. Je úžasné, že to koleso je tak vymyslené, že sa krúti aj dopredu, aj dozadu. A viete, že ho čo i len trochu nahnete, tak sa točí do strán? 
S pomocou kolesa v živote ďalej zájdete. 
S Bohom tam musí sedieť aj ten, kto vynašiel jamu do zeme, z dna ktorej vyvrie voda. Lebo bez vody sa nedá žiť. Hladný človek veľa rozpráva, ale smädný mlčí, lebo sa bojí, že zhynie.
V noci bdiem, strážim. Je to moja životná úloha. Ľudia spia a ja ich strážim, zaslúžia si spať v bezpečí. Priame nebezpečenstvo tu nehrozí, ale nikdy neviete, ľudia sú dnes všelijakí. Zlí aj dobrí. Ale takí boli asi vždy, odkedy zaľudnil človek túto zem. 
Mama mi hovorila, že by som mal byť filozofom, lebo veľa premýšľam. Ale aby som ním mohol byť, musel by som ísť do školy. Na to však nemám čas, musím strážiť. Toto je moje poslanie.

(str. 123)