Piate vydanie knihy, ktorá získala prestížnu cenu Anasoft litera. Farebné a čiernobiele ilustrácie zhotovil Mário Domček.

Neopakovateľné prepojenie sveta fantázie a reality, sna a skutočnosti, mágie a všednosti, života a smrti. Vadasove poviedky sa síce odohrávajú v Afrike, ale príbehy sú nadčasové a exotické vonkajšie rámcovanie autorovi slúži ako zámienka pre vstup do rozprávkového sveta, v ktorom je všetko možné. Sny, vnuknutia a kúzla tu splývajú so skutočnosťou, no základom je napokon vždy ľudská skúsenosť – niekedy úsmevná, inokedy bolestivá. Na týchto príbehoch najpodstatnejšie nie je to, že sú africké, ale to, že sú ľudské.

"Nenarodil som sa ako ostatné deti. Na našej ulici ľudia hovoria, že som na svet prišiel z knihy. Preto ani nemám matku. To celú vec vysvetľuje. Raz som sedel na dvore a pozoroval strýka, ako v tieni mangovníka fajčí fajku. Kývol na mňa, tak som sa osmelil a prisadol si. Dali sme sa do reči a vtedy mi povedal všetko. Povedal, že nemám matku ani otca a že ma sem raz privial vietor od mora spolu s ďalšími vytrhnutými stránkami kníh. Bolo to takto..."

Recenzia

Marek Vadas vstúpil do literatúry v roku 1994. V debutovej zbierke poviedok zaujímavým spôsobom znova formuloval východiská medzivojnovej avantgardy, ruských oberiutov a francúzskeho surrealizmu. Plynulo prechádzal od uvoľnenej snovosti a fantastickosti až k typicky postmodernistickým textovým hrám a persiflážam. Po niekoľkoročnom nepresvedčivom tandemovom písaní s Emanom Erdélyim sa zdalo, že jeho vulgárnosťami a morbídnosťami preplnené knihy nebudú čitateľov ani literárnu kritiku príliš zaujímať. To sa aj stalo. Na jednej strane to bolo do veľkej miery nevyhnutné, na druhej strane predčasné.

V Liečiteľovi totiž Vadas definitívne odsúva ironicko-persiflážne motívy na druhú koľaj a pokúša sa vytvoriť akési nové mentality a senzibility, úplne vzdialené konvenčným predstavám a chápaniu Európana.

Súborom nezvyčajných minimalistických poviedok z rovníkovej Afriky, vyrozprávaných zväčša personálnym rozprávačom, nadväzuje na poviedky J. L. Borgesa, v ktorých čitateľovi ukazuje nánosy kognitívnych, recepčných a emočných obmedzení vyplývajúcich z vrstvy kultúrnych sedimentov, aké nie je schopný za normálnych okolností sám odhaliť ani pomenovať.

Vadasove poviedky sa odohrávajú v Afrike. Exotické vonkajšie rámcovanie slúži autorovi ako kamufláž rozprávkového sveta, v ktorom je všetko možné. Výmena telesnej schránky, pohlavné transgresie, duchovia, démoni, život v paralelnom svete.

Navyše v každej poviedke využíva tie isté rekvizity, scénu, postavy i spôsob narácie. Dominujú provinčné krčmy, zapadnuté mestečká, maniokové polia, palmové víno, dedinské chatrče, poloblázniví starci a stareny, tajomné udalosti, nezvestné deti, monológ vedený v podobe dialógu s neznámym poslucháčom. Na úrovni jazyka vytvárajú zdanie skutočnosti výpožičky z afrických jazykov.

Napriek všetkým použitým konvenciám nemožno povedať, že by Vadasove poviedky boli stereotypné alebo schematické. Rozprávanie každej postavy je popretkávané udalosťami, kde splývanie reality so snom, prestupovanie sa telesného a duševného, mýtického a súčasného, náboženského a reálneho, bežného a rituálneho, nepripadá rozprávačovi vonkoncom čudné. A práve to robí čítanie Vadasových textov vždy novým a objavným. Opakovanie základných východísk je tu metódou. Má odkazovať na už známe prvky a schémy a čo najlepšie tak čitateľovi sprostredkovať „typické" narácie čiernych Afričanov. Zároveň má poukázať aj na pretrvávajúcu fascináciu Afrikou, ktorá sa prejavila už vo Vadasovej predchádzajúcej knihe. Interpretačná polyvalencia takto dvojito koncipovaných textov je potom nevyhnutná.

Otázka, či je Vadasov obraz Afriky a mentálneho, alebo, ak chceme, duševného sveta Afričanov reálny alebo fiktívny, nemá v zmysle istej autonómnosti literatúry a literárneho diela nijaký význam. Vadasovým cieľom je ponúknuť čitateľovi nový pohľad na prevládajúce zriedené identitné odkazy (tie poznáme napr. z textov Michala Hvoreckého) a dnes skôr výnimočnú autentickosť myslenia. Jeho cieľom je podať do rúk ľuďom žijúcim v uzavretých štruktúrach vlastného myslenia kľúč k iniciácii do iného, iracionálneho, kauzálneho neukotveného sveta, ktorý však môže byť iba inou racionalitou, ktorá im bola odopretá.

Patrik Oriešek, Pravda 9. júna 2007