11 autori a autorky legendárnej antológie Mastný muž opäť napísali 11 poviedok do novej antológie Nemastná-neslaná. Názvy jednotlivých častí a hlavná postava síce sú totožné, ale vždy s osobitou poetikou, tematikou, svetonázorom.

Nikto sa pod svoj text nepodpísal, takže milý čitateľ môže uvažovať, kto dielo vytvoril – Balla, Darovec, Erdélyi, Gibová, Hochholczerová, Janáč, Medeši, Micenková, Pupala, Štefánik, alebo Vadas?

Dve antológie, úplne rovnakí autori, úplne rovnaké pravidlá hry – ide o hru, ktorá nechce byť lacným vtipom, ale skutočnou literatúrou.

Ukážky z knihy

Každý má právo napísať sa. Dnes už má, nehovorte mi, že nie. Ale aj tak to nikto normálny nespraví. Najmä nie normálna žena. Čo by som o sebe napísala? Že som normálna? Čo ešte? Vlastne by som mohla byť aj chlap. Nemastná, neslaná... literárna postava... mastného muža. Postava chlapa. Ale nie som. Som žena, učiteľka slovenčina-občianska, práve sa mi končia letné prázdniny, tak sedím doma a chcem sa napísať. Potrebujem sa napísať. Lebo ak sa hneď teraz nenapíšem, napíše ma niekto z nich, autorov. Ktosi, kto sa o mňa zaujíma ešte menej, než sa o seba zaujímam sama. (str. 13)

Vedľa Marty sa skotúľala na zem ľudská bytosť. Martu premohla detská radosť. Marta ľudskú bytosť úmyselne potkla, keď sa bytosť vracala z toalety. Ľudská bytosť mala dostatok priestoru, aby sa netrepala z toalety popri nej, v negustióznej blízkosti narúšajúcej jej intímnu zónu, navyše s výraznou, nechutnou arómou parfumu pripomínajúceho vôňu záchodových gélov. (str. 25)

Teraz sa isto pýtate, čo je toto za blud. Ako môže polievka písať? A ešte v prvej osobe? Akoby mala nejakú identitu. Čo vám poviem? Píšem, lebo som polievka písmenková? Starý vtip, neverím, že ste sa zasmiali. Neriešme to. Zmierte sa s tým, že som polievka, ktorá píše. Aj také veci sa dejú. Verte mi, vesmír je omnoho čudnejší, než ste si dosiaľ mysleli. Píšuca polievka je len začiatok. Vášho konca, hahaha. To bol tiež žart. Opäť sa nesmejete. Nič to. (str. 33)

Medovi narástla brada, objavili sa prvé šediny, a furt za ním tí známi chodili, čoraz viac sa sťažovali, že život je plný nečakaných, bizarných situácií, jeden trebárs tvrdil, že si nedávno pustil OnlyFans a našiel tam svoju manželku na nejakom porno videu, a zrazu nevedel, ako reagovať („No ako sa na také veci reaguje, poraď mi, Medo!“), a Medo mu so smiechom odpovedal: „Buď rád, že si tam nenašiel svoju matku...“ a ten kamoš sa rozosmial, pil borovičku z ploskačky, chvíľu sa rehlil a chvíľu plakal... (str. 47)

Chystala sa do postele, v nočnej košeli a s knihou pod pazuchou, keď jej cinkla správa. Siahla po mobile a pár sekúnd trvalo, kým jej došlo — údiv jej zaplnil hruď a zhrozene vrazil do hlavy —, že hľadí na erekciu v zovretej dlani. (str. 55)

Prechádzal som sa ako zlodej a to bolo zjavne to najmiernejšie, čo si o mne ľudia za roletami mohli pomyslieť. Ruky som mal vo vreckách, lebo za tridsať rokov som sa nenaučil držať ruky pri chôdzi vedľa tela ako treba. S rukami vo vreckách sa človek cíti oveľa ľahšie. Akoby mal o jednu starosť menej. (str.71)

A potom sa niečo naozaj stalo. Zmizli muži. Aj ako symbol, aj ako takí. Nebolo koho ohovárať, nebolo si do koho zabŕdnuť, nebolo laškovanie a vymizlo aj stavbárske pískanie z lešení. Mužský svet stíchol a stratil sa ako opar nad touto riekou, plnou niečoho, čo nami preteká. Kde sú tvoje ideály, aké plánuješ staroby? (str. 78)

Cez rameno má prehodený batoh s oblečením do posilňovne, ktorú našiel v strede týždňa zatvorenú; neskôr sa dozvie, že sa jej majiteľ deň predtým zabil, skočil z terasy pre divákov do vypusteného plaveckého bazéna. Dozvie sa to, až keď si skontroluje mobil. (str. 88)

Odbočíme na ulicu pri novej nemocnici, ktorá je už dávno stará, ženieme sa do kruhového objazdu a krútime sa v ňom ako na kolotoči, ktorý si pamätáme z detstva, máme to krútenie v krvi — čím vyšší tlak v hlave, čím napätejšie žily, tým rýchlejšie sa krútime —, krútenie sme od malička výborne znášali, dokonca sme snívali o tom, že z nás bude kozmonaut, ruské rakety čakali v sedemdesiatych rokoch práve na takých ako my. Dnes na Európanov ruské rakety čakajú zasa, lenže v inom zmysle. (str. 99)

Dali sme sa do gala, ja som vytiahol svadobný oblek a v sobotu po večeri sme šli. Na oslavu sme dlhšie šetrili, takže sme sa neostýchali objednať si rovno fľašu pálenky a pohodlne sme sa usadili kúsok od pódia. Len čo sme si priťukli, prišli dve vysoké dievčatá, nikdy som nič také nevidel, postávali chvíľu nad stolom, taký krátky trápny moment, lebo ja som rodený introvert a kolega tiež nie je bohvieaký zabávač... (str. 107)

Zrýchli ešte viac, musí si nejako zamestnať hlavu, rozhodne sa, že sa bude bez príčiny usmievať na mužov, ale iba na starých a škaredých, iba na takých, na ktorých sa už dlho žena s dokonalou pokožkou a sexi zadkom neusmiala. Ak vôbec niekedy. Bude sa usmievať iba na hnusných defektných starých chrenov. (str. 118)