Kniha esejí básnika Ivana Štrpku sa snaží pomenovať isté štádium slobody, ktorá bola viac získaná ako vybojovaná.

Múr síce padol, ale v ľuďoch pretrváva tradícia akéhosi nevoľníctva práve v súvislosti so slobodou. A tak prežívame akýsi kŕč roztvorenej dlane, ktorá bola v čase totality zovretá. Tá ruka sa síce otvorila, v spoločnosti sa zväčšil priestor, ale nerozvíjala svoje prirodzené pohyby a dostala kŕč. Jednoducho sme neboli na slobodu zvyknutí. Ani otrok, keď ju veľmi rýchlo získa, sa nevie hneď adaptovať. Mal určité istoty a obmedzenia a ten pud a obavy, čo bude, ostali. Postkomunistické spoločnosti neprešli katarziou, ktorou mali, rovnako ako ľudia neprešli vnútornou premenou.

Eseje „Kŕč roztvorenej dlane“; „Posedieť si chvíľu s kameňmi“; „Otázka škrupiny“ a „Post scriptum“ vyšli prvýkrát v knihe „Kŕč roztvorenej dlane a iné eseje“ (Archa 1995) a esej „Prekročme sa, preskočme sa!“ ako súčasť knihy „Kadlečík & Štrpka“ (KK Bagala 2011, príležitostná tlač).

O AUTOROVI

Ivan Štrpka (*1944) patrí k najvýznamnejším slovenským básnikom. Okrem básnickej a publicistickej tvorby napísal aj román „Rukojemník“ a množstvo esejí, ktorých výber vyšiel v roku 2025 pod názvom „Kŕč roztvorenej dlane trvá“. Spolupracoval aj na hudobných projektoch Deža Ursinyho ako básnický textár.

UKÁŽKY Z KNIHY

„Byť zodpovedným jednotlivcom do dôsledkov znamená predovšetkým byť tvorcom a ochrancom bytostne otvorenej komunikácie. Výsledkom, či skôr rastúcim plodom jeho odstupu od šialenstva Veľkej Abstrakcie, jeho cezúry uprostred Jedinej Pravdy, jeho gesta oddelenia sa od posvätného Všeobecna Kolektivity, však vonkoncom nemá byť len akési oslobodené, hlasné, sebapotvrdením zaplavené mlčanie individuálnej identity zoči-voči rachotu artikulácie tej veľkej spoločnej. Mlčaním jednotlivca onemieva svet.“

(str. 112)

„Začiatkom mája, ráno, len pár mesiacov po páde komunistickej absurdity, pri ktorom som bol od prvej chvíle celou bytosťou až po krk; po prvých oduševnených vetách prudkej, všetko obsahujúcej slobody, po prvých božských eufóriách a príliš ľudských víziách, aj po prvých výstražných fackách posteuforickej reality, po prvých mesiacoch v denne explodujúcej protoplazme protodemokracie Verejnosti proti násiliu, ktorú som od začiatku spoluvytváral, a, samozrejme, dávno po fascinujúcom decembrovom pochode cez strhnutú Železnú oponu do rakúskeho Hainburgu, ktorý bol pre mňa čímsi ako malou triumfálnou pešou cestou bez pasu a bez haliera okolo sveta, uprostred ktorej som, spolu s tisíckami iných rozjasnených a jasajúcich – ponad ľadový Dunaj, z druhého, opačného, západného, z toho po celý život nedostupného a zakázaného brehu Európy – slobodne kýval naspäť na rozlúčku sám sebe a celým desaťročiam nezmyslu, tam, na opačnom, devínskom brehu Európy, nadlho nepreniknuteľnej slepotou ideológie, samopalov písma smrti a atómových hlavíc na Devínskej kobyle stráženej a teraz, práve pod našimi výkrikmi a úsmevmi rúcajúcej sa hranici dvoch protichodných svetov, ocitol som sa – stále ešte žiariaci a bublajúci radosťou – na prvom najbližšom letisku toho bájneho a vzdialeného Západu, prakticky pár kilometrov od nás, na druhej strane dnes už celkom normálnej, civilizovanej otvorenej hranice, na ktorej po človeku už ani pes neštekne.

Bez bázne a hany, bez víza, bez peňazí, bez odstupu v hlave a bez eseje vo vrecku ocitol som sa ako slobodný cestujúci na stretnutie v Madride, na letisku vo Schwechate.

Zo všetkého najviac mi chýbal práve ten odstup. A jeho vytrvalá neprítomnosť –spôsobená mojím novým aktívnym a bezvýhradným ponorením sa do každodenných činov prítomnosti, ktorá zrazu nebola ničím iným, iba prostým, každodenným, závratným, elementárnym dianím sa slobody medzi mnou a svetom, čiže vo svete a vo mne súčasne – to intenzívne prežívanie, to bytie V TOM, tá ošemetná neprítomnosť všetko zahŕňajúceho a pritom selektívneho, skúmavého, o všetkom pochybujúceho odstupu, ten s nadšením pretrvávajúci intelektuálny hendikep práve vyliahnutého muža činu spôsobil, že som vyrážal na stretnutie slobodných spisovateľov slobodnej Európy bez predpokladaných viet na papieri, ktoré inteligentne a elegantne plachtia priamo v oku hurikánu. Niekoľko hodín pred odletom som sa ešte na letisku o to intenzívne pokúšal. Márne. Celý prepotený, spáchal som tam v svojej naširoko roztvorenej mysli len čosi ako nezapísateľný, číro konceptuálny chaos bez konca a začiatku. Radostný, živý, zárodočný, slobodný chaos tam veľavýznamne žmurkol na mňa. Neuvedomil som si, že pôjde so mnou tak verne a vytrvalo až doteraz.

Potiaci sa, obyčajný malý živý antihrdina bezprostredných rezonancií bezvýhradnej prítomnosti života, oslobodeného z Veľkej Abstrakcie – chvíľu sa tomu všade nežne hovorilo revolúcia –, niesol som si so sebou do Madridu len zopár čistých tričiek a moje živé, autentické rezonancie.

Na jednom z mnohých entuziasticko-šokujúcich stretnutí tvorivých intelektuálov nového Východu a starého Západu, ktoré vtedy tak fantasticky frčali, som teda, na konci zanietených diskusií – počas ktorých mali všetci zúčastnení to krásne nové prázdno budúcnosti stále strašne živo pred sebou – predniesol z hlavy, v plnej aule skvelej Universidad Complutense nekonečnú, mierne jazzoidnú improvizáciu z tých svojich zaručene pravých rezonancií, zapletajúc do nich, kde-tu, chabé zvyšky svojho radujúceho sa rozumu.

Takmer všetci sme vtedy boli akosi nadosobne dojatí. Takmer všetci sme boli asi tam, kde ja. Zasiahnutí vlastnou skúsenosťou, neopakovateľnými dotykmi s neslobodou a slobodou, zavýjaním po normálnom otvorenom svete pre ľudí a vzájomnou potrebou ľudskej dôstojnosti, kultúrnej tolerancie, solidarity dobra, kvality života aj kvalitných peňazí. Kolega Latinoameričan – nadšený žiak Milana Kunderu z Paríža – na konci spontánneho potlesku vyskočil a vykríkol: comprendo, sí! A vy nám teraz dáte Novú Utópiu! A my ju s vami uskutočníme!

A bolo to, akoby bol na mňa v tej stíchnutej, na odpoveď čakajúcej aule presiaknutej ľudským pohnutím, porozumením a ideálmi demokracie, na fľaku, bez výstrahy vystrelil. Prastarou, zhrdzavenou, v hlbokých slojoch ľudskej biedy uchovanou zbraňou veľkého všeobecna Jediného Spoločného Všetkoobjímajúceho Jednohlasného a Totálneho Šťastia Pre Všetkých. Ktoré sme práve u nás konečne mali krvopotne za sebou.“

(str. 11-13)