Marakéš. Šicke me naše


naša cena 15,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 304 strán
rozmer 130 x 200 x 35 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2018

Prvý zväzok súborného diela predčasne zosnulého talentovaného autora Václava Pankovčína obsahuje poviedky zo začiatku 90. rokov, ktoré mu vyšli v prvých dvoch knihách „Asi som neprišiel len tak“ a „Marakéš“. Sú doplnené o nové, doposiaľ nepublikované texty z pozostalosti. Knihu ilustroval Fero Guldan.

 

Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach a nielen na východnom Slovensku považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí. (Václav Pankovčín)

UKÁŽKA Z KNIHY

MOJ DRAHI A MILOVANI SINU A MILA DCERO!

Pišem Vam do toho veľkoho mesta, žebi ši, sinu, znal, co je u nas u Marakešu, nove. Pišem Ci i zato, že Ti nam ňepišeš, co je bars čudne, ľebo furt ši daco pisal, a teraz ňezname, či nahodou ňe ši Ti aľebo dakto chori, aľebo či še na nas ňehňevace. Ľebo mi sme už stari a hlupi a ruka ma boľi, ľebo sme kopali teraz bandurki, teda zemjaki a otec tiež ňe je celkom v poriadku, ľebo bol Tvojmu ujcovi, čo kedisi spadol pod vlak, kosiť a paľic biľje (ňeznam, či si ešte pametaš, to je to zeľene na bandurkoch, po slovenski na zemjakoch).

Aľe ňe kvuoľi bandurkom pišem, lebo tie sme už vikopaľi, ale kvuoľi tomu, že čo je u nas – u Marakešu – nove. No, ňič take. Ľen še obesil ten Šašitkaňin chlapec, aľe to už všetci vo valaľe očakavali. On bol trochu blazňivi, aľe Ti ši ho asi ňepoznal, ľebo oveľo mladši od Ťeba. Aj taka vec sa stala, že ten šaľeni, co še dodňeska ňeožeňil a čo kedisi zjedol patkaňa, ta zneuctil dve dievčata, peť a sedem rokov, ta teraz hluk po celom valaľe.

No, končim už a srdečne Vas pozdravujem aj za otca, ktori už spi a chrape jak ňenormalni, a armada bi ho ňezobudila.

Drahi sinu aj dcero! Doteraz u nas u Marakešu zomrelo 91 ľudi, ale narodilo sa ľen 10, ta mi s otcom nevieme, že kam ten Naš Svet vlastňe speje, ľebo zaplavi, sucha a zemetraseňja a vojna je všade.

A pozdravuje Ťa aj baba Peťova, čo je už dočista šaľena.

Tvoja Matka a Otec a napiš.

 

Prípoviedka nie je poviedka. Je kratšia, niekedy poučnejšia a občas aj zábavnejšia ako poviedka. Prípoviedka je vlastne len jeden zo stovky príbehov, ktoré vám vyrozpráva žena z Marakéša na ulici; v tomto prípade baba Peťová. Keďže nemá čas, príbeh maximálne zostruční a na poslednú vetu nadviaže ďalší príbeh. Už dve hodiny sa ponáhľa do obchodu, na záhumienok okopávať zemiaky alebo repu, alebo ide s čerstvo vypratou bielizňou na rieku Udavu, kde ju chce vyplákať; ale ešte ďalšie dve hodiny vám bude rozprávať, čo je v Marakéši nové alebo čo sa tam kedysi stalo. A práve tento štýl rozprávania považujem za tú najdokonalejšiu literárnu kompozíciu, akú kedy človek vymyslel. A takú kompozíciu nevytvoril okrem žien z Marakéša hádam nikto na svete... (Václav Pankovčín)

FIŤO, ČLOVEK, KTORÝ RÝCHLO CHODIL

Fiťo: fiť – a ho nebolo.

Večer bol ešte so ženou v Marakéši; ráno s frajerkou v Trebišove. Frajerke povedal, že v Marakéši nebol, ani nepamätá. Vynadala mu. Zliezol z postele, obliekol sa a povedal: „Ta ja už idzem.“

A večer bol opäť v Marakéši.

Pešo.

Fiťo autom, autobusom ani vlakom nechodil.

Žene povedal: „Ženo moja, ta dze bi som bol? U Papiňe som bol. S tim Pankovčinom, co je novinar či spisovateľ či co, u karčme. Ňe, ňe, ľen po jednim pive, a veckaľ hajde na autobus, ktori ňešol, ta som išol pešo.“

Večer so ženou, a ráno v Trebišove. U frajerky. Frajerka sa pýta: „Fiťo, dze ši bol celi ten čas?“

A Fiťo: „Prechádzal som še. Po mesce.“

Fiťo bol jednoducho Fiťo: keby nepil, bol by lepší ako Pribilinec (po marakéšsky Pribiľiňec), ale keď si vypil, bol o minútu pomalší: radšej nesúťažil. Ráno bol v Trebišove. „Dze idzeš, Fiťo?“ spýtala sa ho frajerka. „Aľe, ľen tak, do mesta,“ povedal Fiťo, a už ho nebolo.

Večer v Marakéši, ráno v Trebišove: tak rýchlo Fiťo chodil.

Fiťo bol jednoducho FIŤO.

Prišli z jazykovedného ústavu. Spýtali sa: Fiťo, odkiaľ máte takú krásnu prezývku? Povedal: „Dakus počekajce, doňešem sebe daco zo špajzu...“ (potešili sa, jazykovedci jedni, že klobásu a domácu a tak...), a Fiťo: fiť, a už ho nebolo. Išiel na hríby do lesa. Stretol môjho strýka Jánoša Koruca. Spýtal sa ho, čo a ako a ako sa má žena, a potom povedal: „Michal, ta ja už idzem!“ a potom: fiť! – ... však to už poznáte. V tej rýchlosti nepostrehol, že Michal nie je Michal, ale Jánoš Korucov, a Jánoš sa ani nestihol spýtať: „Fiťu, a dze idzeš?“

Ráno v Trebišove, poobede v Papíne (neviete, kde je Papín?) a večer v Marakéši. (Ak neviete, kde to je: neďaleko od Papína, len tridsať kilometrov. Trebišov: dobrých osemdesiat, ale od Papína. Od Marakéša asi trochu viac, ale nechce sa mi rátať.) Taký chodec bol ten náš Fiťo. Povedal si, že ide, a šiel. To je jedno kam.

Všetko pochodil.

Aj v tom Marakéši bol, ale nie v tom u nás na východe, ale v tom druhom – v Afrike. Povedal: „Pešo som tam zašol, a tak vam, chlopi, poviem, bolo to aj pre mňe dosc. Normaľňe tam ženi pobehuju u takich veľkich čarnich šatoch a na hlave plachti, či co, a chlopi ich normaľňe predavaju za ťavi. Za jednu aj dzešec ženskich da taki mohamedan; no ňeškoda totich zvirov?!“ – povedal Fiťo, človek, ktorý rýchlo chodil a veľa pochodil.

Keď sa vrátil z tej veľkej cesty z Marakéša (v Afrike), našiel si frajerku v Trebišove. (Bohužiaľ, nemôžem prezradiť jej meno: viete, ako u nás chodí: niekto vás zažaluje – a ste na súde.)

Už sa mi nechce písať, tak načo to naťahovať: Fiťo sa uchodil k smrti v poli medzi Michalovcami a Voľou, ale, tak vám poviem, bol to veľký chodec, ten náš Fiťo. Človek, ktorý rád a rýchlo chodil. Povedal: „Ta ja už teda idzem,“ a: fiť – a ho nebolo.

Keď ho pochovávali, vyskočil a ušiel. Do Marakéša. V Afrike, samozrejme.

Pešo.

Celý Fiťo.

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1