Nenapísaný román (2005)


naša cena 7,00 € Do košíka
rozsah (počet strán) 168 strán
rozmer 130 x 210 x 24 mm
váha 336 g
spracovanie Tvrdá väzba s prebalom
vydanie prvé
rok vydania 2005

Najnovší román Stanislava Rakúsa zachytáva hodnotovú stratifikáciu zvráteného systému normalizácie, ktorý vytláča na perifériu schopných a favorizuje neschopných či bezcharakterných ľudí. Hlavný protagonista, prozaik a teoretik literatúry Adam Zachariáš, sa pokúša cez „poetiku nenapísanosti“ zobraziť pravú tvár tohoto obdobia. Vzniká tak text v texte – román v románe.

Paródia na tri spôsoby

Stanislav Rakús: Nenapísaný román.

Levice : Koloman Kertész Bagala, 2004. 158 s.

Po jedenástich rokoch od Temporálnych poznámok vydáva Stanislav Rakús Nenapísaný román. Jeho cesta od jednej knihy k druhej nie je pritom cestou od jedného žánru k druhému (ako by sa zdalo z názvov), ale sústredeným rozvíjaním jedného modelu epickej prózy. Ide o model, kde je celistvý príbeh nahradený radom samostatných, rôznorodých a vzájomne nesúvisiacich epizód, ktoré len zľahka - v rámci kompozičného oblúka - spája pozícia hlavnej postavy, jej životná situácia. Cez množstvo jednotlivostí sa však Rakús prednostne vzťahuje k trom základným témam: obdobie normalizácie, literatúra a literárna teória.

Mystifikačná hra

Nenapísaný román je dômyselnou mystifikačnou hrou, naplno využívajúcou moment ironickej dištancie. Je to svojím spôsobom veselá a uvoľnená próza, v ktorej ale celkom seriózne pôsobí niekoľko textových rovín: rovina ”epizód, figúriek a postáv”, rovina teórie písania, rovina personálneho rozprávača. Stred rozprávania sa pritom neustále mení a prelieva – okolo inak dosť statického a komótneho Adama Zachariáša, postavy spisovateľa, ktorý v rámci Rakúsovej literárnej fikcie ukazuje čitateľovi, na akých základoch a akým spôsobom vznikne jeho Nenapísaný román.

Zachariáš však nie je alter ego Rakúsa, hoci v rámci Rakúsovej mystifikácie je v texte viacero znakov, ktoré robia tento predpoklad dôveryhodným a presvedčivým. Rakús je príznačne dvojznačný aj vo vzťahu k tejto svojej literárnej postave: je napoly vážnym a napoly ironizujúcim. Adam Zachariáš je spisovateľom a literárnym teoretikom s praxou pedagóga na vysokej škole, ktorý ale musel z fakulty odísť, lebo pre svoje postoje sa stal nepohodlným. Nakrátko sa stáva dramaturgom v divadle, no ani tam dlho neostane. Keďže dej prózy sa odohráva niekedy v sedemdesiatych rokoch, Rakúsov Nenapísaný román je z tejto časti svedectvom o deformáciách vtedajšej doby - na príklade banálnych, absurdných, ale predovšetkým groteskných situácii zo všedného života obyčajných ľudí. Z iného pohľadu sa ukazuje ako spojenie literárnej teórie s prozaickou praxou: teória je tu, v rámci akejsi ”fingovanej pracovnej lektúry”, uvedená do svojho autonómneho literárneho života.

Nenapísaný román a Temporálne poznámky

Rakús do svojej hry okrajovo vťahuje aj Dušana Sakmára, protagonistu svojej predchádzajúcej prózy Temporálne poznámky z roku 1993, hoci spojitosť oboch kníh je zjavná i bez tohto odkazu. Obidvaja, Sakmár i Zachariáš, majú záľubu v písaní: robia si poznámky o ľuďoch, s ktorými sa stretávajú, resp. kedysi stretli. Kým Sakmár sa obával, že zverejnenie zápiskov ho môže existenčne ohroziť, Zachariáš sa chce so svojimi záznamami podeliť - chce preniesť svoje pozorovania a spracované epizódy ”z mŕtvych poznámkových zošitov do živého priestoru prózy”. Hľadá však nový spôsob, ako daný materiál uchopiť - a to ”inak než v klasickej príbehovej próze”. Rozvíja teóriu o ”fenoméne nenapísanosti ako istom type nezavŕšenia textu” a túto svoju inovatívnu metódu napokon i uplatní: v rámci racionálne vedeného kompozičného oblúka prózy dospeje k rozhodnutiu, čo urobí s nazbieraným materiálom. Uznávajúc slobodu tvorby sa rozhodne prekonať normovanosť epického textu a zvolí si novú, originálnu formu. Využije ”materiálovú a stavebnú selekciu”, čím sa do zamýšľanej knihy dostanú ”iba širšie spracované záznamy a rozprávania, nadobúdajúce v jeho predstavách čoraz zjavnejší charakter akýchsi kapitol”.

Román o románe

Zachariáš popisuje zrod vlastného diela - od inšpirácie po koncepciu, a Rakús nám podáva záznam tohto procesu. V jeho Nenapísanom románe je sedem bezmenných kapitol, ktoré by sa pokojne mohli volať tak isto, ako tie Zachariášove: ”Branný deň. Divadelný čas. Herci a učitelia. Hľadanie autora. O génioch. Šepkárka. Nenapísaný román.” Okrem tejto mystifikácie sú tam i iné literárne intertextuálne hry – úryvok z románu, z diplomovej práce, interpretácia vymyslenej teórie atď. Rakús distingvovane využíva svoju teoretickú erudíciu - rozvážne teoretizuje a súčasne vymýšľa a zdržanlivo, no evidentne sa zabáva. Nehľadá a ani nerobí kompromisy medzi svojou kompetenciou svojbytného prozaika a kompetenciou literárneho teoretika. Jednoducho, obidve oblasti celkom nenásilne spája a navyše dopĺňa láskavou iróniou. Jeho próza je ukážkou hravosti a vtipu a súčasne svedectvom, že Rakús napriek jedenásťročnému prozaickému odmlčaniu pokojne pokračoval tam, kde pred rokmi prestal.

Dana Kršáková

písané pre mesačník Kultúra a spoločnosť

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1