Siedme vydanie medzinárodne úspešného slovenského románu je určené slovenskej mládeži. Text je síce humorný, ale vnímaví pochopia, ako hlboko dokáže totalitný režim ovplyvniť myslenie, nielen jednoduchých ľudí a nielen v minulosti.

Samko Tále, zberač papiera z Komárna, má chorobu, ktorá má meno a pri nej sa nerastie ani nezarastá. Neustále má nutkanie písať, lebo mu to predpovedal starý Gusto Rúhe. Píše o svojom meste, o ľuďoch, o svete, ktorému síce nerozumie – ale pritom ho odhaľuje lepšie než ktokoľvek iný. Všetko, čo sa pri čítaní dozvieme, je komické, banálne – ale ak sa zamyslíme, ohromí nás, aké sú Samkove príbehy mrazivé a kruté. A v tom je genialita Knihy o cintoríne, že nás znenazdajky prinúti rozmýšľať. To, čo sa začína ako jazyková hra, končí ako zrkadlo spoločnosti, nekompromisná satira politického režimu.

„Kniha o cintoríne je kniha čarovne komická a kto chce, môže ju bezo zvyšku ako takú prečítať. Môže sa kochať bohatstvom výborne vymyslených či odpozorovaných psychologických detailov, výstižnými a svojskými postrehmi i charakteristikami postáv, a vôbec pestrým hmýrením malého mesta. Príbehy, ktoré Samko k jednotlivým ľudkom pripája, vytvárajú akúsi švejkovskú orálnu históriu našich čias." (Pavel Vilikovský, Domino fórum)

„Na prvý pohľad je Samko smiešny. Dieťa dušou i telesnými rozmermi. Súka zo seba vety, v ktorých doslovným výkladom vecí a javov obnažuje ich nezmyselnosť. Slovná hra však maskuje krutosť reality. Pretože na druhý pohľad je Samko zlý. Ako škriatok či gnóm…“ (Miloš Ferko, Knižná revue)

„Prináša skľučujúci portrét sveta, ktorý nedávno prešiel a naďalej prechádza prudkými, často krutými zmenami. Stvárniť zmätok prostredníctvom zmätku je ambiciózny projekt, no Kapitáňová to robí odvážne a inteligentne. Výsledok je pozoruhodná kniha a výborne sa číta…“ (The Literary Review, London)

„Autorka majstrovsky napodobňuje zmätenú logiku svojho hrdinu a najjednoduchšie skutočnosti premieňa na dobrodružné staccato. No Samko Tále nie je len Slovák, je všade: bezmyšlienkovité opakovanie ideologických fráz patrí k základným princípom každého nacionalizmu a neobmedzuje sa len na hraničnú oblasť medzi Slovenskom a Maďarskom…“ (Neue Zürcher Zeitung)

O autorke a ilustrátorovi

Daniela Kapitáňová (1956) získala Cenu poroty v literárnej súťaži Poviedka 1996 a 1. apríla 2000 debutovala vo vydavateľstve KK Bagala románom „Samko Tále: Kniha o cintoríne“. Neskôr jej vyšiel detektívny román z prostredia slovenského show-biznisu „Nech to zostane v rodine“ a zbierka detektívnych poviedok „Vražda v Slopnej“. Jej najnovšia kniha „Nezmysly nezmizli“ (2025) je zbierkou čiernohomorných a ironických veršovačiek.

Richard Hronský (2002) vytvoril jedinečný koncept Knihy o cintoríne. Nová stará kniha! Každý výtlačok vyzerá, akoby ho Samko Tále 25 rokov skladoval pod vlhkými kartónmi. Autor grafickej interpretácie diela je študentom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Aktívne vstupuje do kultúrneho života ako spoluorganizátor veľkých kolektívnych výstav (napr. Výstavenisko, Osvit, Rozptyl), fotograf, performer, hudobný skladateľ a interpret.

Ukážky z knihy

Prvá kniha o cintoríne

V Komárne je cintorín. Je veľmi pekný. Je veľký a priestranný. Je v ňom veľa hrobov. Hroby sú veľmi pekné. Sú poukladané v uličkách. Aj inde. Sú tam pomníky aj kríže. Sú s menami.
Na cintorín chodia ľudia. Niektorí chodia doobeda a iní poobede. Niektorí majú hrabličky. A iné.
Cintorín má dve brány. Jednou chodia ľudia a druhou mŕtvoly. Mŕtvoly sú mŕtvi ľudia, čo zomreli. Sú v márnici. Márnica je dom, ktorý je postavený ohľadom mŕtvol. Pred ňou je dvor. Na dvore sú často pohreby. Je veľmi pekný.
Na cintoríne pracujú ľudia. Sú veľmi pekní a často pomáhajú iným. Kopú jamy a starajú sa o ne. Majú obleky. Obleky sú veľmi pekné. V zime je na cintoríne zima. V lete je tam teplo. Na jar sa cintorín prebúdza.
Na cintoríne sa dá prežiť veľa veselých aj smutných príhod.
Už nemám, čo by som o cintoríne napísal.
Je to veľmi pekné.

Samko Tále. Spisovateľ.
Komárno.

(str. 4)

Druhá kniha o cintoríne

Ja som teraz spisovateľom už druhýkrát, lebo ja som sa už raz stal spisovateľom. Vtedy som napísal Prvú knihu o cintoríne. Dnes som sa stal zase spisovateľom, lebo prší, a vtedy nezbieram kartóny, lebo prší. Najvážnejšia vec je ale to, že mám vozík v opravovni, lebo sa mi odlomilo spätné zrkadlo, a to ja neviem, lebo na to treba stroje a iné, a ja to neviem, lebo to nemám. Ešte nikdy v živote sa mi neodlomilo spätné zrkadlo, lebo ja mám vozík už 28 rokov, lebo ja som pracovitý a mňa si ľudia vážia, lebo som pracovitý.

Opravovňa je na Ostrove a má stroje, a ten, čo je opravovač a má stroje, sa volá Boš-Mojš Ján a on je taký, že keď povie, že sa volá Boš-Mojš Ján, tak to nepovie, ale to zaspieva, že Boš-Mojš Ján. Zaspieva to s melódiou, že Boš-Mojš Ján. Ale inak je pracovitý a ľudia si ho vážia, lebo on má jedného syna, ktorý je taký chorý, že má elypsiu a Boš-Mojš Ján sa o neho musí starať, lebo elypsia je taká choroba, o ktorú sa treba starať.

Jeho syn sa volá Boš-Mojš Ján mladší.

Mám ich v zošite, lebo ja mám tri zošity. Jeden sa volá Krstné mená, druhý sa volá Priezviská a tretí sa volá Zomreli. Tam si zapíšem každého, koho poznám, lebo keby som si nezapísal, že koho poznám, tak potom ako by som vedel, koho poznám, no nie?

No áno.

Boš-Mojš Jána a Boš-Mojš Jána mladšieho mám v zošite Priezviská aj pod B, aj pod M, lebo človek nikdy nevie, že čo a ako a čo.

A iné.

V zošite Krstné mená mám veľa krstných mien. Najviac je Petrov. Petrov mám 31, ale jeden je Petr, ale zapísal som ho pod Petrov, lebo on nie je Čech, ale Maďar, lebo keď sa narodil, tak jeho zapísali do Dokumentov, že je Petr, lebo ten dotyčný vynechal to druhé E, ale vtedy bolo ešte Československo, tak to nevadilo, že napísali Petr, teraz by to vadilo a bol by z toho popoťahovaný, lebo po slovensky je Peter. Alebo by to musel opraviť.

Lebo je to povinné.

Vtedy je najlepšie stať sa spisovateľom, keď prší, lebo vtedy aj tak nezbieram kartóny, lebo vtedy ich sprostý Krkan v Zberni neberie, že sú mokré, ale iným berie, aj keď sú mokré, Krkan sprostý. Iným berie, napríklad tej cigánskej potkanke Angelike Édesovej, tej berie, aj keď má mokré. Ale ja viem, čo je vo veci. To je vo veci, že keď príde potkanka Angelika Édesová, tak napíše papierik, že Hneď prídem, ale hneď nepríde, lebo on sa tam zavrie v Kancelárii s potkankou Angelikou Édesovou a robí s ňou pohlavné veci. Preto jej berie aj mokré a mne nechce brať mokré, tak nech neberie. Veď uvidí. Bude povedaný a ohľadom toho bude popoťahovaný. Ale mne je to jedno, ja som pracovitý a vždy si nájdem aj inú robotu, napríklad som spisovateľ.

Byť spisovateľom je preto veľmi ťažké, lebo z toho bolí ruka. Lenže mne to bolo predvídané. Že:

„Napíše Knihu o cintoríne.“

Mne to predvídal starý Gusto Rúhe, že „Napíše Knihu o cintoríne“, ale on je alkoholik, lebo sa živí alkoholom a strašne smrdí, lebo sa často pomočí. A iné.

(str. 9)

Len to jedno nechápem, že prečo napísal starý Gusto Rúhe, že „Napíše Knihu o cintoríne“, keď ja neviem, že prečo o cintoríne. Už som raz napísal jednu Knihu o cintoríne, ale to bola len veľmi krátka, len na jednu stranu, tak preto asi ani nebola dobrá, lebo ja neviem, že čo sa s ňou stalo.

Ja som ju poslal jednému, čo býva v Leviciach a volá sa Koloman Kertész Bagala, lebo on je taký, že chce, aby ľudia písali všelijaké knihy a on ich potom zbiera, ale ich nenosí do Zberne, ale on sa z nich potom živí.

On povedal, že je taká súťaž a každý na svete mohol poslať napísanú knihu, tak ja som si myslel, že teraz treba napísať Knihu o cintoríne, tak som ju aj napísal a poslal som mu ju, ale mne nik neodpísal, ale to je predsa povinné, aby mi ten Koloman Kertész Bagala napísal, že čo je s mojou Knihou o cintoríne. No nie?

No áno.

Ja si niekedy aj myslím, že možno ani taký neexistuje, alebo že on ani vôbec nie je muž, lebo my sme sa v škole učili, že bola jedna taká, čo sa volala Timrava a bola žena, naozaj, ja si nevymýšľam, žena sa volala Timrava a nie Timravaová, tak som si myslel, že možno ani on nie je muž, ale žena Bagala, a len si robí z ľudí posmech, a to sa nesmie a bude povedaný a popoťahovaný.

Lenže ja na neho nechcem nič hovoriť, možno to bola najvážnejšia chyba, že to bolo iba na jednu stranu, lebo to je pravda, že knihy zvyknú byť na viac strán, tak možno, že mu z toho bolo málo. Tak teraz, keď je vozík u Boš-Mojš Jána a ešte aj prší, tak napíšem dlhú knihu. Len to jedno nechápem, že prečo o cintoríne. O cintoríne sa nedá napísať dlhšia kniha na svete, ako som ja napísal moju Prvú Knihu o cintoríne, lebo čo sa dá písať o cintoríne, no nie?

No áno.

Lebo ja nie som žiaden debil, ja som už videl všelijaké knihy a aj som všelijaké čítal, najviac jednu, a to bola najkrajšia kniha na svete a volala sa Pionierske srdce a bola o jednom, čo chcel byť pionierom, ale zlý mu to nechcel dovoliť. To bola najkrajšia kniha na svete a niekedy si myslím, že žiadna iná kniha na svete nemôže byť krajšia ako Pionierske srdce. Ja som na ňom aj plakal, ale to vtedy nevadilo, lebo vtedy bola ešte Komunistická strana.

Pionierske srdce som dostal v škole, lebo som bol prvý v zbere papiera a napísali mi tam, že Samuelovi Tálemu za vzorné výsledky v zbere papiera venuje Pionierska organizácia.

(str. 16)

Životospis

Ja som napísal svoj Životospis, lebo mi to bolo povedané, aby som ho napísal, lebo to je povinné, aby každý spisovateľ mal svoj Životospis. Normálni ľudia ho nemusia mať, lebo to je povinné len pre spisovateľov a ja som teraz už veľmi spisovateľ, ohľadom toho, že som spisovateľ. Všetci ma obdivujú a vážia si ma.
Aj ja sa obdivujem a vážim si ma.
Lebo som spisovateľ.

Môj životospis

Narodil som sa v robotníckej rodine. Môj otec bol učiteľ. Moja mama nebola učiteľka, ale tiež učila. Nik iný v rodine už nebol učiteľ. Preto sme boli robotnícka rodina.
Mám dve sestry. Jedna sestra je taká, že je umelkyňa ohľadom klavíra. Druhá sestra nie je umelkyňa, ona je len normálna sestra.
Ja nie som sestra, lebo ja som brat. Mám veľa dobrých vlastností. Narodil som sa v Komárne. Komárno je jedno mesto. Tam som sa narodil. Narodil som sa 12. 11. To znamená, že 12. novembra. November bol vždy najkrajší mesiac v roku, lebo to bol vždy Mesiac ČSSP. To je taký mesiac. keď každý myslel na Sovietsky zväz.
Aj ja som myslel na Sovietsky zväz.
Teraz už nie je vôbec Sovietsky zväz a to je veľmi vážna vec, lebo potom už ani nie je Mesiac ČSSP, lebo to by bolo veľmi čudné, že už nie je Sovietsky zväz, ale je Mesiac ČSSP. Lebo keby bol ešte Mesiac ČSSP, tak by mohol byť popoťahovaný, že on je Mesiac ČSSP a pri tom už nie je ani Sovietsky zväz a aj Československo bolo zrušené, lebo ho už nik na svete nechcel, lebo nás veľmi utláčalo.
Aj mňa veľmi utláčalo.
Mne bolo povedané, že mám napísať Životospis na jednu stranu, a ona je už skončená, tak aj ja skončím ohľadom toho, že aj strana už je skončená.
Dovidenia.

Samko Tále. Spisovateľ.
Komárno.

(str. 165-166)