38x Silvester Lavrík (ExEdícia)


naša cena 19,91 € Do košíka
rozsah (počet strán) 448 strán
rozmer 135 x 205 x 45 mm
spracovanie Tvrdá väzba
vydanie prvé
rok vydania 2022

Originálny literárny hlas s nezvyčajným videním sveta, sústredený pozorovateľ života so zmyslom pre detail i absurdnosť, výborný rozprávač so zaujímavými štýlotvornými postupmi, – píše o autorovi v doslove knihy Zuzana Bariaková. Exkluzívna reedícia poviedkovej tvorby vychádza k 20. výročiu od debutu Silvestra Lavríka v limitovanej plátenej ExEdícii s razbou.

O KNIHE

„Stetnutie sveta reality a fantázie, ktorý je výraznou tematickou líniou v súčasnej slovenskej próze, využíva aj Silvester Lavrík. Vo svojej zbierke poviedok Allegro barbaro sa snaží o nabúranie realistického pohľadu priamo v kontexte realistickej poetiky, a to jej prepojením s nonsensom a absurditou. Epizódam zo všedného života dáva Lavrík fantazijný rozmer tým, že do východiskového sveta reality zapája nejaký úplne nezmyselný alebo iracionálny prvok. Narúša proporcie, pričom absurdný moment má vo vystupňovanej podobe upozorniť na stav citového neuspokojenia a osamelosti“

(Dana Kršáková)

„Je těžké rozhodnout, jestli je v Lavríkově literární tvorbě výraznější dramatický nebo prozaický tvar. S jistotou však můžeme tvrdit, že próza velmi silně ovlivňuje drama a naopak. Silvester Lavrík si bere z povídky příběh, který staví nade vše, a také mistrovskou fabulaci. Tvorba dramatu v něm vedle toho zakořenila smysl pro výstavbu dialogu a propracované charaktery postav. Všechna jeho literární díla jsou v neposlední řadě ovlivněna segmentací podobnou filmovým střihům a konečně i výtvarným cítěním i myšlením, což dosvědčují Lavríkovy literární vizuální obrazy, z nichž skládá mozaiku příběhu.“

(Kristýna Vyhlídová)

„Spätné premietanie niekoľkých životov. Presné, osudové príchody na miesto, kde sa musí prísť. Presný "timing". Tragikomédia, kde je tragédia znova začiatkom vzťahu [...] Ešte predtým nás autor znova tým už spomenutým presným štýlom, vo vetách nasýtených významom, oboznámi so životom všetkých protagonistov, vlastne s tým z ich života, čo je podstatné: detaily a myšlienky... Všetko sú slová a tie plynú u Lavríka vo vetách, ktoré by sme už možno mohli nazvať "lavríkovské". Sú určené na hlasné čítanie, jeho vety majú vysokú "zvukovú kvalitu".

(Mila Haugová)

„Silvester Lavrík ve svých prózách variuje hlavně stinnou stránku svazků (manželských, mileneckých), jejich korozi a rozpadání. Hlavním poetickým prostředkem, pomocí něhož autor buduje své texty a který stojí za působivostí jednotlivých povídek, je nadsázka – v práci s postavami i zápletkami. Kumulací abnormálních rysů lidské povahy a neobvyklých situací, v nichž se Lavríkovi duševně chromí hrdinové ocitají – to vše na malém textovém úseku, dosahuje tragikomického a groteskního efektu.“

(Helena Vyplelová)

 

 

O AUTOROVI

Silvester Lavrík (1964) je slovenský prozaik, básnik, dramatik, scenárista a textár. Vydal štyri zbierky poviedok, štyri romány, štyri knihy pre deti a napísal množstvo divadelných a rozhlasových hier, ktoré vyšli pod názvom Hry. Viaceré jeho drámy a knihy boli preložené do angličtiny, maďarčiny, holandčiny, nemčiny, francúzštiny, češtiny, poľštiny, rumunčiny a slovinčiny, ukrajinčiny a ďalších jazykov.

Krátke texty Silvestra Lavríka z rokov 2002 až 2006 (Allegro barbaro, Villa Lola, Zlodeji, Perokresba) opätovne vychádzajú v rámci špeciálnej ExEDÍCIE k 30. výročiu vydavateľstva KK Bagala, čo je vhodná príležitosť na pripomenutie si nielen autorových prozaických začiatkov, ale aj na upriamenie pozornosti na trvalé konštanty Lavríkovho písania.

 

„Na písaní je ale pre mňa najvzrušujúcejší a najpríťažlivejší práve proces hľadania a nachádzania. Snaha o presné a konkrétne pomenúvanie. U čitateľa si potom už len overujem, či moje predpoklady boli správne.“ (Silvester Lavrík)

 

 

 

UKÁŽKY Z KNIHY

 

„Mali sme Kocúra. U nás. Doma. V Spišskom Štiavniku. Tam, kde som rástol, aby som vyrástol, tam, kde som sa predtým narodil.

Veľkého čierneho Kocúra s tvrdým chvostom a žltými očami.

Ja som ho zabil.

Mal som šestnásť rokov.

– Velebný otče, zabil som Kocúra.

Zo všetkých hriechov som sa vedel vyspovedať a bolo mi fajn. Cestou z kostola som cítil tú ľahkosť, o ktorej sa spieva v nábožných piesňach. Radostne som hľadel rodičom do očí. Celý večer, aj kus nasledujúceho dňa.

Potom som sa pobil so sestrou a bolo po stave blaženosti.

Ale to patrilo k veci. Napáchal som mnoho hriechov. Po čase som sa vyspovedal a nevinnosť sa znova vrátila. Mal som veľmi rád tie vyspovedané soboty. Predtým.

– Bil a vadil som sa so sestrou. Bral som meno Božie nadarmo, – šepkal som cez mriežku spovednice ledva počuteľným hlasom.

– Nahlas, – zavelilo božie ucho za mriežkou.

– Nezdravil som starších, bol som neúctivý. – Na hlase som pridať nedokázal, tak som lepšie otváral ústa. Pripadal som si ako kapor, čo sa vydáva za zlatú rybku.

– Ty si ktorý, – vyblednuté prstiská odhrnuli brokátový záves. Vpustili zradné svetlo. Velebný pán sa naklonili, vystrčili hlavu zo spovednice, nakukli do mojej kójky. Kapor sklapol, rybka uschla.

– Aha, miništrant, – sumec fučal.

Čakajúci v zástupe odlepili plávajúce oči od povinnej literatúry. Gamby spadli, vďačné za trochu rozptýlenia. Celé to pripomínalo kŕmenie rýb. Podobenstvo, ako každé iné.

– Pán má veľké srdce, neboj sa, – zabučal na celý kostol kňazov hlas. Zaňuchal som princípy fungovania pekla.

Kým záves na mojej strane klesol, kútik oka pobadal výmeny pohľadov v šóre pred spovednicou. K mojim hriechom pribudla nenávisť.

– Klamal som rodičov, bral sladké zo špajze, pil som...

– Čo?

– ... hlavne pivo. Bíjaval som sa z prebytku pýchy, – skúpy hlások odhaľoval čerň šestnásťročnej duše. – Špehoval som dievčatá...

– Kde!?

– Kde sa dalo. ... všade. Ale nie sám!!

– Kto ešte?

– Všetci.

Fučanie. – ... pokračuj. Pán je milostivý.

– Žil som v skazenosti a hriechu pri zaobchádzaní s vlastným telom…

– Ďalej...

– Na viac hriechov sa nepamätám. – Povedal som to rýchlo, definitívne. Ani slovo o čerstvej nenávisti.

Ani slovo o tom, že som zabil Kocúra.

– Pán je láskavý a milosrdný… – formulky nás rýchlo viedli ku koncu. Kúpal som sa v prchavej úľave. Nebola to úľava. Bola to zbabelá vďačnosť za hladký finiš.

Pomodlil som sa predpísanú zostavu. Nebolo toho veľa. Veršov a modlitieb na pätnásť minút. Troška panáčkovania pred bočným oltárom. Kľaknúť–prežehnať–pobrblať. Hop–cup–tralala a bol som voľný a čistý a šťastný. Mal som ohromnú prax, veď miništrant.

Už o tri sekundy mi v hlave hrali ping–pong hanba s nenávisťou. Stačilo, že bolo treba prejsť popri zástupe spolubratov a spolusestier. Spolukaprov.

(str. 29, poviedka Kocúr)

 

 

Medzi Vrútkami a Kraľovanmi je utrápený kus krajiny. Pri odbočke k Šútovskému vodopádu je kameňolom. Brutálna chrasta v úbočí Veľkej Fatry. Žiadne pokorné drankanie človeka pred majestátom nesmiernych hôr. Dynamit, rýpadlo, drviče. Hýria nápadmi už päťdesiat rokov. Pri ceste zjazvený bok žulovej hory. Na juh sa tam stáča rieka Váh, štátna cesta E 50 a košicko-bohumínska železnica. Stretajú sa v úžine, ktorá im dovolí prekĺznuť pomedzi kopce Veľkej a Malej Fatry iba v tesnom zväzku.

Autá, autobusy, kamióny, vlaky, korčekové bagre, mlyny na kameň. Stromy tam už zo zeme vypučia hluché. O pňoch ani nehovoriac. Hrmot, buchot, rev. Od skorého rána, do neskorej noci. Od jari do jari. Zmučené miesto.

Z Vrútok do Kraľovian je to polhodinka autom. Sú lumeni, ktorí to zmáknu za štvrťhodinku. Ohyb štátnej cesty E 50 pri kameňolome donúti spomaliť aj veľkých frajerov. Alebo aj nie. Potom ich zoškrabujú z okolitých brál. Alebo lovia z Váhu. Alebo aj – aj.

Tibi Agóč robí Vrútky – Kraľovany stabilne za dvadsať. Keď je nasratý, za pätnásť. On a jeho bavorák. Čierny, pravdaže. Bavorák. Tibi je kóšer. Biely. Raz mu jeden maník prskol do ksichtu, že je cigán, lebo Tibi vraj klamal pri kartách. Už neprská. To je Tibi.

Vo veciach má rád jasno. Dnes je strašne dopálený. Nikto nevie Tibiho tak dožrať ako jeho dobrá mamička. Práve tresol dvermi, nasadol do svojho bavoráka a už ho niet. Policajti na výpadovke iba hodili rukou.

– Tibi Agóč, – vravel jeden druhému na vysvetlenie.

– Tibi Agóč, – pritakal druhý prvému.

Tibiho poznajú všetci policajti na Považí. Tibiho a jeho čierny bavorák s nula nula sedmičkou uprostred ešpézetky. Aj ho tak volajú – Tibi 007.

(str. 222, poviedka Šolet)

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1