Dve novely o expatoch – ľuďoch, ktorí síce žijú mimo svoju domovinu, no majú šancu plánovať, ako bude vyzerať zajtrajší svet, ideálne mestá, lepšie miesta pre život. Američania to skúšajú v postsocialistickej Bratislave, Srbka v Budapešti...

”Čo ma na pisateľskom štýle Kepplovej baví, je jej obrázkovosť písania. Väčšinu zážitkov aj myšlienok postáv si viem živo predstaviť.Jej spájanie slov je hravé, baví. Správne načasované myšlienky, výroky nadväzujú kvalitou textu na jej knižnú prvotinu.” (Kristína Lišková, BookReview)

Zuska Kepplová (1982) je autorkou kníh Buchty švabachom (2011, 2. vyd. 2017), za ktorú získala Cenu Jána Johanidesa a Cenu Nadácie Tatra banky (obidve v kategórii mladých tvorcov), prémiu Ceny Ivana Kraska a bola zaradená medzi nominácie na cenu Anasoft Litera.

Do svojej najnovšej knihy zaradila dve novely:

SLO_ODA je mozaikovité rozprávanie o zažívaní slobody situované do Bratislavy 90-tych rokov. Znamená sloboda to, že maliar môže konečne maľovať, čo chce? Alebo je to Ultra Hair Barbie, káblová televízia a vložky s krídelkami? Možnosť zjesť nezdravú pochúťku bez výčitiek svedomia?

57 km od Taškentu sa odohráva v súčasnej Budapešti. Béla... alebo Bill, ako chcete, však tvrdí, že všetko sa aj tak deje v New Yorku. Po neúspechu na Wall Street teraz býva vo svojej detskej izbe na okraji Budapešti. S priateľom Zolim, ktorý sa do mesta vrátil pracovne, stretávajú študentku antropológie zo Srbska. Spoločný čas trávia v meste rozmýšľaním nad inými mestami.

Ukážka z knihy:

„Boli v jednom z podnikov, aké sú iba v Budapešti: bez strechy, nad hlavou len štvorec neba. Okolo tehlové múry, z ktorých obili omietku a pripevnili dekorácie. V starom židovskom gete na také podniky premenili celé bloky. Cestičky vybetónovali alebo vysypali štrkom a položili drevené mostíky vedúce k barom. Miestnosti zariadili starým nábytkom z ulice. Lampy majú tienidlá so strapcami, na stenách sú poľovnícke zátišia aj kukučkové hodiny. Vraj boli za všetkým expati, ľudia zvonku, ktorí z Budapešti vytvorili nový Berlín, keď unikali pred prílišným záujmom o ten starý, taký podobný Brooklynu. Bohužiaľ, turisti si to tu zamilovali. Najmä v lete pobiehali po uliciach a hľadali „ruin bars“ – oázy zábavy vrastené medzi múry domov určených na zbúranie, ktoré sa odkladalo na neurčito.“ (str. 84)