Zbierka krátkych básní, krátkych poviedok a krátkych drám pobaví, poteší i prinúti k zamysleniu. Knihu ilustroval Milan Prekop.

Ako môžem žiť, keď píšem, písať neviem a niektorí mi to zožerú. Ako môžem písať, keď píšem, písať neviem a im je trápne mi povedať pravdu do očí. Ako môžem písať, keď oni tiež nevedia písať a my im to žerieme. Ako môžem písať, keď oni tiež nevedia písať a nám je trápne povedať im pravdu do očí. Ako môžem písať, keď mi to nikto nepovie. Ako môžem písať, keď mi to už povedali a ja nič. Ako môžem písať, keď sme im to už povedali a oni nič. Ako môžem písať, keď som taký osamelý. (str. 26)

O AUTOROVI

Laco Kerata (1961) je absolvent divadelnej réžie na VŠMU. V roku 1991 spolu s Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom založili legendárne avantgardné Divadlo STOKA (v ktorom pôsobil ako spoluautor a herec asi v 15 inscenáciách). Napísal viac ako dvadsať divadelných a rozhlasových hier (pre slovenský aj český rozhlas).Vydal niekoľko románov (kniha Zlý herec bola vo finále prestížnej literárnej ceny Anasoft litera a vyšla aj po česky) a niekoľko poviedkových kníh (zbierka Na okraji mojej hory sa taktiež dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera). Žije v Bratislave.

UKÁŽKY Z KNIHY

Autobus zastavil, vystúpil som. Šofér náhlivo vybehol za mnou. Vraj, či som to ja. Som. Mal moju knihu. Kvôli tomu robí šoféra, aby ma stretol a vypýtal si autogram. Moja kniha je podľa neho úžasná. Ešte má dve knihy. Jednu od Nicol, druhú od Ballu. Kým ich vraj nestretne, neodíde do penzie. Kráčal som po dedine. V hlave som mal nejaký nový typ neporiadku, takýto som ešte nemal. Zaflekoval pri mne bicykel. Skoro ma šľak trafil. Ujo vo fešáckom klobúku. Vraj tá moja prvá kniha je najlepšia. Doma sa kvôli mne celý život hádajú, žena tvrdí, že najlepšia je posledná, dcéra, že predposledná, syn ešte nevie, vždy bol nerozhodný, tak ich stále všetky číta dokola. V krčme mi krčmár nalial a nechcel, aby som mu platil. Všetci štamgasti sedeli zrazu so mnou okolo veľkého stola. Jeden cez druhého prednášali aj celé kapitoly z mojich kníh. Nechceli ma pustiť na autobus, šofér je údajne strašný človek. Mohol by mi ublížiť. Povedal som, že som ho už spoznal. Radili mi, aby som sa s ním už nikdy nepúšťal do rečí. Ešte spomenuli, že po dedine lieta taký dedko na bicykli. Už niekoľko rokov z neho nezosadol. Celá rodina už na neho zabudla. Len si všetci čítajú nejaké podivné knižky, ktoré im raz údajne poslali ufóni. Nakoniec sa mi podarilo vyjsť z krčmy. Hľadal som autobusovú zastávku, ale márne, akoby ju naschvál odmontovali. Nikto nebol na ulici, ani ten ujo na bicykli, tak som sa nikoho nemohol opýtať, či ten autobus ešte chodí. Pobral som sa cez horu. Ešte stále som nedošiel.

(str. 40)

Začal som písať, lebo sa mi nahromadilo v hlave mátožne veľa slov, a keď sú to slová moje vlastné, tak s nimi asi nikto iný nepohne, mohol som si len tak žiť, bez písania, ale čo s tými mojimi slovami by potom bolo, možno by sa mi z hlavy, takej preplnenej, po čase povytrácali a našiel by ich ktosi, kto by ich nemal rád, lebo nie sú jeho, ale moje, a pustil by ich k vode.

(str. 5)

Napísal skvost, aký bol kedy napísaný na tomto území, a tak zapadol do mútnej stoky ničoty a vôbec nie do potôčika literárnych vetiev, ktoré by zhltla ryba, potom by ju ulovil čakajúci rybár, literárny nadšenec a propagátor, nazrúc priateľsky do jej smutných očí, zmierlivo rybu presvedčil, aby riadok vypľula, ona netušiac o aký ide skvost, ho zo seba vypudila, rybár následne ten riadok vysušil, vyžehlil, v sieni slávy vystavil a povedal by, na tento literárny skvost sme čakali veky a dočkali sme sa, priatelia! Tu, medzi týmito krehkými ulicami, priamo aj nepriamo zakrútenými, vzniklo niečo, za čo musíme vďačiť prozreteľnosti. Kde je ten, kto to napísal? No, nevieme, ale bude azda raz vystavený ako socha spisovateľa. Ale naozaj teraz netušíme. Nič to.

(str. 80)

Úzka izba v domove spisovateľov

Vilo! Vilo, poďme sa hrať! Vilo! Nie som tu. Nie som tu. Nevidíš ma. Poďme sa hrať takú hru! Mne nič nehovor! Nie som tu. Dnes to nebude také namáhavé ako minule. Nemusíš sa báť, že ťa zase donútim v pyžame behať po ulici. Vieš, že dnes nemôžeme ísť nikam. Dobre, že nemôžeme ísť nikam... Prečo nemôžeme ísť nikam? Sneží. Husto sneží. Nie je vidno ani von cez okno. Jasné, že sneží, veď je zima. V takomto počasí nám naše ctené vedenie Domova spisovateľov nedovoľuje vyjsť do zámockých záhrad, aby studeným vzduchom a ľadom neboli ohrozené naše celoživotnou púťou oslabené krehké telá a ešte viacej by sa skrátili naše epizódne životy. Načo toľko slov? Som nadšený! Z čoho? Že som naraz povedal toľko slov. Ideme na to, zahráme sa na... Radšej by som si pospal.

(str. 44)

Vyslovil skvost, že ani on sám, spolutvorca literatúry, si nie je istý, či svet, v ktorom by chcel uchopiť ten riadok, vôbec existuje. Obávame sa, aby nebol len jeho miniatúrnou škatuľkou predstáv plnej farebných kamienkov nádejí a prianí, ktorú jedného dňa v skorých ranných hodinách nájdu skromné, ale akčné hrajúce sa deti na dvore a zamiešajú si ich tajne do svojich koláčikov, keď sa stará mama nebude dívať. Vznikne z toho úplne nový svet. Nová budúcnosť rozvetvená do nádeje. Spolutvorca literatúry ale aj tak nezabúda, že aj táto kríza zo vzduchu dokazuje, že život nie je slávičie pierko.

(str. 81)