Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Kedysi tieto krajiny, oblasti, enklávy tvorili jeden celok, potom sa krvavo rozišli a teraz si znova hľadajú cestu k sebe.

Sedem poviedok debutujúcej Miroslavy Kuľkovej (*1992) sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť.

Knihu ilustroval študent VŠVU Marco Rapant. Obálka je vytlačená v 5 variantoch a tvorí panoramatický záber na Ohridské jazero.

O autorke

Miroslava Kuľková (*1992) sa narodila v Košiciach. Vyštudovala medzinárodné vzťahy na Univerzite Karlovej v Prahe, kde získala aj doktorát. Získala ocenenia v literárnych súťažiach (Poviedka, Jašíkove Kysuce, Literárna Senica...) a svoje krátke prózy publikovala v literárnej prílohe denníka SME, časopisoch Dotyky, Slnečník, Glosolália či Týždeň. Žije v Nemecku. Knižne debutuje zbierkou  poviedok Hotel Balkán (2023).

Ukážky z knihy

Na televíznej obrazovke sa dookola opakuje to isté – varovanie prezidenta Miloševiča, aby ľudia počas prebiehajúceho zatmenia nevychádzali von. Špeciálne atmosférické zmeny môžu spôsobiť poškodenie zraku, vysoký tlak, srdcové ťažkosti, zvýšenú hladinu cukru a časté močenie.

Belehrad je jedenásteho augusta vyľudnený. Malá Teodora sa snaží potajomky zahliadnuť magické čierne slnko, ktoré má spôsobiť toľko zlého. Mama na ňu prísne striehne a vždy ju od okna odtiahne. Aj otec celý deň sedí v kresle a napäto pozerá televízny prenos.

Teodore sa podarí zmiznúť v rodičovskej spálni a nedočkavo odtiahnuť záves. Vonku je šero, ale nie tma. Pozerá na oblohu a pocíti tlak v podbrušku. Prekríži nohy. Ešte chvíľu. Uprene pozerá do neba a strach, že oslepne, sa mieša s túžbou zapamätať si tento deň.

Po chodníku kráča známa silueta, ale Teodora je kamerou namierenou na oblohu.

Zaklopanie na dvere všetkých prekvapí.

Teodora pustí záves a pribehne do obývačky. Pozrú sa na seba a po bleskovej mĺkvej dohode otec vstane a spýta sa, kto je.

Petra.

Okamžite otvorí. Duša moja, čo teraz robíš vonku...

Mama s Teodorou inštinktívne vstanú. Teodora spoza mamy zíza na svoju o desať rokov staršiu sestru ako na zatmenie.

Zaschnutá krv lemuje Petrinu strapatú hlavu, červené stužky sa spájajú na jednom mieste v čiernych vlasoch. Hnedé oko sa stráca v modrofialovom opuchu.

Mama, tata, vezmite na naspäť.

Rodičia majú v očiach príliš veľa emócií na to, aby ich Teodora vedela identifikovať. Vstrebávajú tvár svojej najstaršej, neschopní slova. Potom sa mama pomaly pozrie ponad jedno Petrino plece, ponad druhé, do susedných okien, kde sa mihla záclona.

Choď domov, Petra. Čo si pomyslia ľudia?

(str. 47)

 

Taxikár zastane tesne pri moste, Oana mu zaplatí polovicu celkovej sumy a dohodne sa s ním, kedy ju má poobede vyzdvihnúť.

Cez most prejde Oana pešo. Kráča rezko, pohľad na dvoch vojakov medzinárodnej jednotky KFOR v džípe na druhom konci ju síce upokojuje, ale krv tu vsiakla hlboko. Most ešte stále nie je len spojnicou dvoch brehov.

Prekročením rieky Ibar vstupuje Oana do iného sveta. Voda je zároveň hranicou dvoch samosprávnych celkov, ktoré v bývalej Juhoslávii tvorili jedno mesto. V srbskej časti Mitrovice ju čaká ďalší taxík, tentoraz s po srbsky hovoriacim vodičom. Jazda je kratšia, do cieľovej obce trvá asi polhodinu. Jej ulice lemujú srbské vlajky a portréty srbského prezidenta, vedľa pravoslávneho kostola stojí menší drevený chrám, asi na hranie pre deti, aj keď tu žiadne nevidí.

Spomenie si na článok, ktorý čítala v lietadle, o tajomnej duálnej povahe elektrónov. Nejde o malé guľôčky, o ktorých sa učila na fyzike na základnej škole, lebo elektróny sú v každej chvíli vlnou aj časticou. Aj Kosovo je takýto kvantový svet a Oana je rybárova dcéra z rozprávky, ktorá mala prísť ku kráľovi nahá a oblečená zároveň. Je a súčasne nie je v Kosove, pretože Kosovo je Schrödingerova mačka a každý sa bojí otvoriť škatuľu.

Kde som? je jedna z najťažších otázok na Balkáne, pretože na hranice tu neexistuje jednotný pohľad. Kto som? je rovnako zásadná otázka. Ja a ty sú v Kosove buď dve dokonale sa prelínajúce množiny, alebo dva pojmy bez spoločného menovateľa. Nič medzi tým neexistuje.

Pred obecným úradom protestuje pár miestnych s podomácky vyrobenými plagátmi, chcú prácu, ale tej je v enkláve málo. Žena s kruhmi pod očami si zapaľuje cigaretu, čiernu očnú linku má rozmazanú. Oana premýšľa, či sa jej prihovorí, ale nakoniec iba bez slova prejde okolo nej so sklonenou hlavou.

V malej miestnosti na miestnom úrade ju čakajú starostovia okolitých obcí, majú dnes podať správu o postupe projektu, na ktorý im prispela Oanina domovská organizácia.

Práve tu si Oana vydýchne. Je v medzipriestore a čas zastal. Škatuľa je zavretá, a kým sa nevráti späť do sveta s pevnými rozmermi, nemusí ju otvárať.

(str. 99)