Až aké komplikácie a zúfalstvo doženú človeka k posadnutosti dostať sa silou-mocou na vyšetrenie k  profesorovi na Klinike. Napínavá nová kniha majstra otvorených koncov Pavla Rankova, ktorá sa nedá prestať čítať odzadu aj spredu.

Pavol Rankov je autorom zbierok fantastických poviedok S odstupom času (1995), My a oni / Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004) a Na druhej strane (2013). V románoch Stalo sa prvého septembra alebo inokedy (2008), Matky (2011) a Legenda o jazyku (2018) sa zaoberá jednotlivcom v spoločensko-dejinných súvislostiach 20. storočia. Protikladom sú distopia Svätý mäsiar zo Šamorína (2016) a fantazmagorický román Miesta, čo nie sú na mape (2017). V knihe Princezné a princovia (2020) vzdáva parodický hold žánru klasickej rozprávky. V roku 2021 vyšla obsiahla reedícia z tvorby pod názvom 45x Pavol Rankov, ktorá obsahuje 45 poviedok. Pavol Rankov získal  za svoju tvorbu množstvo ocenení na Slovensku a v zahraničí, napr. European Union Prize for Literature (2009), Nagroda Angelus (2010), Prix du livre Européen (2020).

UKÁŽKY Z KNIHY

Necítim sa zle. Vzhľadom na to, že smerujem na kliniku, je mi až pridobre. Prebudil som sa s myšlienkou, že toto je prvý deň týždňa, od ktorého sa môj stav bude zlepšovať, a tento optimizmus sa ma stále drží. Je najvyšší čas, aby som priveľké očakávania tlmil, veď stav sa nemôže zlepšovať hneď odo dneška.

Na klinike som zatiaľ nebol. Pravdepodobne som nikdy doteraz ani nemal dôvod prechádzať okolo, takže ma prekvapuje, aká je budova rozsiahla. Od rušných ulíc mesta je oddelená jednoduchým, už trochu zanedbaným parkom s mohutnými platanmi a lipami, ktoré zakrývajú výhľad na budovu z okolitých ulíc. Nie sú tu kvetinové záhony, fontánky ani gýčové sochy, iba zopár drevených lavičiek s olúpaným náterom.

Stavba samotná patrí k nejakej nudnej vetve funkcionalizmu, hoci členenie neskorších dostavieb je dosť nefunkcionalistické. Prechádzam popri oplotenom dvorčeku s prístreškom pre odpadové kontajnery. Sú tu všetky – žlté, hnedé, modré a zelené, vidím dokonca aj jeden fialový. Možno sa tam vyhadzuje menej nebezpečný bioodpad, zakrvavené obväzy a pretekajúce plienky, prípadne aj amputované končatiny či vyrezané slepé črevá.

Snažím sa kráčať parkom pokojne a nie príliš rýchlo, aby som sa nezadýchal. Ak profesor začne vyšetrenie meraním tlaku, zvýšené hodnoty by ho mohli pomýliť. Až sa musím pousmiať, že chcem takto laicky pomáhať v diagnostike odborníkovi, ktorého mi chválilo a odporúčalo viacero ľudí. Napokon, zvýšený tlak môže s mojimi problémami súvisieť ako symptóm alebo príčina, takže bude dobre, ak sa o ňom profesor čo najskôr dozvie.

Štrkový chodník ma napokon tiahlym oblúkom privádza k hlavnému vchodu. Svižne vystupujem po niekoľkých schodoch ku skleneným dverám, no fotobunka ich predo mnou neotvára. Chystám sa krídla roztlačiť prstami, no vtedy si všimnem, že tesne za sklom sa z druhej strany pohybuje čosi prenikavo oranžové. Cez zrkadlenie na sklenených dverách rozoznávam kombinézy údržbárov, zrejme fotobunku opravujú. Okolo ich rebríka je úzky voľný priestor, ďalej vestibul vyzerá plný ľudí. Zhrčený dav zrejme čaká, kým bude môcť vyjsť.

Moju bezradnosť si všimla jedna z vyčkávajúcich. Pristupuje tesne ku sklu a z dlaní si robí trúbu.

„Je to zaseknuté,“ oznamuje mi, čo viem aj bez nej.

Tiež hovorím do trúby z rúk: „Kedy to opravia?“

Žena dlaňami pri ušiach naznačuje, že ma nepočuť.

Kričím otázku znova. Žena sa pozrie na hodinky.

„O štyridsaťtri minút.“

„Štyridsaťtri?“

Ukazuje na údržbárov a vysvetľuje: „Pred sedemnástimi minútami povedali, že o hodinu.“

(str. 1)

Už z diaľky vidím, že tíšina parku sa končí pri hlavnom vchode kliniky, tam vládne čulý zhon. A ja sa už o minútu stanem jeho súčasťou. Až sa obávam vlastnej dobrej nálady, aby sa nestalo, že počas vyšetrenia budem problémy bagatelizovať, čo by mohlo mať neblahé dôsledky na terapiu. Pred polhodinou, keď som nastupoval do autobusu, mi prišlo na um, že sa môžu naplniť kuričove slová a sestrička ma objedná na nejaký vzdialený dátum, ale v tejto chvíli to považujem za úplne vylúčené.

Staviam sa do radu na recepcii. Za pultom je sympatická pani v stredných rokoch, jej plášť ružovej farby, dosť nezvyklej pre nemocničné prostredie, nedokáže – a prečo by aj mal? – zakrývať faldy nadbytočných kilogramov. Páči sa mi na nej, že na prvý pohľad srší energiou. Kým vybavuje tých pár ľudí predo mnou, prichádza mi na um, že zamladi by som túto pracovníčku nazýval vrátnička, neskôr, keď som sa blížil k štyridsiatke, by to bola informátorka, až v nedávnych rokoch sa pomenovanie recepčná ujalo aj mimo hotelov.

Najskôr sa jej len pýtam na profesora, ale skôr než mi odpovie, začínam veselo drístať:

„Musím sa k nemu dostať, hoci nie som objednaný, aj keď viem, že má veľa pacientov a málo času, takže som sa mal vopred ozvať telefonicky, no nezavolal som, ale to vôbec neprekáža...“

Odhadol som recepčnú správne, počúva ma s úsmevom, tak ešte pridávam niekoľko zbytočných nezmyselných viet. Očakávam milú odpoveď, ktorá bude zrejme pozostávať najmä z čísloviek označujúcich poschodie, dvere, prípadne ordinačné hodiny. Prvé slová recepčnej vo mne naozaj vyvolávajú takmer euforickú radosť.

„Keď išiel pán profesor hore, spomínal, že ho bude hľadať nový pacient, nejaký päťdesiatnik. To ste určite vy.“

(str. 20)

​