Návrat Krista
12,00 €
Do košíka
Pararomán Návrat Krista autor vystaval ako literárnu koláž faktografie s fantáziou.
„Skúsený a uznávaný prozaik sa tu pokúsil v dosť náročnom texte odpovedať na tie najzákladnejšie otázky, ktoré by mali znepokojovať ľudstvo ako celok, ale aj každučkého, čo len trocha súdneho a zodpovedného ľudského tvora. Venuje sa výkladu ľudských dejín, no predovšetkým vývinu kresťanstva s dôrazom na rôzne proroctvá, veštby, vízie.“ (Jozef Špaček)
„Autor, ktorému nie je nič také sväté, aby sa proti tomu nevzbúril, rebel, recesista, blasfemik a heretik Dušan Mitana predviedol na konci minulého tisícročia svojmu čitateľstvu šokujúcu premenu fantasticko-faktografickým pararománom s vesmírnou zápletkou, s podtitulom Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom a charizmatickým názvom Návrat Krista. Jeho úporné sebazničujúce hľadanie strateného subjektu vo svete ,,na prahu sebazničenia“ a bezuzdné prekračovanie ontológie metafyzikou a mystikou tu vyústilo do „faktografickej“ analýzy dejín náboženského myslenia, na konci ktorej čnie onen návrat Krista ako zmierenie s nezmieriteľným, ale súčasne aj ako autorova najbytostnejšia vzbura.“ (Alexander Halvoník)
„Text z istého pohľadu pripomína Ecove hry s interpretáciou. Podobne ako vo Foucaultovom kyvadle i tu je hlavnou témou „tajomné”, poháňa ju dychtivosť objavovať tajné kódy, lúštiť inotaje pod povrchom textov, mystické sprisahania za dejinami sveta. Mitana používa ecovskú metódu zmätenia významov, podobne spája cudzorodé pramene do nových významov, aj bez overovania prameňa. Text Návratu Krista je rozsiahlou kolážou pozliepanou z útržkov ufologických prednášok, evanjelizačných traktátov, špekulatívnej teológie, biblickej exegézy, novinových správ, mediálnych súdov. Miestami sa citovaný text nedá rozoznať od autorovho, o to je neuchopiteľnejší.
Na rozdiel od Eca, ktorý zaplieta postavy do sietí inotajov, Mitanov text nemá príbeh, jedinou do siete inotajov vpletenou postavou je autor. Ak sú Ecove knihy postmoderným textom, Mitanova kniha je postmoderným javom.“ (Daniel Pastirčák)
„Mitana patrí k tomu vzácnemu typu autorov, ktorým sa darí spájať a integrovať to, čo sa zvyčajne pokladá za nespojiteľné a nezintegrovateľné: klasicky jasný spôsob podania problémov nejasných až temných. Alebo inak - darí sa mu spájať presnosť vyjadrenia s približnosťou a mnohovýznamovosťou príbehu.“ (Peter Zajac)
Ukážka z románu
Snívalo sa mi, že som lietal medzi hviezdami, ale na nič iné si nepamätám. Po prebudení som nahlas povedal: ALDEBARAN. Vedel som, že je to nejaká hviezda alebo súhvezdie, a začal som zháňať informácie. Zistil som, že Aldebaran patrí medzi dvadsať najjasnejších hviezd na oblohe, od Zeme je vzdialená 19,6 parsekov.
Už Jacques Bergier a Louis Pauwels priniesli v Ráne kúzelníkov dostatok dôkazov o tom, že Hitler veril v existenciu „neznámych nadradencov“, „tajných vodcov“ a „majstrov“, ktorí sú skutočnými Pánmi sveta. Bývajú v jaskyniach a podzemných labyrintoch, ešte sa skrývajú, ale čakajú na chvíľu, keď sa vynoria z podzemia, aby prevzali vládu nad svetom. Okultné spoločnosti VRIL a THULE stáli na počiatku katastrofy – na jej konci boli hekatomby mŕtvych. Nacistickí „magickí socialisti“ verili, že existuje skryté, podzemné duchovné centrum sveta Agarthi a Shamballah – niekde v strednej Ázii, pod púšťou Gobi, a pod Himalájami.
V tridsiatych rokoch nášho storočia, keď sa Nemci pripravovali na vojnu, podnikli pod vedením standartenführera SS Schafera výpravu do Tibetu, kde mala podľa legiend existovať podzemná krajina Agartha. Chceli tu nájsť zápisy tantrických rituálov, ktoré umožnia bojovníkom dostať sa po smrti do rajskej krajiny Šambala. Nacistická elita verila, že do tejto krajiny sa počas náboženských vojen vydalo 72 rozenkruciánov, ktorí spod zeme riadia osudy sveta. Majú obrovskú moc a nezvyčajný potenciál tvoriť a ničiť. Energia, ktorú používajú – Vril – môže liečiť i spôsobiť smrť, môže hýbať skalami a zničiť celé mestá. Hitler veril, že keď sa stane pánom Vrilu, môže ovládnuť svet za jeden deň.
„Vril je obrovská energia, je to nerv našej božskosti. Kto sa stane pánom Vrilu, stane sa pánom seba samého, iných i celého sveta. K tomu musí mieriť všetko naše úsilie. Všetko ostatné patrí psychológii, morálke, náboženstvu, vetru. Svet sa zmení. Páni vystúpia z podzemia. Ak s nimi neuzavrieme spojeneckú zmluvu, ocitneme sa medzi otrokmi, na hnojisku, ktoré bude slúžiť len k rozkvetu nových civilizácií“ – blúznili nacistickí pohlavári.
Schaferovi sa nepodarilo nájsť Agarthu – z Tibetu priniesol iba kameň so svastikou, vyrytou pred tisíc rokmi. O niekoľko rokov dal Hitler zavraždiť väčšinu účastníkov Schaferovej výpravy.
(str. 75-76)
12,00 €
Do košíka
Zjavenie
Dušan Mitana pokladá Zjavenie za „generačný román svojej generácie“. „Mitanova kniha je zábavná jednoducho preto, že je dobre napísaná. Radosť z čítania - túto už takmer zabudnutú emóciu slovenskej literatúry - dokáže Mitana sprostredkovať nielen svojimi presnými vetami, ale najmä filmovo vystavanými scénami. Autor v nich dokáže elegantne spojiť zdanlivo nespojiteľné.“ (Peter Darovec)
10,00 €
Do košíka
Slovenský poker
Poznáte legendárnu Viki a Kiki? V zbierke Slovenský poker je tucet hravých - s prvkami humoru, paradoxov a absurdity, ústiacich väčšinou do iracionality.
15,00 €
Do košíka
Nezvestný
Posledný román-autobiografia obľúbeného spisovateľa. Autentické svedectvo o procese premeny na pozadí prudkých spoločenských zmien. S biľagom rebela, extrémistu a permanentného opozičníka, bilancuje svoj život. A každý čitateľ, kladúci otázky sa stáva zároveň jednou postavou príbehu.
12,00 €
Do košíka
Návrat Krista
Pararomán Návrat Krista autor vystaval ako literárnu koláž faktografie s fantáziou. „Skúsený a uznávaný prozaik sa tu pokúsil v dosť náročnom texte odpovedať na tie najzákladnejšie otázky, ktoré by mali znepokojovať ľudstvo ako celok, ale aj každučkého, čo len trocha súdneho a zodpovedného ľudského tvora. Venuje sa výkladu ľudských dejín, no predovšetkým vývinu kresťanstva s dôrazom na rôzne proroctvá, veštby, vízie.“ (Jozef Špaček)
10,00 €
Do košíka
Môj rodný cintorín
Literárna groteska z rázovitej slovenskej dediny, v ktorej sú klebety, politické dišputy a susedské prekáračky na dennom poriadku. Novelu Môj rodný cintorín začal formou paródie na memoárovú literatúru písať Dušan Mitana dva roky pred vydaním svojho debutu. Prvý fragment o starom hrobárovi a jeho podarenom synovi vyšiel v časopise Mladá tvorba v roku 1968 pod názvom „Hrob ako stvorený pre svadobnú noc“. Druhá kapitola mala byť uverejnená v roku 1970 v poslednom čísle časopisu Mladá tvorba, ktoré však bolo vďaka komunistickej cenzúre zošrotované. Autor dielo dokončil a vydal až po páde komunizmu. Teraz vychádza v treťom vydaní a v tvrdej väzbe. „Pre mňa ako umelca nie je nič tabu, ak to má účel a umelecky to spracujem. No ak je niečo samoúčelné v akomkoľvek zmysle, ako napríklad pornografia, tak to nepovažujem za tabu, ale jednoducho ma to nezaujíma.“ Dušan Mitana UKÁŽKA Z KNIHY V jednom rohu kôlne vrčala práčka, vedľa nej mlčali dve rakvy. Na vrchnáku jednej truhly oddychovali tri páry vyglančených kopačiek, druhá bola ešte bez vrchnáka. „Perie trenírky,“ pokrútil dedo opovržlivo hlavou, keď ho Karolko v náručí preniesol cez prah kôlne. Môj dedo mal práve nechodiaci deň; vtedy sme ho museli nosiť na rukách. Niekedy mohol chodiť, niekedy nemohol, choroba ťažká, nevyspytateľná. „Fidibus si tuším naozaj myslí, že ho na pohrebe ponesú v tých dresoch, baran sprostý,“ uškrnul sa dedo. „Ja ty dám barana,“ z rakvy bez vrchnáka sa s bedákaním vynáralo Fidibusovo vetché telo. „Vendo, ja tvojho anciáša,“ rozčúlil sa dedo. „Čo sa vyvaluješ v mojej truhle?“ „Skúšam, či ty bude akurát. Reku, aby ty nohy netrčali.“ „Čá je to truhla? Moja, lebo tvoja?“ „Tvoja,“ pripustil Fidibus. „Objennal som si ju?“ „Objennal.“ „Zaplacil?“ „Zaplacil.“ „Tak sa v nej nevyvaluj a urob si vlassnú. Jak tak na teba kukám, budeš ju možno velice friško potrebuvat.“ (s. 59) Na večeru sme mali zemiaky a kyslé mlieko. Kuchyňa rozvoniavala horúcou masťou, cibuľkou a petržlenom, z tanierov stúpali oblaky lahodnej pary. Miloval som večere; bol to okamih prímeria po celodennom boji, celá rodina sedela pri jednom stole, utíchli všetky spory, aby po večeri vypukli so znásobenou tenziou a intenzitou. Vtedy som ešte nevedel odlíšiť jemné jazykové nuansy a odtiene; môj diapazón bol úzky jak naša Klančíca. Večeru začínal dedo slovami: „Pokoj vám,“ a my, jeho učeníci, sme odvetili: „Aj tvojmu duchu.“ A on povedal: „Vdakabohu za to, že nám daruval toto jello, nech vám šmakuje. Amen.“ Ponáhľali sme sa; chceli sme dojesť ešte pred príchodom pána farára. Vedeli sme: o štvrťhodinu sú tu. Dva-tri razy za mesiac sa u nás zastavili. Na debatu. Boli ešte mladý, okolo tridsiatky, atletický typ. Behávali: dva kilometre – po hranice susednej dediny. A potom naspäť. Štyri kiláky, dohromady. Robili to rýchlo, za pol hodiny. Preto sme sa tak náhlili. Keď ich hrobár prišiel ohlásiť, bežali z dediny. A po otočke pôjdu naspäť, do našej obce. Behali kvôli kondícii – nikto ich nenaháňal. Mali sme ich radi, vždy sme ich ponúkli – keď bolo čím. Teraz však bola zlá sezóna, mimoriadne mizerná. Už dlho nikto nezomrel, už dlho sme žili iba na zemiakoch a sadnutom mlieku. Najpomalšie som z celej rodiny jedol ja, ale najdlhšie to trvalo mamičke. Mamička dojedala zvyšky; tvrdila, že to robí zo šetrnosti, podľa deda to však bolo z pažravosti. Súhlasil som s dedom, ale ani mamičke som nič nezazlieval: zjedla všetko, čo som ja nemohol ani vidieť. Obhrýzla všetky kosti (vraj mäso pri kostiach je najchutnejšie), vycucala špik (dnes je to moja obľúbená pochúťka), spásla trtol, slepačie krídlo, rybaciu hlavu (fúj). Keď sa zdvihla od stola mamička, zhasla aj dedova fajka, prosto: koniec. Ale dnes sme mali len zemiaky a skysnuté mlieko. A to sme nechceli pánu farárovi ponúknuť. Hanbili sme sa; nebodaj by sa urazili. Keby sme mali šnicle, ponúkneme! Ale zemáky s kyselým mlékom? Koho si tým uctíte? Dedo nás však oslobodil od stresu: „Nemosíme sa ponáhlat, lebo je pátek!“ zahlásil. Nerozumeli sme. Vysvetlil: „Ved je pátek, barani. Jedzme pomály. Nech vidá, že aj my sa poscíme.“ Pochopili sme. Ó, ako sa nám uľavilo, ako keď balvan spadne z duše! Pravdaže, nemusíme sa náhliť, veď je pôstny deň. Mäso nemáme a zemiaky sú povolené aj v piatok. Horšie by bolo, keby sa blížili mamičkin pán farár, ktorý vôbec nerešpektovali piatočný pôst, ale totálnou katastrofou by bol príchod predsedu Strany. To bol mäsožravec, žral masso každý den, od rána až do noci. A v piatok mu zvlášť chutilo. Boli sme už z toho celkom popletení. To viete, hrobár je dôležitá persóna. A tak nás často navštevovali. Chodili na konzultácie: páni farári i súdruh predseda. Vždy bolo treba upresniť niektoré detaily. Raz bola rozlúčka so zosnulým katolícka, inokedy evanjelická, a v poslednom čase sa množili také nijaké: občianske. Pravda, hroby boli rovnaké, ale ľahko mohlo dôjsť k nedorozumeniu. Prosto, hľadeli si nás, nebojím sa to povedať: priam nás hýčkali. Nech je ako chce: hrobár má vždy posledné slovo, tvrdil dedo. (s. 9)
10,00 €
Do košíka
Krst ohňom
Humorne o vážnych veciach. Zbierka poviedok jedného z najobľúbenejších súčasných slovenských spisovateľov vychádza v druhom vydaní.
12,00 €
Do košíka
Koniec hry
Kriminálno-psychologicko-spoločenský román z obdobia socialistickej normalizácie, kde zločinom nie je samotná vražda, ale porucha ľudskosti v človeku.
12,00 €
Do košíka
Hľadanie strateného autora
Sugestívny román o postupnej strate citu rozpoznať hranice medzi realitou a fikciou – autorom a postavami – dôsledkami a príčinou... Pred štvrťstoročím sa Hľadanie strateného autora stalo v čitateľskej ankete Knihou roka a pre súčasných mladých čitateľov vychádza v novom vydaní.